Pamätníky padlým v I. svetovej vojne sú na Slovensku pomerne rozšíreným fenoménom. Spolu s pamätníkmi padlým v Slovenskom národnom povstaní patria k početne najrozšírenejšiemu druhu pamätníkov u nás. Tvoria špecifickú skupinu, ktorou si chceme uctiť pamiatku padlých vojakov, resp. obetí. Pre neskoršie generácie sa väčšinou stávajú symbolmi hrdinstva a vlastenectva.
Situácia na našom území sa prudko zmenila ešte pred koncom I. svetovej vojny s rozpadom monarchie a vytvorením nástupníckych štátov. Československo sa na rozdiel od Rakúska a Maďarska hlásilo medzi víťazné dohodové štáty. Naznačoval to postoj, akým sa režim ČSR bude stavať a napokon staval k I. svetovej vojne. Za jednoznačný a jediný výdobytok vojny sa považoval vznik samostatnej Československej republiky. Koniec koncov z pohľadu tejto skutočnosti iný výdobytok ani neexistoval.
Napriek tomu, že Česi a Slováci bojovali na oboch stranách frontových línií, štát si jednoznačne vybral za svojich hrdinov tých vojakov, ktorí bojovali v československých légiách, teda na strane Dohody. Legionárska tradícia sa stala trvalou súčasťou československých štátnych ideí a na jej dodržiavanie a ďalšie budovanie sa veľmi pozorne dohliadalo.
Na druhej strane sa vynorila otázka, čo s tisíckami mŕtvych a nezvestných otcov a synov bojujúcich v c. a k. armáde. Československý režim ich určite nemohol označiť za hrdinov. Rovnako tak nemohol povedať, že padli za vlasť či domovinu, alebo niečo podobné. Boli to jednoducho padlí vojaci vo vojne. Pre ľudí to však boli rodinní príslušníci, ktorí rodinám citeľne chýbali. A bolo ich rozhodne viac ako padlých legionárov. Veď len zo Slovenska sa vojny zúčastnilo takmer 400 000 mužov, z nich sa okolo 70 000 domov nevrátilo. Československý štát uctenie ich pamiatky jednoducho nemohol úplne odignorovať. Široké vrstvy obyvateľstva zhmotnili svoj smútok a potrebu uctenia si pamiatky práve pomníkmi padlým. Pomníky padlým začali vznikať hneď po svetovej vojne. Napriek tomu, že čs. režim oficiálne podporoval len výstavbu legionárskych pomníkov a – samozrejme – iných politických pomníkov, zasahoval nepriamo aj do výstavby pomníkov padlých v I. svetovej vojne.
Prvá čs. republika výstavbu pomníkov padlých v I. svetovej vojne nie veľmi podporovala, a to je pravdepodobne príčina toho, že v našej obci k jeho výstavbe nikdy nedošlo, i keď podľa počtu obetí si to rozhodne zaslúžila.
Porážku rakúsko-uhorskej armády, ktorej súčasťou boli aj Slováci, jednoducho nebolo možné vymazať, aspoň nie hneď. Legionárske víťazstvá ju dokázali prekryť časom, no odstrániť smútok z vojnových útrap celkom nedokázali.
Proti sebe tu stoja dva ideály vojakov; na jednej strane nešťastný vojak, ktorý musel narukovať a v boji sa správal hrdinsky, bil sa za cisára a vlasť (a v konečnom dôsledku prehral), no na druhej strane stál hrdinský legionár nastoľujúci nový poriadok, bojujúci za slobodu a národ.
Pomníky padlým v I. svetovej vojne vznikali aj v období Slovenskej republiky 1939 – 1945, ibaže v menšom rozsahu. Režim Slovenskej republiky sa k pomníkom staval podobne ako ten prvorepublikový a okrem toho od zapojenia sa Slovenska do II. svetovej vojny pribudli ďalší padlí.
Chápanie pomníka – pamätníka sa tak zmenilo. Pamätník za cisára pána sa pri 100. výročí ukončenia I. svetovej vojny 1918-2018 stal symbolickým miestom na pamiatku všetkých padlých. A po roku 1948 sa tieto pamätníky stali prijateľnými aj pre komunistický režim. Z hľadiska prijateľnosti, či už pre ľudácky alebo komunistický režim (1948 – 1989), pomníky padlým totiž nepredstavovali žiadnu hrozbu. Vzťah komunistickej moci k pomníkom tohto typu sa dá prirovnať k postoju k obecným kostolom alebo iným sakrálnym stavbám.
Po páde diktatúry jednej strany v roku 1989 sa výstavba pomníkov rozbehla nanovo. Odhaľovanie pomníkov bolo pri príležitosti štátnych a cirkevných sviatkov.
Odhalením pamätnej tabule obetiam I. svetovej vojny z našej obce si pripomíname 100 rokov od skončenia I. svetovej vojny.
I keď neskoro, ale o to s väčšou úctou...
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-