26.9. 2010 o 10.00 – Dedinky – Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Vokálno-inštrumentálny súbor Musica Dolce
Barokovo-klasicistický Kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1853 v Dedinkách privítal už druhýkrát na tomto festivale český vokálno-inštrumentálny súbor Musica dolce. Tak isto ako aj deň predtým v Čečejovciach (s rovnakým programom)
renesančná a baroková hudba, interpretovaná na historických nástrojoch a duchovné a svetské piesne spolu s historickými kostýmami nás voviedli v predstavách do priestorov starých hradov a čarovných zámkov.
Elegancia a nádhera renesancie - v mäkkom nariasenom zamatovom a brokátovom šate s bohatými nazberanými rukávmi a ozdobami vyzerali usmievavé muzikantky ako princezné a kráľovné z rozprávok nášho detstva.
V spoločnosti nie síce švárneho princa, ale skôr šľachtického radcu pána kráľa, ktorý nám asi takého so svojím šedivým „plnovousem“ pripomínal. Do tejto predstavy patril aj spev so sprievodom lutny pod balkónom krehkej krásky, ale to už bola nereálna fantázia, lebo na lutne tentokrát hrala lutnistka
Eva Matějková a vybrnkávaním melódie na jej dvadsiatich strunách dokázala, že lutna vie byť nielen doprovodným, ale aj sólovým nástrojom.
Aj tu veselá nálada členov orchestra vyvolala úsmev na tvárach všetkých divákov, ktorí s potleskom a vďakou za príjemný zážitok odchádzali rozdávať radosť a dobrú náladu aj do svojich domovov. Starosta obce Milan Ogurčák i miestny farár sa poďakovali za krásny zážitok a rozlúčili sa s nádejou, že takéto koncerty sa v Dedinkách ešte budú opakovať aj v nasledujúcich ročníkoch festivalu.
26.9.2010 o 16.00 – Rožňava - Katedrála Nanebovzatia Panny Márie
Spevácky zbor Jubilus
Najstaršia a najvzácnejšia kultúrna pamiatka v Rožňave – Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, pôvodne farský kostol zo 14. storočia, ktorý v 16. storočí prešiel rozsiahlou neskorogotickou prestavbou a v 17. storočí sa stal biskupskou katedrálou sa v nedeľu poobede rozozvučala hlasmi dvadsaťpäťčlenného miešaného speváckeho zboru Jubilus, zloženého zo študentov Teologickej fakulty Katolíckej Univerzity v Košiciach. V roku 2006 ho založil a dosiaľ vedie doc. Dr. Ján Veľbacký. Základnú časť ich repertoáru tvorí interpretácia rôznych štýlov a žánrov sakrálnej hudby, ktorou sa prezentujú nielen doma, ale aj v zahraničí, úspechy zaznamenali aj na svojom poslednom turné v Ríme a vo Vatikáne v máji tohto roku.
V Rožňave sa zbor predstavil skladbami skladateľov 20. storočia (Gabriel Fauré, Edward Elgar), ale hlavne skladbami súčasných skladateľov - najväčších reformátorov starej duchovnej hudby, ktorí sa zaslúžili o oživenie chrámovej hudobnej kultúry i starých gregoriánskych chorálov, akým je najmä Valentine Miserachs, nadšený propagátor tejto hudby, ktorý vlastní aj licenciát na gregoriánsky chorál z Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme a skladateľov súčasnej katolíckej liturgickej hudby, akými sú Bernadette Farell, I. Bianchi a Marco Frisina, autor vyše 150 liturgických piesní a 20 oratórií. Na tomto koncerte sme sa z časových dôvodov nezúčastnili, ale ako sme sa na druhý deň dozvedeli, na koncerte panovala vynikajúca atmosféra, spevácke umenie mladých študentov malo vysokú úroveň a všetci mali z koncertu krásny zážitok.
26.9.2010 o 18.00 – Markušovce – Letohrádok Dardanely
Kinga Katinka Kolarics (harfa) a Zsuzsa Vámosi-Nagy (flauta)

Na koncert v Markušovciach sme prišli s predstihom, aby sme sa mohli oboznámiť s pamiatkami v tejto starej historickej obci, ležiacej v údolí rieky Hornád, sedem kilometrov východne od mesta Spišská Nová Ves. Okrem čiastočne zachovanej ruiny hradu z 13. storočia, neskororománskeho Kostola sv. Michala sa v obci zachovalo viacero kaštieľov, z ktorých najväčší je renesančný kaštieľ zo
17. storočia, neskôr rokokovo prestavaný.
