Obyvateľom na známosť dalo sa to bubnovaním. Hneď na to vylepené boli na frekventačných miestach mobilizačné vyhlášky. Všetci povolaní ihneď narukovali. Rodiny sa bôľne a plačom lúčili s milými svojimi, do vojny odchádzajúcimi. Rukujúci ale išli smelo, odvážne a potešovali rodiny svoje, že sa čoskoro vrátia, lebo vojna s malým Srbskom nemôže trvať dlho.“
Na základe prvej mobilizačnej vyhlášky vojenskú službu nastúpili: Juraj DOVEC * Ondrej KOMINÁR * Jozef DOKTORČÍK * Martin BENDÍK * Ján ŠLOSÁRIK * Pavol HOMOLA * Ondrej KRAK * Ondrej KARAS * Ján JUNGER
Riadnu aktívnu vojenskú službu v tom čase vykonávali: Ján GALLÍK * Ján BENDÍK * Ondrej BLAŠKO * Ján MIHÁLIK * Martin PROK * Juraj BENKO * Ján PLAČKO
Podľa mobilizačnej vyhlášky zo dňa 31. júla 1914 a zo dňa 21. augusta 1914 o všeobecnej mobilizácii a podľa nariadených odvodov a domobraneckých prehliadok tí, ktorí predtým vojakmi neboli, nastúpili na vojenskú službu: Ján MURZA, Ján ŠVORCA, Ján MŰLLER, Ján GAZDÍČOK, Ondrej JANCO, Pavel KENDER, Eugen MORAVČÍK, Ondrej LÖRINC,
Ondrej KANABA, Alexander HERBERT, Ján PLAČKO u Kučeru, Štefan ONDREJ, Ján TOMČO, František BENDÍK, Juraj KASPER, Štefan KASPER, Ján SLAMENÍK, Martin PLAČKO.
V bádaní po našich predkoch bojujúcich vo Veľkej vojne boli v archívoch a iných záznamoch zistení ďalší občania našej obce, ktorých kronikár v Pamätnej knihe obce neuviedol. Týka sa to predovšetkým obyvateľov Banskej kolónie (Bánya Telep) a ďalších, ktorí mali domovskú príslušnosť v našej obci. Títo sú uvedení v pripojených tabuľkách.
Väčšina mužov z obce narukovala k 25. pešiemu pluku v Lučenci, 16. kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku v Banskej Bystrici a Jelšave, k 29. pluku poľných strelcov v Lučenci, k 9. kráľovskému honvédskemu pluku a 6. delostreleckému pluku – GAR Nr. 6 v Košiciach. V priebehu vojny sa však podľa potreby vojaci premiestňovali aj k iným bojujúcim jednotkám.
Zmobilizovaní boli aj baníci. Neskôr, keď sa v priebehu vojny prejavil nedostatok železa, niektorí baníci z obce boli Rimamuránskou spoločnosťou od vojenskej služby oslobodení a prepustení domov. Baníci však museli počas vojny pracovať pod prísnym vojenským dozorom a skoro zadarmo.
Biedu, hlad a všetky strasti vojny neprežívali len vojaci v zákopoch, ale aj obyvateľstvo v zázemí. Inak tomu nebolo ani v Nižnej Slanej. Ženy padlých a aktívnych vojakov síce dostávali v prvom roku vojny vyživovací príspevok na počet príslušníkov rodín, tento príspevok sa však neustále znižoval a pred koncom vojny už nebol žiadny. Tak ako v okolitých mestách a obciach, aj v Nižnej Slanej počas vojny panoval všeobecný nedostatok potravín, drahota, hlad.
Podľa slov kronikára: „Pozdejšie ale, v posledných rokoch vojny, nedostatkom potravín zdražovalo sa všetko, ceny stúpali rýchlo. Už v roku 1916-tom, takže nielen chudobní, ale i vrstvy odkázané na pevný plat, trpeli drahotou potravín, ktoré bolo ťažko dostať. Ľudia chodievali po dedinách okolo Tornali zháňať obilie."
V rokoch 1917 a 1918 boli už zásoby monarchie vyčerpané. Nastal všeobecný nedostatok potravín. Štát rekviroval obilie, dobytok, zemiaky, fazuľu a hrach. Z veže kostola boli strhnuté aj dva zvony.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.