7. voj. Pavol HOMOLA
Príslušník 12. roty, IR 25, Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa rodičom Martinovi Homolovi a Alžbete rod. Vajdovej v Nadabule a pokrstený bol 29. júna 1892,
ECAV v Rožňave. Dňa 12. júna 1914 sa oženil so Zuzanou Leštachovou (14.7.1894) z Nižnej Slanej. V manželstve sa narodil 19. mája 1915 syn Ján, ktorý zomrel 9. apríla 1991.
Padol 30. septembra 1916 na bojisku Yaseniv okres Brody, Ľvov, Ukrajina. Pochovaný bol dňa 1. októbra 1916 na cintoríne Yaseniv, hrob číslo 32.
8. voj. Ondrej KOMINAR
Príslušník 2. roty, HIR č. 16, Banská Bystrica. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 26. novembra 1893, RKC, rodičom Ondrejovi Kominárovi a Márii Lejačikovej v Nižnej Slanej. Dňa 13. januára 1913 sa oženil so Zuzanou Hroncovou (22. novembra 1893). V manželstve sa narodila 28. septembra 1914 dcéra Mária Kominárová. Mária Kominárová sa vydala dňa 3. februára 1930 za Ondreja Grančáka. Zomrela dňa 26. apríla 1994, pochovaná je na obecnom cintoríne v Nižnej Slanej. Zomrel na následky zranení na odd. III. okresnej nemocnice v Kolíně v Čechách dňa 19. júna 1915. Pochovaný bol 21. júna 1915 na mestskom cintoríne v Kolíně, číslo hrobu 75.
9. voj. Ondrej KRAK
Príslušník 4. roty, IR 25 Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 15. januára 1882, RKC, rodičom Ondrejovi Krakovi a Márii rod. Rumanovej v Nižnej Slanej.
Dňa 31. mája 1909 sa oženil s Máriou Novotnou z Nižnej Slanej. V manželstve sa narodili syn Ondrej Krak (5. 2. 1912) a dcéra Mária Júlia Kraková (13. 8. 1914), ktorá sa vydala za Jozefa Bendíka. Padol na bojisku Zajączkowice, okres Pilzno, Halič (sv. od Krakówa) dňa 28. decembra 1914, kde je aj pochovaný.
10. voj. Ján MIHÁLIK
Príslušník HIR č. 16, Banská Bystrica. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 3. júna 1892, RKC, Anne Mihálikovej v Nižnej Slanej. Anna Miháliková sa 13. novembra 1899 vydala za Ondreja Dovčíka. Zomrel dňa 8. marca 1915.
11. voj. Ján PLAČKO
Príslušník 1. roty, IR 25 Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 17. decembra 1889, ECAV, rodičom Štefanovi Plačkovi a Márii rod. Taiszovej v Nižnej Slanej. Dňa 12. 4. 1914 sa oženil so Zuzanou Černajovou. V manželstve sa narodil 12. apríla 1915 syn Ján Plačko. Zomrel po strele do brucha v mobilnej nemocnici č. 4/13 dňa 12. júna 1915 v Haliči. Pochovaný bol 13. júna 1915 v kláštornej záhrade v Chyrów. (Khyriv/Хирів, Ľvov, Ukrajina).
12. voj. Martin PROK
Príslušník 13. roty, IR 25, Lučenec. Bojoval na srbskom fronte. Narodil sa 30. júna 1890, ECAV, rodičom Martinovi Prokovi a Márii rod. Krčmárovej v Nižnej Slanej. Na začiatku vojny bol zranený. Zomrel po priestrele brucha dňa 2. decembra 1914 v Gornej Toplici v Bosne, kde je aj pochovaný.
13. voj. Ján ŠLOSÁRIK
Záložný delostrelec Pluku horského delostrelectva č. 6 (G.A.R. Nr. 6), Košice. Narodil sa 25. februára 1886, ECAV, rodičom Jánovi Šlosárikovi a Márii rod. Tomášikovej v Nižnej Slanej č. d. 16. Dňa 22. 8. 1911 sa oženil so Zuzanou Švorcovou Černajovou. V manželstve sa narodila (30. 4. 1913) dcéra Zuzana Šlosáriková. Zomrel 4. apríla 1916.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.