V roku 1914, pred I. svetovou vojnou bolo národnostné zloženie pluku takéto: 56 % Maďari, 41 % Slováci, 3 % ostatné národnosti. Pred vojnou bol štáb spolu s I., II. a III. práporom dislokovaný v Lučenci a IV. prápor sídlil v Goražde. Mobilizačné plány zaradili tento pluk do zostavy 53. pešej brigády (53. IBrig), ktorá bola súčasťou 27. pešej divízie (27. ID) z Košíc. Divízia bola súčasťou VI. zboru z Košíc a spolu so svojím zborom bola určená na front do Haliče proti Rusku. V rámci košickej 27. pešej divízie pôsobil pluk počas celej vojny, takže bojová cesta pluku je totožná s bojovou cestou divízie. Do marca 1918 bola divízia dislokovaná na východnom fronte. Potom bola prevelená na taliansky front.
Bojový krst prežili tisíce vojakov lučeneckého IR 25 v ťažkých bojoch pri Komarowe. Košický VI. zbor bol súčasťou 4. armády generála Affenberga. Útok tejto armády smeroval na Cholm proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím pravým krídlom pozdlž rieky Huczwy, zatiaľ čo jednotky VI. košického zboru postupovali čelne na Komarów. 4. armáda mala za úlohu dovŕšiť úspech pri Krasniku, ktorý tam dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády generál M. Auffenberg 25. augusta 1914 začal útok bez ohľadu na to, že skoro 90 % práporov jeho armády ešte nezaujalo východiskové pozície. Urputné boje sa rozvinuli práve v pásme útoku 27. košickej pešej divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej 25. lučenecký peší pluk mal v bojoch v okolí mesta Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty.
Druhým veľkým stretom bola bitka pri Rawe Ruskej, ktorá prebiehala od 6. – 15. septembra. Už v polovici septembra museli rakúsko-uhorské jednotky ustupovať, pretože 5. ruská armáda sa pokúsila o obkľúčenie 4. rakúsko-uhorskej armády, v radoch ktorej bojovala aj košická 27. pešia divízia. Lučenecký IR 25 zvádzal ťažké obranné boje v okolí mesta Jarosław.
Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj IR 25, ktorý bol z celou 27. pešou divíziou zaradený do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho. Lučenecký pluk bojoval neďaleko dnešných slovensko-poľských hraníc, najmä na území dnešného okresu Sanok. V marci pluk bojoval v horách neďaleko obce Wola Michowa. Počas týchto bojov pluk opäť utŕžil ťažké straty.
Po víťaznej ofenzíve pri Gorliciach sa IR 25 v rámci košickej 27. pešej divízie zúčastnil prenasledovania ruských jednotiek. Pluk absolvoval vyčerpávajúce boje pri Przemysli (máj – jún 1915), pri Mosciskách-Lubaczowe (jún 1915), pri Grodku – Magierowe (jún 1915), pri Gnilej Lipe (jún – júl 1915), Zlotej Lipe (júl 1915). Postup na východ sa postupne spomaľoval a v nasledujúcich obdobiach vojna na východnom fronte nabrala statickú podobu, prakticky až do Brusilovovej ofenzívy. Jednotky 27. pešej divízie v rámci 54. pešej brigády (67. peší pluk) a 53. pešej brigády (25. peší pluk) čakalo takmer ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe, Renówe, Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové.
Idyla na východnom fronte sa skončila veľmi rázne. Dňa 4. júna 1916 sa začala Brusilovova ofenzíva, ktorá dopadla na rakúsko-uhorské jednotky, ako lavína. Jednotky 27. divízie sa stále nachádzali v okrese Krzemeniec na Volyni (dnes Kremenec, Ukrajina). Nápor ruskej armády zatlačil jednotky divízie do okolia mesta Brody, kde divízia intenzívne bojovala až do augusta. V okolí mesta Brody IR 25 bojoval aj takmer celý rok 1917. V marci 1918 bola celá 27. pešia divízia prevelená na taliansky front.
Aj v poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave (15. jún 1918) nasadilo R-U velenie na talianskom fronte skoro všetky jednotky s väčšinovým zastúpením Slovákov – IR 71, 72, 67, 12, 25, HIR 9, 16, 314, 315 a prápory poľných strelcov 19, 11, 29 a 32. Po celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny armád – Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11. armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký peší pluk spolu s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta.
Útok na Brentu, ktorý mal odlákať pozornosť protivníka, sa začal o tretej hodine ráno 14. júna 1918 a jednotky 27. pešej divízie tu zvádzali ťažké boje najmä o kótu 1173. V jednodňovom boji sa im podarilo zdolať niekoľko obranných postavení nepriateľa a celej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky talianskej armády.
Významnú úlohu v rozpade rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie v zostave 11. armády v priestore Asiaga. Vojaci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odôvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa streľbou z guľometov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im podarilo vyvolať podobnú odbojnú náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie a vynútili si stiahnutie z frontu. Správa sa rýchlo šírila a do dvoch dní zachvátila celý tirolský front. Začiatkom novembra boli jednotky 27. pešej divízie prevelené na Balkán. Počas presunu zastihol oddiely pluku koniec I. svetovej vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.