ktorého zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj. Spoluorganizátormi sú Mestské kultúrne stredisko – odd. kultúry a športu v Tisovci, Občianske združenie TISART a Základná umelecká škola z Rimavskej Soboty. FEDIM TISOVEC 2016 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Súťaž je trojstupňová - v hlavnom súťažnom programe vystúpili súbory, ktoré sa zúčastnili a úspešne prezentovali svoju tvorbu na regionálnych a krajských kolách súťaže a do programu FEDIM TISOVEC 2016 ich na základe posúdenia umeleckej kvality vybrala programová rada zložená z profesionálnych odborníkov. Diváci mali možnosť vidieť inscenácie provokatívne i úsmevné, druhovo pestré.
Predstavili sa:
Divadlo f*ACTOR z Liptovského Petra s autorskou inscenáciou Obec roka. Divadelné súbory TOTE TAM z Kežmarku a TRMA VRMA z Popradu sa predstavili so spoločným projektom Slováci sme od rodu! Divadlo Z.N.A.K. pri PSLG Revúca sa popasovalo s klasickým textom A. P. Čechova – Medveď. Štúdio mladých DIVADLA NA HAMBÁLKU z Malaciek pod vedením mladej režisérky a autorky Beiny Reifovej naštudovalo hru N.U.D.A. Divadelný súbor PLIAGA uviedol autorskú inscenáciu Zahrajte mi tichučko. Autorské predstavenie Tvár uviedol súbor LANO z Bratislavy. DEMO scéna z Trnavy predstavila autorskú hru Hardro(c)k Štúra. DRAMATETRRA z Trebišova uviedla hru Neila Gaimana Koralína. Divadlo PRECEDENS z Prievidze prišlo s divadelnou hrou, jednoaktovkou Úkryt, postavenou na monológoch postáv s prvkami existencionalistickej drámy. Tereza Stachová a súbor Uložiť ako z Bratislavy uviedli inscenáciu Pojednávanie vo veci Genesis. Divadelný súbor SLÚCHADLO pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre pod vedením Šimona Spišáka spracoval divadelnú hru Wiliama Shakespeara – Hamlet, ktorú uviedli pod názvom Celý Hamlet.
Súťažné inscenácie hodnotila odborná porota v zložení: Silvester Lavrík, Elena Knopová, Martina Mašlárová, Matej Moško, Lukáš Brutovský. Festivalový denník pripravovali: Samo Trnka, Sandra Polovková a Miroslav Dacho.
Súčasťou prehliadky bola aj autorská výstava Marty Kanalovej, ktorá predstavila svoje benátske masky. Ako hosť vystúpil víťaz Zochovej divadelnej Revúcej Divadelný súbor DAXNER z Tisovca s inscenáciou Túžby, sny a výčitky.
Ocenenia:
1. miesto: Súbor Uložiť ako z Bratislavy, inscenácia Pojednávanie vo veci Genesis
2. miesto: neudelené
3. miesto: DS Tote Tam z Kežmarku v spojení s DS Trma Vrma z Popradu, inscenácia Slováci sme od rodu! a Slúchadlo pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre, inscenácia Celý Hamlet
Mgr. Darina Kišáková, riaditeľka GMOS
Záverečné hodnotenie FEDIM 2016 TISOVEC
Šéfredaktor festivalového denníka Samo Trnka položil v druhom čísle porotcom otázku, aké divadlo by malo vyhrať budúcoročný FEDIM. Nás však ešte ráno viac zaujímala odpoveď na otázku, ktorú sme si položili sami, na našej porotcovskej poradnej schôdzke – aké divadlo by malo vyhrať tento rok?
Štatisticky bola šanca viac než štyri ku jednej, že víťazná inscenácia bude autorská, vytvorená kolektívom súboru či vychádzajúca z predlohy, ktorá vznikla priamo preň. Je to pozoruhodný trend, ktorý čiastočne priniesol už aj minulý ročník festivalu, avšak tento rok sa autorské inscenácie premnožili ako medvede v Tatrách. S tými by ale, na rozdiel od predstavení tohtoročnej prehliadky mladých, asi nebolo také príjemné a vzrušujúce dostať sa do priamej konfrontácie. Ojedinelým exemplárom v tomto kontexte bol ten Medveď, ktorý sa zatúlal do Rimavskej Soboty a z nej až do Tisovca. Jediný skutočný dramatický text, ktorého inscenácia sa v programe objavila, urobil jeho tvorcom skôr medvediu službu, členovia súboru Z.N.A.K. si však určite poznačili pripomienky poroty a možno sa toho svojho, respektíve Čechovovho Medveďa pokúsia skrotiť.
