a tiež huncúti. Tí, šuó mali dobrie vozi, kone a odvahu vozili rudu, uhlié a drevo do sveta, ale buli aj takí, šuó vozili len na sklátku v ďeďine. Rudu, uhlié, drevo a skálie vozili s troch dolín Pinkušóvkej, Palúšovskej a Šerveniého potoka. Dobre bulo, kím muóhli s vozami choďiť kolo Kriviého potoka, kaštieľa do ďeďini...".
Práve ste si prečítali úryvok článku Luďe sú, akí sú... zo Slovníka betliarskeho nárečia, ktorý v týchto dňoch vydal Obecný úrad v Betliari a napísal ho Ľudovít Ján Šomšák, betliarsky rodák, ktorý dnes žije v Košiciach. Je to už jeho druhá zaujímavá kniha, ktorá približuje súčasníkom minulosť predkov pre ich zachovanie budúcim generáciám. V úvode slovníka starosta obce Ľudovít Zatroch, o. i., napísal: "Mnohé slová a slovné spojenia sa dnes už nepoužívajú, mnohé v obmenenej podobe s pretrvávajúcimi nárečovými prvkami sú stále živé v našej hovorovej reči... Pre nás súčasníkov je betliarske nárečie v zachovanej písomnej podobe bohatstvom ducha našich predkov, svedectvom o ich živote a jazykovej vybavenosti."
Autor si dal záležať na tom, aby nárečie jeho rodnej obce aj v tomto čase, keď sa pomaly aj ono stráca v prostredí s dominujúcim používaním úradného jazyka, bolo čo najbližšie k pôvodnému. Svedčí o tom 96 strán venovaných abecedne usporiadanému bohatstvu rôznych slov z Betliara. Pre ilustráciu si pripomeňme niektoré nárečové slová aj s uvedením ich významu v spisovnom jazyku:
| biél - bil, bincať - objímať (detsky) blanšärik - tanierik boruóvnice - čučoriedky, bozať - lízať gelender - zábradlie pri ceste gorgolovať - kloktať horúševa - horúčava môrenka - mrkva nabriznúť - skysnúť |
naspáret - podpichovať |
Slovník betliarskeho nárečia, ktorého autorom je Ľudovít Ján Šomšák, je vhodným doplnením tých niekoľkých slovníkov, ktoré v tomto gemerskom regióne doteraz vyšli. Potvrdzujúc jeho slová, ktoré vyjadril krátkym textom na obálke knižky, slovník má populárno-náučný charakter a nemá ambíciu byť 
jazykovedným dielom. Čitateľovi však autor predkladá svedomito zakomponovanú zbierku toho, čo v Betliari v minulosti, ale i v súčasnosti ľudí spájalo nielen podľa oblečenia, ale najmä podľa reči. Slovník ponúka svojmu čitateľovi množstvo dôkazov toho, aký názor na nárečia mali niektorí naši jazykovedci, ako sa ono tvorilo, či vzájomne diferencovalo medzi jednotlivými gemerskými obcami, a to aj podľa regiónov, údolí, či katastrálnych území v tomto regióne. Pre svoju veľkosť sa hodí aj do vrecka obleku. Slovník má 128 strán s grafickou obálkou, ktorú navrhol Mgr. Svetozár Šomšák. O tlač sa postaral PRINT4U, s. r. o. Slovníku želáme veľa čitateľov a dúfame, že bude príkladom pre zostavovanie slovníkov nárečí ďalších obcí nielen horného Gemera.
MG - od
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.