Na svete snáď nie je prírodný výtvor, ktorý by bol natoľko spätý s dejinami človeka a jeho kultúry, ako jaskyne. Podstatou prírodného dedičstva je forma kultúrneho odkazu. Aby dedičstvo ostalo zachované, musíme kultúrny odkaz odovzdať ďalšej generácii. V spolupráci s RNDr. Jaroslavom Stankovičom, významným jaskyniarom, správcom Krásnohorskej jaskyne sme sa v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave rozhodli uskutočniť prednášky pre žiakov základných škôl pod názvom "Jaskyne Slovenského krasu - svetové prírodné dedičstvo". V pondelok 6. júna 2011 tak mali možnosť žiaci ZŠ akad. Jura Hronca a ZŠ na ul. Pionierov si vypočuť pútavé rozprávanie o jaskyniach, spojené s výstavou a názornými ukážkami. Slovenský kras v južnej časti geomorfologickej oblasti Slovenského rudohoria v okolí Rožňavy pozostáva zo Silickej planiny, Plešivskej planiny, Koniarskej planiny, planiny Dolný vrch, planiny Horný vrch, Zádielskej planiny a Jasovskej planiny, ako aj Jelšavského krasu.
Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu sú od roku 1995 súčasťou svetového prírodného dedičstva. Na pomerne malom území sa vyskytuje nebývalý počet jaskýň. Len na slovenskej strane je ich viac ako 1000. Takáto hustota jaskýň sa v miernom klimatickom pásme nevyskytuje nikde na svete. Vedľa seba sa vyskytujú rôzne typy jaskýň.
Jaskyne vznikli zložitým procesom speleogenézy za obdobie od konca druhohôr. V jaskyniach sa vyskytujú nielen pestré formy sintrovej výzdoby ale aj a rôzne minerály, útvary. Tieto jaskyne trvalo alebo dočasne obýva viac ako 500 druhov živočíchov. Nájdeme medzi nimi aj endemické druhy. Vo výplni jaskýň sa uchovala séria nálezov pravekých kultúr za obdobie 35 000 tisíc rokov.
Vďační poslucháči, ktorí prednášajúcemu dávali aj rôzne otázky, sa v daný deň zoznámili okrem iných zaujímavostí zo života jaskyniarov hlavne o tom, ako vznikajú jaskyne, s ich výnimočnou hustotou, bohatým výskytom jaskynných živočíchov a archeologických nálezov, geologickou stavbou a hydrológiou krasového územia, morfologickou pestrosťou jaskýň, so životom v jaskyniach a adaptáciou na jaskynné prostredie, čo sú troglofily a troglobionty, aká je ochrana a využívanie jaskýň, ale aj o osobnostiach, ktoré významne prispeli k tomu, že sme krajina s neopakovateľným podzemným krasovým bohatstvom.
Jaskyne svojimi pozoruhodnosťami oslovujú širokú verejnosť, ako laickú, tak aj odbornú. V porovnaní s inými prírodnými javmi sa vyznačujú mnohými neopakovateľnými črtami, ktoré zvýrazňujú čaro a tajuplnosť podzemia. Pokiaľ nedosiahneme, aby tento kultúrny odkaz bol hodnotou aj pre nasledujúce generácie, prírodné dedičstvo zanikne, alebo prinajmenšom prestane mať pre ľudí hlbší význam. Preto je potrebné tieto hodnoty nielen chrániť, ale aj prezentovať, čo je hlavným cieľom tejto výstavy. V priestoroch Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave si výstavu môžete pozrieť do konca júna 2011. Prednáškam pre žiakov základných škôl, ako aj výstave pre verejnosť sa ešte v tomto kalendárnom roku budeme venovať.
Tatiana Bachňáková
RNDr. Jaroslav Stankovič
{gallery}kultura/jaskyna/kras{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.