gemerských miest a obcí už jedenástykrát možnosť preniesť sa v čase do dôb dávno minulých a zažiť jedinečnú atmosféru vo vzácnych gotických chrámoch. Takéto spojenie klasickej hudby, sakrálnej architektúry ako i hovoreného slova je určite pastvou nielen pre uši, ale aj oči a dušu návštevníkov.
Tento rok som podobným lákadlám neodolal ani ja a s priateľkou sme sa 21.9. 2012 premiérovo zúčastnili slávnostného otvorenia už 11. ročníka festivalu v starobylom evanjelickom kostole v Štítniku, ktorého priestormi sa niesli tóny klasickej hudby v podaní Zemplínskeho akordeónového tria.
Keďže kultúra na Slovensku rozhodne nemá na ružiach ustlané (a na Gemeri zvlášť), rád využijem každú príležitosť, ktorá sa v našom regióne vyskytne. Inak tomu nebolo ani teraz, napokon, zo susednej Muránskej doliny to máme do Štítnika blízko, preto som ani chvíľu neváhal a festival navštívil. Vo mne ako milovníkovi klasickej hudby a umenia (ako samouk sa venujem klasickej gitare) zanechal viac ako hodinový koncert hlboké dojmy, veď pohľad na majstrovské fresky zo 14. storočia za zvuku skladieb majstrov baroka (Bach, Vivaldi a i.) a v podaní kvalitných hudobníkov má svoje osobité a neopakovateľné čaro. O tom, že spokojných návštevníkov bolo viac, svedčí aj úprimný aplauz, ktorým si publikum vyžiadalo ešte niekoľko prídavkov. Mrzí ma však, že tak kvalitné kultúrne podujatia nenavštevuje viac ľudí. Záujem zo strany verejnosti o ne určite je, treba len zapracovať na ich propagácii nielen v rámci usporiadateľských miest a obcí, ale aj celého Gemera či susedných regiónov. Len tak totiž zabezpečíme hlavný cieľ podobných kultúrnych podujatí - jedinečnou formou priblížiť umenie ľuďom a v neposlednom rade vštepiť hrdosť na svoj rodný kraj, jeho históriu a kultúru. Veď Gemer má toho všetkého na rozdávanie. Preto ostáva dúfať, že počas nasledujúceho 12. ročníka si nájde cestu na festival viac obdivovateľov klasickej hudby i sakrálnej architektúry zároveň. V súvislosti s vyhlásením Košíc za európske hlavné mesto kultúry 2013 predstavitelia GOS už teraz avizujú niekoľo zaujímavých prekvapení, ktoré by si milovníci umenia rozhodne nemali nechať ujsť.
Marek Valko
{jcomments on}
nedeľa, 23 september 2012 17:24
Otvárací koncert Ars Antiqua Europae in Via Gothica v Štítniku zanechal vo mne hlboké dojmy Doporučený
Napísal(a) Marek Valko
"ARS ANTIQUA EUROPAE IN VIA GOTHICA je uznávaným medzinárodným koncertným podujatím sólistov a umeleckých súborov historickej hudby, ktoré napĺňa ideu objavovania, mapovania a prezentácie hudby európskych regiónov, čím sa hlási k myšlienke európskej integrácie, ale aj spoznávaniu diferencovaných kultúr jednotlivých krajín Európy. Kto zažije atmosféru aspoň jedného z koncertov, neostane mu v srdci trpkosť či žiaľ. Jeho myseľ zabudne na každodenný zhon a zaletí niekam vyššie a vyššie."
Toľko oficiálne slová hlavného organizátora festivalu, Gemerského osvetového strediska (GOS), vďaka ktorému majú obyvatelia
Zverejnené v
Koncerty
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.