Jaskyňa s ľadovou výzdobou preslávila mesto Dobšiná na celom svete. Objavili ju Ing. Eugen Ruffinyi, Gustáv Lang, Andrej Mega a Ferdinand Fehér za pomoci baníkov Jozefa Packa, Jána a Jakuba Gálla spolu s ich predákom Jánom Liptákom. Dátum jej objavenia je v historických dokumentoch, ale aj v novších publikáciách uvádzaný rôzne, a to buď 15. júna alebo 15. júla roku 1870. Uvádzame podstatné historické dokumenty, ktoré obsahujú dátum objavenia jaskyne, ako i niektoré novšie publikované údaje. 
Údaj o objave nachádzame aj v publikácii: „Das Stracenaer Thal und die Dobschauer Eishöhle“, aus dem Ungarischen des Dr. Johann E. Pelech von Samuel Klein, zweite verbesserte und vermehrte Auflage, Budapest, 1884. Na strane 24 je v tejto publikácii uvedený text nápisu tabule, ktorú umiestnilo mesto Dobšiná na portál vstupnej časti jaskyne v roku 1877:„E jégbarlang felfedezőinek Ruffinyi Jenő, Méga Endre és Lang Gusztávnak elismerésűl a városi közönség, Felfedeztetett 1870, Julius 15-én“ „Den Entdeckern dieser Eishöhle Eugen Ruffinyi, Andreas Mega und Gustav Lang zur Anerkennung die Stadtgemeinde, Endteckt wurde die Höhle 1870 den 15. juli“
Preklad: Objaviteľom jaskyne Eugenovi Ruffínyimu, Ondrejovi Megovi a Gustávovi Langovi s uznaním obyvatelia mesta. Objavená 15. júla 1870.
Ďalší uverejnený termín objavenia je v knihe „Topscher Gatscholper“ od Samuela Kleina, vydanej v roku 1914, písanej dobšinským nemeckým dialektom (bulinerčinou), kde na str. 204, v básničke: “Die Eishöhl-Entdecker“ je v poznámke pod bodom 2 je uvedené:
„Die Dobschauer Eishöle wurde im Jahre 1870 am 15-ten Juli entdeckt“ (Dobšinská ľadová jaskyňa bola objavená 15. júla roku 1870).
Termín objavenia 15. júla 1870 je uvedený aj v knihe „Dobšinská ľadová jaskyňa“ od autora A. Droppu, Bratislava, Šport 1960.
Údaj o termíne objavenia 15. júna 1870 nachádzame v časopise „Krásy Slovenska“, číslo 5/1970, ako aj v publikácii vydanej k 100. výročiu objavenia jaskyne, v článku L. Blahu. A tiež v knihe „Jaskyne svetového dedičstva na Slovensku“ (ed.: Jozef Jakál z roku 2005).Najdôležitejší písomný dokument o dátume objavu Dobšinskej ľadovej jaskyne našiel v roku 2008 RNDr. O. Rozložník v pobočke štátneho archívu v Rožňave, pri hľadaní archívnych dokumentov ku knihe „Banské mesto Dobšiná“, vydanej v roku 2008.
Preklad zápisnice z maďarského jazyka:
Zápisnica zaznamenaná na osade Ostrá skala v Stratenskom údolí 16. júna 1870. Prítomní boli: Veľkomožný pán Emil Ebeczky - kráľovský radca a školský inšpektor gemerskej župy, Pavol Gömöry - starosta mesta Dobšiná, Márton Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a riaditeľ Zemberských baní, Alexander Brecz - mestský lesný majster, Alexander Nehrer - mestský pokladník, Bertalan Szontagh - člen mestského zastupiteľstva a pokladník sporiteľne, Gustáv Gömöri - člen mestského zastupiteľstva, Ondrej Mega - mestský kapitán, Miksa Gömöri - inžinier, Nándor Fehér - lekár, Eugen a Aladár Ruffinyi, Gustáv Lang, Miksa Klein, Ondrej Szojka - mestský gazda, Ondrej Pek, Ondrej Dinda, Ján Lipták, Ján Gál, Szilárd Fischer, Kálmán Sarkány a Michal Urbán - školský inšpektor.
Predstavenstvo mesta Dobšiná jednohlasne vyhlasuje, že základné cirkevné školy v meste, na základe uznesenia číslo 38 z roku 1868, sa pretransformujú na obecné školské zariadenia. Z tohto dôvodu sa dnešného jednania osobne zúčastnil tu prítomný veľavážený školský inšpektor Gemerskej župy. Využijúc dnešné jednanie v osade Ostrá skala, treba sa zmieniť aj o prehliadke doteraz nie celkom známej ľadovej jaskyne na kopci Duča v nadmorskej výške 2684 stôp. Prehliadka jaskyne sa uskutočnila pod vedením baníka s akademickým vzdelaním Eugena Rufinyiho. Z dôvodu úchvatnej krásy podzemných priestorov požiadal prítomného starostu mesta, aby sa prihovoril v mestskom zastupiteľstve za začatie sprístupnenia objavených priestorov, aby si zázrak prírody mohla vychutnať aj verejnosť. Jaskyňu pomenovať podľa jej neúnavného objaviteľa na Rufinyiho jaskyňu. Túto slávnosť krstu zakončiť družnou hostinou a ako trvalú pamiatku tejto udalosti zápisnicou podchytiť. Požiadal starostu mesta, aby povolil kópiu zápisnice uložiť v archíve mesta Dobšiná.Vzniklo ako hore.
Podpisy: Ebeczky Emil, Kráľovský radca a školský inšpektor, Urbán Mihály, školský inšpektor, Gömöri Pál, starosta mesta, Brecz Alexander, lesník mesta, Néhrer Alexander, pokladník mesta.
Tento dokument je v súlade aj s dokumentom na obr. č. 1, kde sa hovorí, že na druhý deň navštívila jaskyňu veľká spoločnosť. Zápisnica bola prijatá do archívu mesta Dobšiná pod číslom 759 dňa 15.7.1870.
Spracovali: RNDr. Ondrej Rozložník, Ing. Mikuláš Rozložník
V Rožňave 25. marca 2012
{gallery}kultura/jaskyna/dobsinska{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.