Okrem krízy lesnej zveri sa v uplynulom roku udialo viacero krízových udalostí, ktoré poznačili nielen spoločenskú situáciu v krajine, ale aj obsah inscenácií v programe FEDIM-u. Vyčíňanie istého vyblednutého župana, kríza národnej identity, migračná politika krajiny a celkovo pocit, že niečo zhnité je v štáte slovenskom, zarezonovali až v troch inscenáciách – Slováci sme od rodu DS Tote tam a Trma vrma, Pojednávanie vo veci Genesis súboru Uložiť ako a Celý Hamlet súboru Slúchadlo. Domnievam sa, že tento počet je rovnako ako zmnožený počet Hamletov, respektíve Hamletiek v nitrianskej inscenácii, pre dnešnú dobu v niečom symptomatický. Považujem tiež za veľmi dobré a potrebné, že mladí divadelníci sa, na rozdiel od mnohých ich rovesníkov, neboja kriticky uvažovať o realite, ktorá ich obklopuje.
Pokiaľ ide o politické udalosti a otázky "národnie", minulý rok by bol ťažkou skúškou aj pre jubilujúceho Ľudovíta Štúra. Nášmu Ľudovi by asi srdce neplesalo a možno by pocítil potrebu založiť vlastnú politickú stranu, alebo hardrockovú kapelu, ako ten, ktorého oživili divadelníci z trnavskej DEMOscény. S ružovými okuliarmi svet nepozorujú ani autori inscenácií Obec roka (divadlo f.ACTOR) a N.U.D.A. (Štúdio mladých divadla na Hambálku), nevideli to však až tak celkom čierne ako divadelníci z divadla Lano. Veď aj smiech môže byť katarzný a keď nie to, tak aspoň uvoľňujúci a zdravý pre telo i pre ducha.
Podobný efekt môže mať aj návrat do detstva, do príjemne nostalgických spomienok či do fantázie rozprávkových svetov – ani inscenácie Zahrajte mi tichučko divadla Pliaga a jediná dramatizácia v programe, Koralína divadla Dramaterra, však neukazovali iba príjemné a pekné fazóny predvádzanej reality.
Z celkového pohľadu možno povedať, že vzhľadom na spomínanú štatistiku sa problémy inscenácií tohto ročníka FEDIM-u najviac týkali dramaturgických a interpretačných nástrah, ktorým sa divadlo vznikajúce takpovediac zvnútra konkrétneho súboru, neraz nevyhne. Autorský text, spravidla vytvorený na mieru jeho stelesniteľom, býva často predpokladom veľmi autentického divadelného zážitku, zároveň si však vyžaduje zručného konštruktéra dramatickej látky, situácií, postáv, divadelného materiálu. Neraz môže súborom, ponoreným do vlastného tvorivého procesu, pomôcť pohľad zvonka, niekedy ho azda môže priniesť práve takáto prehliadka.
Na záver mi ostáva už len s potechou konštatovať, že divadelným súborom, ktoré sa FEDIMU 2016 zúčastnili, nemôžem klásť na srdce ponaučenie, ktoré zaznelo v jednom z predstavení – menej troviť, viac tvoriť. O tom, koľko toho mladí divadelníci strovia, sme sa presvedčili po oba večery, keď z bufetu rad radom mizli naše obľúbené tisovské omastené chlebíky. Ale koľko toho vytvoria! Pokúsiac sa s týmto vedomím o odpoveď na šéfredaktorovu otázku – nemôžeme vedieť, aké divadlo budúci rok vyhrá, môžeme však dúfať, že ho aspoň toľko, koľko tento rok, vznikne. Uvidíme (sa) v Tisovci na FEDIME 2017!
Martina Mašlárová,
predsedníčka poroty
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.