Obklopený je francúzskym parkom s troma terasami, prepojenými kamennými schodiskami a s kamenárskom výzdobou, ktorej časť je ešte aj dnes viditeľná. Zo spoločenských a reprezentačných dôvodov na hornej terase parku vybudovali v roku 1778 rokokový Letohrádok Dardanely. Od roku 1983 je v ňom sprístupnená Expozícia klávesových hudobných nástrojov (klavíry, klavichordy, stolové klavíry, akordeóny), zameraná na domácich výrobcov, ktorá je jedinou svojho druhu na Slovensku. Venovaná je aj malým organom – pozitívom, získaných z okolitých katolíckych a evanjelických kostolov.
Dominantným priestorom letohrádku je spoločenská sála na poschodí, v ktorej vynikajú freskové maľby s výjavmi z gréckej mytológie a v tomto priestore sa konal aj večerný koncert, kde čarovné tóny na harfe a flaute vykúzlili mladé maďarské virtuózky
Kinga Katinka Kolarics a Zsuzsa Vámosi- Nagy. Obidve umelkyne majú za sebou štúdium na maďarských i zahraničných významných hudobných akadémiách a za svoje umelecké výkony získali nejedno ocenenie na početných domácich i medzinárodných súťažiach. Účinkujú vo viacerých hudobných zoskupeniach i ako sólistky, a ich rozhodnutie koncertovať ako duo vzniklo z potreby hľadania nových výrazových možností práve v dialógu tohto trochu netradičného spojenia nástrojov.
V avizovanom programe mali malé zmeny a celá dramaturgia koncertu sa niesla v duchu poslucháčsky príťažlivých skladieb Antonia Vivaldiho (1678-1741), Georga Philippa Telemanna (1681-1767),
Julesa Masseneta (1842-1912) a ďalších skladieb komponovaných, či prepracovaných práve pre kombináciu harfy s flautou. V ich väčšine mala dominantné postavenie flauta, ale lahodné zvonivé zvuky harfy ako doprovodného nástroja príjemne dolaďovali celkový dojem z majstrovsky zvládnutých skladieb. V priebehu koncertu sa obidve umelkyne predstavili aj ako sólistky. Ich umelecký výkon diváci odmenili srdečným potleskom a organizátori už tradičným poďakovaním, Ďakovným listom, kvetmi a upomienkovými predmetmi. Na záver nás PhDr. Bernadetta Kiczková, muzikologička a správkyňa kaštieľa i letohrádku srdečným slovom a milým úsmevom pozvala na malé pohostenie s výbornými tvarohovými, makovými i orechovými závinmi, kde sme ešte mali možnosť porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a popozerať si expozíciu historických klávesových hudobných nástrojov.
27.9.2010 o 18.00 – Kaštieľ Betliar
Cellomania – Eugen Prochác a Jozef Podhoranský
Už príchod ku kaštieľu v Betliari, od vstupnej brány cez umeleckú a estetickú parkovú výzdobu, tvoriacu pôsobivé prostredie pre ešte pôsobivejší kaštieľ v nás utvrdil presvedčenie, že dnešný záverečný koncert a zároveň slávnostné ukončenie celého podujatia sa koná na tom najpravejšom mieste. Kaštieľ vznikol ako gotický hrádok obohnaný hradnou priekopou, od 15. storočia bol prestavovaný na obytné sídlo a v 19. storočí definitívne prestavaný na trojpodlažný poľovnícky kaštieľ, v ktorom sa nachádza bohatá zbierka umeleckých diel, historický nábytok,
unikátna knižnica, zbrane, cenná keramika, sklo a porcelán, lovecké trofeje i zaujímavé prírodovedné exponáty. Obklopený je ojedinelým prírodným parkom s rozlohou viac ako 60 hektárov. V Rodovej galérii na prvom poschodí pod množstvom portrétnych malieb bývalých majiteľov a obyvateľov kaštieľa sa na úvod dnešného slávnostného večera divákom, pozvaným hosťom a organizátorom prihovorila Zuzana Bobríková, ktorá zhodnotila priebeh celého podujatia, stručne charakterizovala všetky uskutočnené koncerty a popísala i radosť, ktorú toto podujatie prinieslo nielen divákom, ale i samotným účinkujúcim.
Potom sa nám zatiaľ nie hudbou, ale slovom prihovoril violončelista Jozef Podhoranský, ktorý s ľahkosťou a vtipne vytvoril tú najpríjemnejšiu priateľskú atmosféru pre všetkých prítomných. Poznamenal, že je potešením vystupovať na takomto, ako ho on nazval, rodinnom koncerte, v útulných priestoroch menšej sály, kde je vzájomný kontakt účinkujúcich s divákmi veľmi blízky a aj prežívanie tónov hudby omnoho intenzívnejšie („na rozdiel od niektorých mladých ľudí, ktorí si myslia, že hudba sa zjavuje len po stlačení gombíka na rádiu“) a dodal, že aj skladby, ktoré dnes budeme počuť, sú určené páve pre takéto domáce „muzicírovanie“.
