26.9. 2010 o 10.00 – Dedinky – Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Vokálno-inštrumentálny súbor Musica Dolce
Barokovo-klasicistický Kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1853 v Dedinkách privítal už druhýkrát na tomto festivale český vokálno-inštrumentálny súbor Musica dolce. Tak isto ako aj deň predtým v Čečejovciach (s rovnakým programom)
renesančná a baroková hudba, interpretovaná na historických nástrojoch a duchovné a svetské piesne spolu s historickými kostýmami nás voviedli v predstavách do priestorov starých hradov a čarovných zámkov.
Elegancia a nádhera renesancie - v mäkkom nariasenom zamatovom a brokátovom šate s bohatými nazberanými rukávmi a ozdobami vyzerali usmievavé muzikantky ako princezné a kráľovné z rozprávok nášho detstva.
V spoločnosti nie síce švárneho princa, ale skôr šľachtického radcu pána kráľa, ktorý nám asi takého so svojím šedivým „plnovousem“ pripomínal. Do tejto predstavy patril aj spev so sprievodom lutny pod balkónom krehkej krásky, ale to už bola nereálna fantázia, lebo na lutne tentokrát hrala lutnistka
Eva Matějková a vybrnkávaním melódie na jej dvadsiatich strunách dokázala, že lutna vie byť nielen doprovodným, ale aj sólovým nástrojom.
Aj tu veselá nálada členov orchestra vyvolala úsmev na tvárach všetkých divákov, ktorí s potleskom a vďakou za príjemný zážitok odchádzali rozdávať radosť a dobrú náladu aj do svojich domovov. Starosta obce Milan Ogurčák i miestny farár sa poďakovali za krásny zážitok a rozlúčili sa s nádejou, že takéto koncerty sa v Dedinkách ešte budú opakovať aj v nasledujúcich ročníkoch festivalu.
26.9.2010 o 16.00 – Rožňava - Katedrála Nanebovzatia Panny Márie
Spevácky zbor Jubilus
Najstaršia a najvzácnejšia kultúrna pamiatka v Rožňave – Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne farský kostol zo 14. storočia, ktorý v 16. storočí prešiel rozsiahlou neskorogotickou prestavbou a v 17. storočí sa stal biskupskou katedrálou sa v nedeľu poobede rozozvučala hlasmi dvadsaťpäťčlenného miešaného speváckeho zboru Jubilus, zloženého zo študentov Teologickej fakulty Katolíckej Univerzity v Košiciach. V roku 2006 ho založil a dosiaľ vedie doc. Dr. Ján Veľbacký. Základnú časť ich repertoáru tvorí interpretácia rôznych štýlov a žánrov sakrálnej hudby, ktorou sa prezentujú nielen doma, ale aj v zahraničí, úspechy zaznamenali aj na svojom poslednom turné v Ríme a vo Vatikáne v máji tohto roku.
V Rožňave sa zbor predstavil skladbami skladateľov 20. storočia (Gabriel Fauré, Edward Elgar), ale hlavne skladbami súčasných skladateľov - najväčších reformátorov starej duchovnej hudby, ktorí sa zaslúžili o oživenie chrámovej hudobnej kultúry i starých gregoriánskych chorálov, akým je najmä Valentine Miserachs, nadšený propagátor tejto hudby, ktorý vlastní aj licenciát na gregoriánsky chorál z Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme a skladateľov súčasnej katolíckej liturgickej hudby, akými sú Bernadette Farell, I. Bianchi a Marco Frisina, autor vyše 150 liturgických piesní a 20 oratórií. Na tomto koncerte sme sa z časových dôvodov nezúčastnili, ale ako sme sa na druhý deň dozvedeli, na koncerte panovala vynikajúca atmosféra, spevácke umenie mladých študentov malo vysokú úroveň a všetci mali z koncertu krásny zážitok.
26.9.2010 o 18.00 – Markušovce – Letohrádok Dardanely
Kinga Katinka Kolarics (harfa) a Zsuzsa Vámosi-Nagy (flauta)

Na koncert v Markušovciach sme prišli s predstihom, aby sme sa mohli oboznámiť s pamiatkami v tejto starej historickej obci, ležiacej v údolí rieky Hornád, sedem kilometrov východne od mesta Spišská Nová Ves. Okrem čiastočne zachovanej ruiny hradu z 13. storočia, neskororománskeho Kostola sv. Michala sa v obci zachovalo viacero kaštieľov, z ktorých najväčší je renesančný kaštieľ zo
17. storočia, neskôr rokokovo prestavaný.
