Pamätníky padlým v I. svetovej vojne sú na Slovensku pomerne rozšíreným fenoménom. Spolu s pamätníkmi padlým v Slovenskom národnom povstaní patria k početne najrozšírenejšiemu druhu pamätníkov u nás. Tvoria špecifickú skupinu, ktorou si chceme uctiť pamiatku padlých vojakov, resp. obetí. Pre neskoršie generácie sa väčšinou stávajú symbolmi hrdinstva a vlastenectva.

Situácia na našom území sa prudko zmenila ešte pred koncom I. svetovej vojny s rozpadom monarchie a vytvorením nástupníckych štátov. Československo sa na rozdiel od Rakúska a Maďarska hlásilo medzi víťazné dohodové štáty. Naznačoval to postoj, akým sa režim ČSR bude stavať a napokon staval k I. svetovej vojne. Za jednoznačný a jediný výdobytok vojny sa považoval vznik samostatnej Československej republiky. Koniec koncov z pohľadu tejto skutočnosti iný výdobytok ani neexistoval.

Napriek tomu, že Česi a Slováci bojovali na oboch stranách frontových línií, štát si jednoznačne vybral za svojich hrdinov tých vojakov, ktorí bojovali v československých légiách, teda na strane Dohody. Legionárska tradícia sa stala trvalou súčasťou československých štátnych ideí a na jej dodržiavanie a ďalšie budovanie sa veľmi pozorne dohliadalo.

Na druhej strane sa vynorila otázka, čo s tisíckami mŕtvych a nezvestných otcov a synov bojujúcich v c. a k. armáde. Československý režim ich určite nemohol označiť za hrdinov. Rovnako tak nemohol povedať, že padli za vlasť či domovinu, alebo niečo podobné. Boli to jednoducho padlí vojaci vo vojne. Pre ľudí to však boli rodinní príslušníci, ktorí rodinám citeľne chýbali. A bolo ich rozhodne viac ako padlých legionárov. Veď len zo Slovenska sa vojny zúčastnilo takmer 400 000 mužov, z nich sa okolo 70 000 domov nevrátilo. Československý štát uctenie ich pamiatky jednoducho nemohol úplne odignorovať. Široké vrstvy obyvateľstva zhmotnili svoj smútok a potrebu uctenia si pamiatky práve pomníkmi padlým. Pomníky padlým začali vznikať hneď po svetovej vojne. Napriek tomu, že čs. režim oficiálne podporoval len výstavbu legionárskych pomníkov a – samozrejme – iných politických pomníkov, zasahoval nepriamo aj do výstavby pomníkov padlých v I. svetovej vojne.

Prvá čs. republika výstavbu pomníkov padlých v I. svetovej vojne nie veľmi podporovala, a to je pravdepodobne príčina toho, že v našej obci k jeho výstavbe nikdy nedošlo, i keď podľa počtu obetí si to rozhodne zaslúžila.

Porážku rakúsko-uhorskej armády, ktorej súčasťou boli aj Slováci, jednoducho nebolo možné vymazať, aspoň nie hneď. Legionárske víťazstvá ju dokázali prekryť časom, no odstrániť smútok z vojnových útrap celkom nedokázali.

Proti sebe tu stoja dva ideály vojakov; na jednej strane nešťastný vojak, ktorý musel narukovať a v boji sa správal hrdinsky, bil sa za cisára a vlasť (a v konečnom dôsledku prehral), no na druhej strane stál hrdinský legionár nastoľujúci nový poriadok, bojujúci za slobodu a národ.

Pomníky padlým v I. svetovej vojne vznikali aj v období Slovenskej republiky 1939 – 1945, ibaže v menšom rozsahu. Režim Slovenskej republiky sa k pomníkom staval podobne ako ten prvorepublikový a okrem toho od zapojenia sa Slovenska do II. svetovej vojny pribudli ďalší padlí.

Chápanie pomníka – pamätníka sa tak zmenilo. Pamätník za cisára pána sa pri 100. výročí ukončenia I. svetovej vojny 1918-2018 stal symbolickým miestom na pamiatku všetkých padlých. A po roku 1948 sa tieto pamätníky stali prijateľnými aj pre komunistický režim. Z hľadiska prijateľnosti, či už pre ľudácky alebo komunistický režim (1948 – 1989), pomníky padlým totiž nepredstavovali žiadnu hrozbu. Vzťah komunistickej moci k pomníkom tohto typu sa dá prirovnať k postoju k obecným kostolom alebo iným sakrálnym stavbám.

Po páde diktatúry jednej strany v roku 1989 sa výstavba pomníkov rozbehla nanovo. Odhaľovanie pomníkov bolo pri príležitosti štátnych a cirkevných sviatkov.

Odhalením pamätnej tabule obetiam I. svetovej vojny z našej obce si pripomíname 100 rokov od skončenia I. svetovej vojny.
I keď neskoro, ale o to s väčšou úctou...

(POKRAČOVANIE)

Martin Gallík