V roku 1914, pred I. svetovou vojnou bolo národnostné zloženie pluku takéto: 56 % Maďari, 41 % Slováci, 3 % ostatné národnosti. Pred vojnou bol štáb spolu s I., II. a III. práporom dislokovaný v Lučenci a IV. prápor sídlil v Goražde. Mobilizačné plány zaradili tento pluk do zostavy 53. pešej brigády (53. IBrig), ktorá bola súčasťou 27. pešej divízie (27. ID) z Košíc. Divízia bola súčasťou VI. zboru z Košíc a spolu so svojím zborom bola určená na front do Haliče proti Rusku. V rámci košickej 27. pešej divízie pôsobil pluk počas celej vojny, takže bojová cesta pluku je totožná s bojovou cestou divízie. Do marca 1918 bola divízia dislokovaná na východnom fronte. Potom bola prevelená na taliansky front.
Bojový krst prežili tisíce vojakov lučeneckého IR 25 v ťažkých bojoch pri Komarowe. Košický VI. zbor bol súčasťou 4. armády generála Affenberga. Útok tejto armády smeroval na Cholm proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím pravým krídlom pozdlž rieky Huczwy, zatiaľ čo jednotky VI. košického zboru postupovali čelne na Komarów. 4. armáda mala za úlohu dovŕšiť úspech pri Krasniku, ktorý tam dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády generál M. Auffenberg 25. augusta 1914 začal útok bez ohľadu na to, že skoro 90 % práporov jeho armády ešte nezaujalo východiskové pozície. Urputné boje sa rozvinuli práve v pásme útoku 27. košickej pešej divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej 25. lučenecký peší pluk mal v bojoch v okolí mesta Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty.
Druhým veľkým stretom bola bitka pri Rawe Ruskej, ktorá prebiehala od 6. – 15. septembra. Už v polovici septembra museli rakúsko-uhorské jednotky ustupovať, pretože 5. ruská armáda sa pokúsila o obkľúčenie 4. rakúsko-uhorskej armády, v radoch ktorej bojovala aj košická 27. pešia divízia. Lučenecký IR 25 zvádzal ťažké obranné boje v okolí mesta Jarosław.
Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj IR 25, ktorý bol z celou 27. pešou divíziou zaradený do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho. Lučenecký pluk bojoval neďaleko dnešných slovensko-poľských hraníc, najmä na území dnešného okresu Sanok. V marci pluk bojoval v horách neďaleko obce Wola Michowa. Počas týchto bojov pluk opäť utŕžil ťažké straty.
Po víťaznej ofenzíve pri Gorliciach sa IR 25 v rámci košickej 27. pešej divízie zúčastnil prenasledovania ruských jednotiek. Pluk absolvoval vyčerpávajúce boje pri Przemysli (máj – jún 1915), pri Mosciskách-Lubaczowe (jún 1915), pri Grodku – Magierowe (jún 1915), pri Gnilej Lipe (jún – júl 1915), Zlotej Lipe (júl 1915). Postup na východ sa postupne spomaľoval a v nasledujúcich obdobiach vojna na východnom fronte nabrala statickú podobu, prakticky až do Brusilovovej ofenzívy. Jednotky 27. pešej divízie v rámci 54. pešej brigády (67. peší pluk) a 53. pešej brigády (25. peší pluk) čakalo takmer ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe, Renówe, Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové.
Idyla na východnom fronte sa skončila veľmi rázne. Dňa 4. júna 1916 sa začala Brusilovova ofenzíva, ktorá dopadla na rakúsko-uhorské jednotky, ako lavína. Jednotky 27. divízie sa stále nachádzali v okrese Krzemeniec na Volyni (dnes Kremenec, Ukrajina). Nápor ruskej armády zatlačil jednotky divízie do okolia mesta Brody, kde divízia intenzívne bojovala až do augusta. V okolí mesta Brody IR 25 bojoval aj takmer celý rok 1917. V marci 1918 bola celá 27. pešia divízia prevelená na taliansky front.
Aj v poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave (15. jún 1918) nasadilo R-U velenie na talianskom fronte skoro všetky jednotky s väčšinovým zastúpením Slovákov – IR 71, 72, 67, 12, 25, HIR 9, 16, 314, 315 a prápory poľných strelcov 19, 11, 29 a 32. Po celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny armád – Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11. armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký peší pluk spolu s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta.
Útok na Brentu, ktorý mal odlákať pozornosť protivníka, sa začal o tretej hodine ráno 14. júna 1918 a jednotky 27. pešej divízie tu zvádzali ťažké boje najmä o kótu 1173. V jednodňovom boji sa im podarilo zdolať niekoľko obranných postavení nepriateľa a celej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky talianskej armády.
Významnú úlohu v rozpade rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie v zostave 11. armády v priestore Asiaga. Vojaci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odôvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa streľbou z guľometov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im podarilo vyvolať podobnú odbojnú náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie a vynútili si stiahnutie z frontu. Správa sa rýchlo šírila a do dvoch dní zachvátila celý tirolský front. Začiatkom novembra boli jednotky 27. pešej divízie prevelené na Balkán. Počas presunu zastihol oddiely pluku koniec I. svetovej vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.