Tohtoročná Medzinárodná prehliadka historickej hudby európskych regiónov na Gotickej ceste opäť potvrdila svoje kvality. 19. - 22. septembra 2014 zásluhou Gemerského osvetového strediska a Košického samosprávneho kraja ožili znovu krásnou hudbou vzácne pamiatky Gemera, Abova a Spiša - gotický ev. kostol v Štítniku, Andrášiho obrazáreň v Krásnohorskom Podhradí, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, barokovo-klasicistický rímsko-katolícky Kostol Nanebevzatia Panny Márie v Dedinkách, neogotický Evanjelický kostol Svätej Trojice v Dobšinej, Rímsko-katolícky gotický kostol sv. Jána Krstiteľa v Lipovníku, ranogotický kostol Reformovanej kresťanskej cirkvi v Čečejovciach, Kaštieľ v Markušovciach i Kaštieľ v Betliari. Všetky tieto vzácne priestory prívítali vyše sto profesionálnych umelcov z piatich krajín a ďalšie stovky umeniachtivých návštevníkov. V najrôznejšom nástrojovom obsadení, ľudský hlas nevynímajúc, sa predstavili: slovenský súbor starej hudby Solamente Naturali tónmi starých piesní a tancov z Gemera, zaznamenaných v Uhroveckej zbierke z roku 1730 a jeho deviatimi "rundami" všetkých dostal do povznesenej nálady, ako keby sme práve 
oslavovali na šľachtickom dvore, otvorenom aj hudobným vplyvom z podhradia a zaujal aj milovníkov temperamentného folklóru; s nevšedným spojením flauty a harfy sa v duu predstavili Zsuzsa Vámosi-Nagy a Kinga Katinka Szilágyi z Budapešti; v príjemných, rýchlych, radostných a virtuóznych barokových a klasicistických skladbách vyniklo bratislavské, hudobnými dobrodružstvami v uliciach veľkomiest známe sláčikové kvarteto Adventure Strings (ktorého členom je aj rožňavský rodák, hudobník a umelec v hre na violu Roman Rusňák); slovensko-maďarský komorný súbor Ad Libitum do svojho programu zahrnul hudobné lahôdky starých najstrov; slovenský organista Vladimír Kopáčik interpretoval drobnosti majstrov organového umenia; maďarský spevácky zbor Miskolci Cardinal Mindszenty Kórus upútal chrámovými cirkevnými spevmi; srbské duo Vladimír Turčan (viola) a Marina Mikiťová (klavír) 
z Nového Sadu zaradilo do svojho programu In Music Veritas najmä majstrovské sonáty; poľskí lutnisti Luteduo Anna Kowalska a Anton Birula aj mladučká Alisa Birula z Varšavy oživili staré hudobné nástroje na replikách starej barokovej gitary, teorba - lutny s „dlhánskym krkom“ a pätnástimi strunami; český komorný barokový inštrumentálny súbor Victoria Ensemble so sólistkou sopranistkou Viktóriou Dědečkovou sa predstavil s hudbou plnou „efektov a afektov“, ako ju toto hudobné zoskupenie samo charakterizovalo. Návštevníci koncertov mali možnosť prežívať krásnu pôsobivú starú hudba, ale aj porovnávať skladby starých majstrov, ktoré odzneli v rôznych úpravách a v rôznych nástrojových obsadeniach, ako to bolo napríklad v temperamentnej úprave skladby Johanna Pachelbela Canon in D v podaní Adventure Strings v porovnaní s pokojnou úpravou M. Jánošíka v znení súboru Ad Libitum, či v úprave skladby Giulia Cacciniho Ave Maria od slovenského skladateľa Milana Nováka do modernej súčasnej podoby oproti jej pôvodnému zneniu v podaní toho istého zoskupenia Ad Libitum.
K renomovaným a vynikajúcicm umelcom sa v predkoncertoch pripojilo niekoľko talentovaných najmladších a mladých hudobníkov z domáceho prostredia, ktorým tohtoročná programová štruktúra v bloku Mladí a nepoznaní po prvýkrát v histórii festivalu umožnila prejaviť verejne svoj talent aj na takomto významnom podujatí. Tak sa na jednotlivých koncertoch s hudobným sprievodom Silvie Mišurovej, Márie Senglerovej a i. predstavili klavirista Miklós Nyéky z Rožňavy, speváčka Martina Zagibová z Pače, huslista Kristián Krištof a speváčka Nikoleta Vodová zo ZUŠ v Rožňave, trúbkar Andrej Korszinsky z Rožňavy, malá zobcová flautistka zo ZUŠ v Medzeve Nadja Eližerová, aj už skúsený gitarista Timotej Závacký, absolvent Konzervatória v Košiciach, podobne ako mužské vokálne kvarteto 4G z Rožňavy, ktoré pracuje pod vedením Ľubice Gdovinovej.
Koncerty moderovali Zuzana Bobríková a Juraj Genčanský, už tradične na úvodnom a záverečnom koncerte v dobových kostýmoch v duchaplnom dialógu, na ostatných koncertoch kultivovaným slovom predstavili ciele a význam festivalu a účinkujúcich umelcov. A nevynechali ani poetické úvahy o sile a pôsobení hudby z vlastného poznania i z myšlienok iných významných osobností. A po záverečnom koncerte v Galérii predkov v betliarskom kaštieli zneli aj slová poďakovania za krásne prežité štyri dni s čarovnou hudbou v pôsobivých historických priestoroch In Via Gothica.
Je dobré, že hrdosť na našu bohatú históriu, na jej zachovanie, pripomínanie si jej i na jej pretavenie do súčasnosti nám poskytuje aj Gotická cesta so svojou slávnou minulosťou umeleckou i technickou, že cesta stáročiami práce, umu a ducha našich predkov, cesta stáročiami nášho domova, je cesta zachovaná pre pamäť našej budúcnosti. A hudba, ktorá znela v týchto priestoroch v rokoch dávnych, je stále hudbou povznášajúcou, ktorá nás v súzvuku spolupatričnosti spája aj dnes. V kontexte napísaného dopovedzme slovami básnika Milana Rúfusa: „Tam, kde je umenie, tam, rozhrnúc jeho hĺbky, vždy nájdete trebárs nemanifestovanú, no presnú príchuť, zvuk, hudbu, tón, ktorému smelo môžete povedať: zvon domova.“
Marta Mikitová
Foto: Stanislav Kejík
picasa_albumid=6063068868786022609
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.