Mobilizačné plány priraďovali FJB 29 k 53. pešej brigáde (53. IBrig) z Košíc. Tá bola súčasťou košickej 27. pešej divízie. Táto divízia patrila k VI. zboru z Košíc a v jeho zostave vyrazila na front do Haliče. Do vojny viedol 27. pešiu divíziu poľný podmaršál Friedrich Gerstenberger von Reichsegg und Gerstberg.
V zostave 27. pešej divízie absolvovali muži z FJB 29 prvé ťažké boje v Haliči. Počas krutej zimy 1914 – 1915 prebiehali ťažké boje v Karpatoch. Týchto bojov sa zúčastnil aj FJB 29. Pre mnohé zúčastnené jednotky to bola najnáročnejšia skúška vojny. V júni 1916 bol FJB 29 prevelený k 19. pešej brigáde (19. IBrig). Tá bola súčasťou 2. pešej divízie (2. ID). V rámci tejto divízie FJB 29 absolvoval Brusilovovu ofenzívu v oblasti Volyne. V priebehu roku 1917 bol prápor stále vo Volyni, pričom sa nezapájal do väčších vojnových akcií.
V júni 1918 bola z časti 19. pešej brigády (19. IBrig) vytvorená 3. pešia brigáda (3. IBrig). Medzi jednotky novej 3. pešej brigády patril aj FJB 29. Táto nová brigáda zostala súčasťou 2. pešej divízie, ktorá sa v júli 1918 presunula na taliansky front. Tu sa zúčastnila ofenzívy na Piave i následného ústupu po porážke. Posledné bojové akcie viedli jednotky 2. pešej divízie začiatkom novembra na rieke Soča.
Honvédsky peší pluk č. 16 – HIR 16 Banská Bystrica
Medzi jednotky s výrazným podielom vojakov z územia Slovenska patril aj Honvédsky peší pluk č. 16 (Honved-Infanterieregiment Nr. 16 alebo Beszterczebányai 16. honvéd gyalogezred). Tento pluk vznikol v roku 1886. Pluk bol dopĺňaný z doplňovacieho obvodu Banská Bystrica. Základom sa stali tri honvédske pešie prápory: 53. zvolensko-tekovský honvédsky peší prápor posádkou v Banskej Bystrici, ktorý sa stal I. práporom novovytvoreného pluku, 52. novohradský honvédsky peší prápor s posádkou v Balašských Ďarmotách (II. prápor) a 51. gemerský honvédsky peší prápor s posádkou v Jelšave (III. prápor). Štáb pluku sídlil v Banskej Bystrici. Pluk sídlil v tzv. Radvanských kasárňach, ktoré boli prestavané z budov priemyselného charakteru. V roku 1914 bolo národnostné zloženie pluku nasledovné: 56 % Maďarov, 41 % Slovákov, 3 % iných národností.
Mobilizačné plány zaraďovali HIR 16 do zostavy 78. honvédskej pešej brigády (78. HiBrig) z Miskolca. Táto brigáda bola súčasťou košickej 39. honvédskej pešej divízie (39. HID) z Košíc. Celú vojnu absolvoval banskobystrický pluk v rámci tejto divízie. Ako všetky košické jednotky, aj 39. honvédska pešia divízia bola podriadená VI. zboru z Košíc a spolu s ním vyrazila na front proti Rusom do Haliče. Na východnom fronte zostala 39. honvédska pešia divízia do marca 1918. Potom bola stiahnutá do vnútrozemia a v júli 1918 bola odvelená na taliansky front, kde ju zastihol koniec vojny.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.