Slovom nás sprevádzal aj počas celého koncertu, pred každou skladbou podal vysvetľujúce poznámky o skladateľovi, okolnostiach vzniku diela, jeho zameraní či technickej náročnosti a pridal k tomu aj nejednu zaujímavú kuriozitu. A opäť sa potvrdilo, že na koncertoch je veľmi účinné aj práve toto slovné vystúpenie interpretov s priblížením toho, čo práve odznie a oboznamujúce so skladateľom i zameraním skladby, ktoré poslucháčov vovedie do obdobia vzniku i záhad hudobného diela a zvyšuje tak umelecký zážitok z hudby i z hudobného výkonu jej interpretov. Súbor Cellomania vznikol v roku 2000 a jeho členmi sú štyria poprední slo¬venskí violončelisti (Eugen Prochác, Jozef Podhoranský, Jozef Lupták a Ján Slávik), ktorí sa aktívne prezentujú ako sólisti, komorní hráči, pedagógovia i organizátori hudobných podujatí. Repertoár súboru má široký záber – od baroka až po súčasnosť a tvoria ho úpravy i originálne skladby pre toto obsadenie.
Na dnešnom koncerte sa predstavila len polovica súboru - Eugen
Prochác a Jozef Podhoranský, ktorí patria medzi špičkových slovenských interpretov a ich výkony sa vyznačujú precíznym technickým zvládnutím a muzikálnym dotvorením uvádzaných diel. Dnes do svojho programu zaradili skladby klasicistických skladateľov z 18. storočia Jeana Barriére, Josepha Haydna, Luigi Boccheriniho, Wolfganga Amadea Mozarta, ale i súčasných skladateľov Wernera Thomasa a slovenského skladateľa Ladislava Kupkoviča. Zo skladieb pre sólové violončelo zahral Eugen Prochác zaujímavú temperamentnú Toccatu súčasného gruzínskeho skladateľa Sulchana Cincadze, ktorá má korene v starej gruzínskej hudbe a my sme vo virtuóznom prevedení tejto skladby cítili zložky gruzínskej ľudovej hudby a hádam i priam divý rytmus džigitovky. Jozef Podhoranský sa predstavil vlastnou sólovou viachlasnou skladbou Variácie na ľudové tóny, ktorou, podľa jeho slov, chcel okrem iného dokázať svojim študentom, že i viachlasná skladba patrí k sláčikovým nástrojom a treba ju komponovať a aj interpretovať. Vďaka pestrému a zaujímavému výberu skladieb, expresívnym a farebným možnostiam violončela a vysokej virtuozite oboch umelcov bol koncert ozajstným vyvrcholením festivalu, čím aj korunoval jeho slávnostné ukončenie.
Záverečné slovo
patrilo tej najpovolanejšej - riaditeľke Gemerského osvetového strediska v Rožňave Mgr. Helene Novotnej, ktorá za hlavných organizátorov tejto Medzinárodnej prehliadky historickej hudby európskych regiónov zdôraznila myšlienku podujatia, ktorou je snaha oživiť a znovu objaviť historickú hudbu zašlých čias a priblížiť ju súčasnému poslucháčovi a poďakovala sa všetkým spoluorganizátorom koncertov – Košickému samosprávnemu kraju, partnerským organizáciám, starostom a primátorm obcí a miest a farským úradom, kde sa koncerty konali a mediálnym partnerom. Vyjadrila nádej, že pripravovaná zmena koncepcie festivalu prinesie rozšírené možnosti na prístup publika k špičkovým hudobným zážitkom i vďaka programu Terra Incognita, ktorý je programom Košického samosprávneho kraja a ktorého cieľom je snaha zjednotiť množstvo rôznorodých možných aktivít na úrovni kraja do jednotného prezentačného i reprezentačného rámca.
Krásne podujatie sa skončilo, ale aj nám ešte ostáva poďakovať sa za neopakovateľnú možnosť vniknúť do čarovnej hudby v podaní vynikajúcich interpretov i za možnosť navštíviť unikátne historické priestory Gotickej cesty. Náš vnútorný, veľký, ďakovný potlesk patrí hlavne GOS v Rožňave, ale najmä jeho pracovníčke pani Božene Mihálikovej, dramaturgičke programu i autorke 36 stranového bulletinu v slovenčine a angličtine, ktorý podrobne slovom i obrazom informoval o jednotlivých účinkujúcich a hudobnom programe, i za jej neúnavnú starostlivosť o všetkých účinkujúcich pred, na i po skončení každého koncertu.
Naša štvordňová cesta do magického sveta umenia hudby sa skončila s presvedčením, že klasická hudba má aj v súčasnosti na Slovensku zázemie i perspektívu, a aj dostatok poslucháčov, ktorým hudba rozširuje ich vnútorné pocity a ostáva v ich srdciach trvalou hodnotou.
Mgr. Marta MIKITOVÁ
Foto: Stanislav KEJÍK
































D


Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.