Obklopený je francúzskym parkom s troma terasami, prepojenými kamennými schodiskami a s kamenárskom výzdobou, ktorej časť je ešte aj dnes viditeľná. Zo spoločenských a reprezentačných dôvodov na hornej terase parku vybudovali v roku 1778 rokokový Letohrádok Dardanely. Od roku 1983 je v ňom sprístupnená Expozícia klávesových hudobných nástrojov (klavíry, klavichordy, stolové klavíry, akordeóny), zameraná na domácich výrobcov, ktorá je jedinou svojho druhu na Slovensku. Venovaná je aj malým organom – pozitívom, získaných z okolitých katolíckych a evanjelických kostolov.
Dominantným priestorom letohrádku je spoločenská sála na poschodí, v ktorej vynikajú freskové maľby s výjavmi z gréckej mytológie a v tomto priestore sa konal aj večerný koncert, kde čarovné tóny na harfe a flaute vykúzlili mladé maďarské virtuózky
Kinga Katinka Kolarics a Zsuzsa Vámosi- Nagy. Obidve umelkyne majú za sebou štúdium na maďarských i zahraničných významných hudobných akadémiách a za svoje umelecké výkony získali nejedno ocenenie na početných domácich i medzinárodných súťažiach. Účinkujú vo viacerých hudobných zoskupeniach i ako sólistky, a ich rozhodnutie koncertovať ako duo vzniklo z potreby hľadania nových výrazových možností práve v dialógu tohto trochu netradičného spojenia nástrojov.
V avizovanom programe mali malé zmeny a celá dramaturgia koncertu sa niesla v duchu poslucháčsky príťažlivých skladieb Antonia Vivaldiho (1678-1741), Georga Philippa Telemanna (1681-1767),
Julesa Masseneta (1842-1912) a ďalších skladieb komponovaných, či prepracovaných práve pre kombináciu harfy s flautou. V ich väčšine mala dominantné postavenie flauta, ale lahodné zvonivé zvuky harfy ako doprovodného nástroja príjemne dolaďovali celkový dojem z majstrovsky zvládnutých skladieb. V priebehu koncertu sa obidve umelkyne predstavili aj ako sólistky. Ich umelecký výkon diváci odmenili srdečným potleskom a organizátori už tradičným poďakovaním, Ďakovným listom, kvetmi a upomienkovými predmetmi. Na záver nás PhDr. Bernadetta Kiczková, muzikologička a správkyňa kaštieľa i letohrádku srdečným slovom a milým úsmevom pozvala na malé pohostenie s výbornými tvarohovými, makovými i orechovými závinmi, kde sme ešte mali možnosť porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a popozerať si expozíciu historických klávesových hudobných nástrojov.
27.9.2010 o 18.00 – Kaštieľ Betliar
Cellomania – Eugen Prochác a Jozef Podhoranský
Už príchod ku kaštieľu v Betliari, od vstupnej brány cez umeleckú a estetickú parkovú výzdobu, tvoriacu pôsobivé prostredie pre ešte pôsobivejší kaštieľ v nás utvrdil presvedčenie, že dnešný záverečný koncert a zároveň slávnostné ukončenie celého podujatia sa koná na tom najpravejšom mieste. Kaštieľ vznikol ako gotický hrádok obohnaný hradnou priekopou, od 15. storočia bol prestavovaný na obytné sídlo a v 19. storočí definitívne prestavaný na trojpodlažný poľovnícky kaštieľ, v ktorom sa nachádza bohatá zbierka umeleckých diel, historický nábytok,
unikátna knižnica, zbrane, cenná keramika, sklo a porcelán, lovecké trofeje i zaujímavé prírodovedné exponáty. Obklopený je ojedinelým prírodným parkom s rozlohou viac ako 60 hektárov. V Rodovej galérii na prvom poschodí pod množstvom portrétnych malieb bývalých majiteľov a obyvateľov kaštieľa sa na úvod dnešného slávnostného večera divákom, pozvaným hosťom a organizátorom prihovorila Zuzana Bobríková, ktorá zhodnotila priebeh celého podujatia, stručne charakterizovala všetky uskutočnené koncerty a popísala i radosť, ktorú toto podujatie prinieslo nielen divákom, ale i samotným účinkujúcim.
Potom sa nám zatiaľ nie hudbou, ale slovom prihovoril violončelista Jozef Podhoranský, ktorý s ľahkosťou a vtipne vytvoril tú najpríjemnejšiu priateľskú atmosféru pre všetkých prítomných. Poznamenal, že je potešením vystupovať na takomto, ako ho on nazval, rodinnom koncerte, v útulných priestoroch menšej sály, kde je vzájomný kontakt účinkujúcich s divákmi veľmi blízky a aj prežívanie tónov hudby omnoho intenzívnejšie („na rozdiel od niektorých mladých ľudí, ktorí si myslia, že hudba sa zjavuje len po stlačení gombíka na rádiu“) a dodal, že aj skladby, ktoré dnes budeme počuť, sú určené páve pre takéto domáce „muzicírovanie“.
