V roku 1914, pred I. svetovou vojnou bolo národnostné zloženie pluku takéto: 56 % Maďari, 41 % Slováci, 3 % ostatné národnosti. Pred vojnou bol štáb spolu s I., II. a III. práporom dislokovaný v Lučenci a IV. prápor sídlil v Goražde. Mobilizačné plány zaradili tento pluk do zostavy 53. pešej brigády (53. IBrig), ktorá bola súčasťou 27. pešej divízie (27. ID) z Košíc. Divízia bola súčasťou VI. zboru z Košíc a spolu so svojím zborom bola určená na front do Haliče proti Rusku. V rámci košickej 27. pešej divízie pôsobil pluk počas celej vojny, takže bojová cesta pluku je totožná s bojovou cestou divízie. Do marca 1918 bola divízia dislokovaná na východnom fronte. Potom bola prevelená na taliansky front.
Bojový krst prežili tisíce vojakov lučeneckého IR 25 v ťažkých bojoch pri Komarowe. Košický VI. zbor bol súčasťou 4. armády generála Affenberga. Útok tejto armády smeroval na Cholm proti 5. ruskej armáde. Mala útočiť svojím pravým krídlom pozdlž rieky Huczwy, zatiaľ čo jednotky VI. košického zboru postupovali čelne na Komarów. 4. armáda mala za úlohu dovŕšiť úspech pri Krasniku, ktorý tam dosiahla 1. armáda. Veliteľ armády generál M. Auffenberg 25. augusta 1914 začal útok bez ohľadu na to, že skoro 90 % práporov jeho armády ešte nezaujalo východiskové pozície. Urputné boje sa rozvinuli práve v pásme útoku 27. košickej pešej divízie, ktorá útočila v strede bojovej zostavy. Jej 25. lučenecký peší pluk mal v bojoch v okolí mesta Podhorce skoro 700 mŕtvych, ranených a nezvestných. Zvlášť kritické v tejto osemdňovej bitke pri Komarówe boli dni od 28. augusta, keď proti sebe stojace armády prežívali vážnu krízu, bojovali s vypätím všetkých síl bez zreteľnejšieho úspechu a mali neúmerne vysoké straty.
Druhým veľkým stretom bola bitka pri Rawe Ruskej, ktorá prebiehala od 6. – 15. septembra. Už v polovici septembra museli rakúsko-uhorské jednotky ustupovať, pretože 5. ruská armáda sa pokúsila o obkľúčenie 4. rakúsko-uhorskej armády, v radoch ktorej bojovala aj košická 27. pešia divízia. Lučenecký IR 25 zvádzal ťažké obranné boje v okolí mesta Jarosław.
Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj IR 25, ktorý bol z celou 27. pešou divíziou zaradený do 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho. Lučenecký pluk bojoval neďaleko dnešných slovensko-poľských hraníc, najmä na území dnešného okresu Sanok. V marci pluk bojoval v horách neďaleko obce Wola Michowa. Počas týchto bojov pluk opäť utŕžil ťažké straty.
Po víťaznej ofenzíve pri Gorliciach sa IR 25 v rámci košickej 27. pešej divízie zúčastnil prenasledovania ruských jednotiek. Pluk absolvoval vyčerpávajúce boje pri Przemysli (máj – jún 1915), pri Mosciskách-Lubaczowe (jún 1915), pri Grodku – Magierowe (jún 1915), pri Gnilej Lipe (jún – júl 1915), Zlotej Lipe (júl 1915). Postup na východ sa postupne spomaľoval a v nasledujúcich obdobiach vojna na východnom fronte nabrala statickú podobu, prakticky až do Brusilovovej ofenzívy. Jednotky 27. pešej divízie v rámci 54. pešej brigády (67. peší pluk) a 53. pešej brigády (25. peší pluk) čakalo takmer ročné obdobie zákopovej vojny pri Gontowe, Renówe, Ditkowciach a pod Kremencom na Ikve. Jej výsledky boli prakticky nulové.
Idyla na východnom fronte sa skončila veľmi rázne. Dňa 4. júna 1916 sa začala Brusilovova ofenzíva, ktorá dopadla na rakúsko-uhorské jednotky, ako lavína. Jednotky 27. divízie sa stále nachádzali v okrese Krzemeniec na Volyni (dnes Kremenec, Ukrajina). Nápor ruskej armády zatlačil jednotky divízie do okolia mesta Brody, kde divízia intenzívne bojovala až do augusta. V okolí mesta Brody IR 25 bojoval aj takmer celý rok 1917. V marci 1918 bola celá 27. pešia divízia prevelená na taliansky front.
Aj v poslednej neúspešnej ofenzíve na Piave (15. jún 1918) nasadilo R-U velenie na talianskom fronte skoro všetky jednotky s väčšinovým zastúpením Slovákov – IR 71, 72, 67, 12, 25, HIR 9, 16, 314, 315 a prápory poľných strelcov 19, 11, 29 a 32. Po celej dĺžke rakúsko-uhorského frontu v Taliansku, od dolného toku Piavy až po horské oblasti mesta Asiago a horu Monte Grappa, stáli vtedy dve skupiny armád – Conrádova na severe a Boroevičova na východe. Do Conrádovej skupiny patrila 10. a 11. armáda a Boroevičovu skupinu tvorila 6. armáda a Sočská armáda (Isonzoarmee). Pomocný útok na Brentu mala viesť 11. armáda generála V. Schenchenstuela, v ktorej v rámci 27. pešej divízie XXVI. zboru bojoval aj 67. prešovský pluk a 25. lučenecký peší pluk spolu s 29. práporom poľných strelcov v priestore Rivalta.
Útok na Brentu, ktorý mal odlákať pozornosť protivníka, sa začal o tretej hodine ráno 14. júna 1918 a jednotky 27. pešej divízie tu zvádzali ťažké boje najmä o kótu 1173. V jednodňovom boji sa im podarilo zdolať niekoľko obranných postavení nepriateľa a celej 27. pešej divízii vyradiť z boja dva pluky talianskej armády.
Významnú úlohu v rozpade rakúsko-uhorskej armády zohrali aj slovenskí vojaci v jednotkách 27. pešej divízie v zostave 11. armády v priestore Asiaga. Vojaci lučeneckého 25. pešieho pluku 27. divízie sa odmietli zúčastniť na protiútoku s odôvodnením, že už nechcú bojovať za Rakúsko a žiadali, aby bol pluk odvelený do Uhorska. Zabarikádovali sa vo svojom tábore a bránili sa streľbou z guľometov a hádzaním ručných granátov. Zároveň sa im podarilo vyvolať podobnú odbojnú náladu i v ostatných plukoch 27. pešej divízie a vynútili si stiahnutie z frontu. Správa sa rýchlo šírila a do dvoch dní zachvátila celý tirolský front. Začiatkom novembra boli jednotky 27. pešej divízie prevelené na Balkán. Počas presunu zastihol oddiely pluku koniec I. svetovej vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-