Hrnčiarstvo v Suchánskej doline je vedecko-populárna publikácia, ktorá na 248 stranách podáva dôležité informácie o hrnčiarstve v historickej stolici Gemer-Malohont, predovšetkým v jej západnej časti – v Suchánskej doline, konkrétne v obciach Hrnčiarske Zalužany, Sušany, Pondelok a Veľká Suchá, dnes Hrnčiarska Ves a čiastočne Ožďany.
Autorka sa v knihe venuje histórii hrnčiarstva, technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu v dvoch typoch pecí, jednak vo veľkých tunelových peciach a v malých jarmočných peciach, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu.
Samostatnú časť knihy autorka venovala pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu (spuštejkt, pouposeďen, poseďen, babšaňík, ourtňik, hlaveňík...).
Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. – 19. storočí smerovalo na juh od regiónu, na Dolnú zem, ktorú zhodne hrnčiari v Suchánskej doline nazývali Mezjév. Cenné sú aj prvýkrát zverejnené jednotlivé miesta predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rozmerné hrnce, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť a bola ňou ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny.
Osobitnú kapitolu knihy autorka venovala keramickej manufaktúre v Pondelku (dnes Hrnčiarska Ves), kde v rokoch 1769 – 1812 fungovala keramická výroba fajansy, určená pre vyššie a stredné sociálne vrstvy obyvateľov.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník nárečia Suchánskej doliny. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 219 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát.
PhDr. Oľga Bodorová
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a