Slovom nás sprevádzal aj počas celého koncertu, pred každou skladbou podal vysvetľujúce poznámky o skladateľovi, okolnostiach vzniku diela, jeho zameraní či technickej náročnosti a pridal k tomu aj nejednu zaujímavú kuriozitu. A opäť sa potvrdilo, že na koncertoch je veľmi účinné aj práve toto slovné vystúpenie interpretov s priblížením toho, čo práve odznie a oboznamujúce so skladateľom i zameraním skladby, ktoré poslucháčov vovedie do obdobia vzniku i záhad hudobného diela a zvyšuje tak umelecký zážitok z hudby i z hudobného výkonu jej interpretov. Súbor Cellomania vznikol v roku 2000 a jeho členmi sú štyria poprední slo¬venskí violončelisti (Eugen Prochác, Jozef Podhoranský, Jozef Lupták a Ján Slávik), ktorí sa aktívne prezentujú ako sólisti, komorní hráči, pedagógovia i organizátori hudobných podujatí. Repertoár súboru má široký záber – od baroka až po súčasnosť a tvoria ho úpravy i originálne skladby pre toto obsadenie.
Na dnešnom koncerte sa predstavila len polovica súboru - Eugen
Prochác a Jozef Podhoranský, ktorí patria medzi špičkových slovenských interpretov a ich výkony sa vyznačujú precíznym technickým zvládnutím a muzikálnym dotvorením uvádzaných diel. Dnes do svojho programu zaradili skladby klasicistických skladateľov z 18. storočia Jeana Barriére, Josepha Haydna, Luigi Boccheriniho, Wolfganga Amadea Mozarta, ale i súčasných skladateľov Wernera Thomasa a slovenského skladateľa Ladislava Kupkoviča. Zo skladieb pre sólové violončelo zahral Eugen Prochác zaujímavú temperamentnú Toccatu súčasného gruzínskeho skladateľa Sulchana Cincadze, ktorá má korene v starej gruzínskej hudbe a my sme vo virtuóznom prevedení tejto skladby cítili zložky gruzínskej ľudovej hudby a hádam i priam divý rytmus džigitovky. Jozef Podhoranský sa predstavil vlastnou sólovou viachlasnou skladbou Variácie na ľudové tóny, ktorou, podľa jeho slov, chcel okrem iného dokázať svojim študentom, že i viachlasná skladba patrí k sláčikovým nástrojom a treba ju komponovať a aj interpretovať. Vďaka pestrému a zaujímavému výberu skladieb, expresívnym a farebným možnostiam violončela a vysokej virtuozite oboch umelcov bol koncert ozajstným vyvrcholením festivalu, čím aj korunoval jeho slávnostné ukončenie.
Záverečné slovo
patrilo tej najpovolanejšej - riaditeľke Gemerského osvetového strediska v Rožňave Mgr. Helene Novotnej, ktorá za hlavných organizátorov tejto Medzinárodnej prehliadky historickej hudby európskych regiónov zdôraznila myšlienku podujatia, ktorou je snaha oživiť a znovu objaviť historickú hudbu zašlých čias a priblížiť ju súčasnému poslucháčovi a poďakovala sa všetkým spoluorganizátorom koncertov – Košickému samosprávnemu kraju, partnerským organizáciám, starostom a primátorm obcí a miest a farským úradom, kde sa koncerty konali a mediálnym partnerom. Vyjadrila nádej, že pripravovaná zmena koncepcie festivalu prinesie rozšírené možnosti na prístup publika k špičkovým hudobným zážitkom i vďaka programu Terra Incognita, ktorý je programom Košického samosprávneho kraja a ktorého cieľom je snaha zjednotiť množstvo rôznorodých možných aktivít na úrovni kraja do jednotného prezentačného i reprezentačného rámca.
Krásne podujatie sa skončilo, ale aj nám ešte ostáva poďakovať sa za neopakovateľnú možnosť vniknúť do čarovnej hudby v podaní vynikajúcich interpretov i za možnosť navštíviť unikátne historické priestory Gotickej cesty. Náš vnútorný, veľký, ďakovný potlesk patrí hlavne GOS v Rožňave, ale najmä jeho pracovníčke pani Božene Mihálikovej, dramaturgičke programu i autorke 36 stranového bulletinu v slovenčine a angličtine, ktorý podrobne slovom i obrazom informoval o jednotlivých účinkujúcich a hudobnom programe, i za jej neúnavnú starostlivosť o všetkých účinkujúcich pred, na i po skončení každého koncertu.
Naša štvordňová cesta do magického sveta umenia hudby sa skončila s presvedčením, že klasická hudba má aj v súčasnosti na Slovensku zázemie i perspektívu, a aj dostatok poslucháčov, ktorým hudba rozširuje ich vnútorné pocity a ostáva v ich srdciach trvalou hodnotou.
Mgr. Marta MIKITOVÁ
Foto: Stanislav KEJÍK

































D


Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-