Súbor nadviazal na divadelné tradície predchodcov, ktoré v Rimavskej Sobote začal písať divadelný spolok Rimavan v 30. rokoch 20. storočia. Dnes DIVOSUD pôsobí pri MsKS. Do arény ochotníckeho života vstúpil premiérou hry Ľ. Filana Ja, Adam, volám Zem v réžii D. Brezinu dňa 30. 6. 1986. Vtedy sa utvoril aj prvý herecký kolektív. Po nej nasledovali: inscenácia hry Ľ. Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho (1987), autorská spoločensko-kritická hra D. Brezinu To predsa nie sme my?! (1988) a Brezinova dramatizácia poviedky G. G. Márqueza Erendira (1989). Všetky režíroval Daniel Brezina, ktorý v roku 1989 ochotnícke javisko opustil. Súbor reštauroval svoju hereckú základňu a réžie sa ujal Ľubomír Šárik. Pod jeho vedením sa radikálne zmenila dramaturgická orientácia súboru, vychádzajúca z prirodzeného naturelu interpretov. Na dlhé obdobie sa témou javiskového stvárnenia stala slovenská klasická spisba a neskôr i pôvodná tvorba. Inscenáciou Kauza Ťapákovci autorov B. S. Timrava – O. Šulaj – Ľ. Šárik (1991) sa začala nová éra súboru. V roku 1992 súbor vyhral krajskú súťaž divadelných súborov kategórie C, na celoštátnej súťaži Divadelné Šurany obsadil 2. miesto a vyhral XXV. Palárikovu Rakovú (zlatá plaketa), zúčastnil sa na Scénickej žatve v Martine. Od toho času súbor pracoval s tandemom scénograf a kostýmový výtvarník Marián Lacko a režisér Ľubomír Šárik. Nasledovali inscenácie: hra I. Stodolu v úprave Ľ. Šárika Náš pán minister (3. miesto – Paláriková Raková, 1994, cena MS za inscenačné stvárnenie dramatickej predlohy na Divadelných Šuranoch a individuálne ocenenia), J. Gregor-Tajovský: Jej prvý román a ďalšie... (1996), úspešná inscenácia M. Kukučín – Ľ. Šárik: Neprebudený /problém iného/ (Gorazdov Močenok, Divadelné Šurany, Scénická žatva, 1997), hra Ľ. Šárika Bolesť srdca podľa predlohy F. Urbánka Krvisavci o černovskej tragédii (1997, Černová), J. Barč-Ivan – Ľ. Šárik: Dvaja (Belopotockého Mikuláš, 2. miesto – Palárikova Raková,
Súboru DIVOSUD k výročiu blahoželáme a prajeme mu ešte veľa úspešných inscenácií a veľa spokojných divákov!
Mgr. Marta Mikitová
{gallery}kultura/divadlo/divosud{/gallery}

































Ochotnícke divadlo má na území Slovenska dlhoročnú tradíciu a zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu. Od roku 1830, kedy sa v Liptovskom Mikuláši odohralo prvé divadelné predstavenie sa ochotnícke divadelné dianie naďalej rozvíjalo, najmä však po roku 1918, keď kultúrne podmienky na Slovensku umožnili jeho nebývalý rozvoj. Kultúrno – spoločenský význam ochotníckeho divadla je dodnes nespochybniteľný. Až do dnešných čias zabáva vnímavé publikum, vychováva mnohých divadelných pracovníkov a svojich pokračovateľov, rozvíja sa a nachádza stále nových nadšencov a priaznivcov. Takým je aj Divadelný ochotnícky súbor DIVOSUD v Rimavskej Sobote. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a