Dcéra mi kúpila lístok „choď mamka, tí čo to videli vraveli, že je to dobré.“ Nemám možnosť si len tak odskočiť do dobrého divadla, tak prečo nie?
V kultúrnom dome bolo doslova, ako bratia Česi vravia „narváno„ a čo ma aj prekvapilo veľkým počtom mládeže. Prilákalo ich pravdepodobne obsadenie jednej z roli. Zhostil sa jej herec Dano Heriban, známy zo seriálu Horná Dolná, vysielaný v televízií Markíza. Posadili nás do novučičkých sedadiel, pre nás pomenších trochu vysoké operadlá, vypomohli nám podsedáky. Potom trochu príhovorov a privítanie hostí a tak to začalo.Ten, kto pripravoval kulisy pre tento dej bol kreatívny človek. Staré skrine našich babiek, znázorňovali pomníky na cintoríne, dokonca tam nechýbali dve porcelánové holubičky, jedna akože živá, druhá mŕtva.Rozsvietené sviece osvetľovali javisko. Tam sa začal odvíjať fiktívny príbeh miešajúci sa s realitou.
Na cintorín prichádza primátorka mesta (Alena Pajtinková) - ten kto rozhoduje o budúcnosti mesta a podnikateľ Mazaník (František Vyrostko) on má plány a peniaze. Cieľom je zrušiť národný cintorín a na jeho mieste postaviť cesty, budovy, inštitúcie. Starostka nechce povoliť až do chvíle, keď zistí, že sú vlastne krajania, tak si idú vypiť do neďalekej krčmičky.
Do toho, akoby z hrobu vychádzajú tí, ktorí sú tam pochovaní a začnú sa rozčuľovať nad týmto počinom: Janko Kráľ – básnik a revolucionár (Dano Heriban), Miro Schmidt – hasič (Marek Geišberg), Anička Jurkovičová - prvá slovenská herečka, priateľka J. Francisciho a manželka J. Miroslava Hurbana (Barbara Palčíková), Elena Maróthy Šoltésová spisovateľka /Zuzana Rohoňová/ , Karol Kuzmány básnik a prozaik autor hymnickej piesne: Kto za pravdu horí. (Karol Čičmanec), Pes Bača - bastard, ktorého autom zrazil vlastný gazda a pochovali ho za plotom cintorína (Dominik Zaprihač).
V prvej časti úsmevnou formou si navzájom vyčítajú svoje neduhy. Kráľovi jeho alkoholizmus, Jurkovičovej jej vzťah s J. Franciscim, Schmidtovi jeho priveľkú horlivosť pri hasení požiarov. Psovi Bačovi jeho behanie za sukami. Tie prekáračky rozosmievali celú sálu. Exceloval najmä Dano Heriban.
V druhej časti sa starostka spolu s Mazaníkom vracia podnapitá z krčmy a spadne do jedného z hrobov, stáva sa účastníčkou tejto výmeny názorov. Tak musia zobudiť Janka Francisciho - spisovateľ, zberateľ rozprávok, revolucionár (Ján Barto a.h.) Janko Kráľ mu približoval dejiny nášho štátu za 112 rokov. Herecký predstaviteľ sa nepodobal na fešáka známeho z fotiek. To dávalo priestor na posmešky, narážky z ktorých pukala bránica divákov. Celé dva diely sa veľa spievalo pod vedením hudobníka a dramaturga Roberta Mankoveckého.
Čo som si odniesla z tohto predstavenia? Okrem dobrej nálady i puknutého gombíka na nohaviciach? Aj toto je jeden zo spôsobov ako si pripomenúť dejiny Slovenského národa.
Napísala K.O.M.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.