Práve rozsiahlosť a členitosť daného priestoru mala vplyv aj na typovú odlišnosť a rôznorodosť vodných mlynov. Na hornatom severe s prudšími menšími tokmi boli malé mlyny s náhonom na „hornú vodu“. Na juhu s väčšími tokmi, s „pokojnejšou“ vodou boli mlyny s náhonom „na spodnú“ vodu, často s niekoľkými vodnými kolesami za sebou. Mlynské kolesá boli postupne nahrádzané vodnými turbínami a mlynské kamene súborom moderných strojov (valcové stolice, vejačky, triéry a podobne). Zaujímavé bolo tiež sociálne postavenie mlynárov a ich rodinné zázemie, pričom možno hovoriť o celých mlynárskych dynastiách. Text zachytáva aj celospoločenské, socioekonomické zmeny a zmeny v hospodárstve, ktorých dôsledkom boli postupné zmeny a neskôr až zánik tradičného mlynárstva. Okrem textovej časti je súčasťou publikácie tiež rozsiahly súbor 275 fotografií zachytávajúci napríklad interiér, exteriér mlynov a ich okolie, mlynárov a ich rodiny, pri niektorých mlynoch je zakreslenia lokalizácie a plány prestavby, výučné a tovarišské listy...
Vodné mlyny sú spomienkou na svet, ktorý bol charakterizovaný odlišnými mierkami a limitmi života. Mnohé ešte stále stoja, no omnoho viac je tých, ktoré zanikli, a ich niekdajšiu existenciu dokazujú často len miestne názvy, alebo spomienky pamätníkov dokladujúce, že aj mlyny v minulosti patrili k výrobným zariadeniam prispievajúcim k vysokému hospodárskemu potenciálu a úrovni Gemera-Malohontu.
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Mgr. Ľudmila Pulišová,
etnologička múzea
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a