Ľudmila Ulrichová, ktorá žije už takmer 50 rokov v Bratislave, ale Betliar navštevuje pravidelne každý rok, si monografiu prečítala už krátko po jej vyjdení koncom roka 2014 a neskrývala ani s odstupom času svoj obdiv a uznanie zostavovateľovi, lektorom a autorskému kolektívu tejto knihy. Spolu s Dr. Dobošom zahrnuli autora množstvom otázok.
Ľ.U.: Janko, keď som od Teba dostala túto knihu ako milý darček s venovaním "Ľudmile, priateľke z detstva", mala som slzy v očiach. Ale keď som si prečítala pár prvých stránok, zmocnil sa ma okrem dojatia aj krásny pocit spolupatričnosti a hrdosti na to, že tento skvost, táto nádherná a na obdivuhodnú históriu bohatá dedina je miesto môjho detstva a mladosti. Prosím ťa, povedz nám, ako si sa k tejto práci dostal, u koho sa zrodil nápad napísať túto monografiu a koľko trvala práca na nej?
J. Š.: Pôvodný nápad patrí, so všetkou pravdepodobnosťou, pánovi Alexandrovi Madudovi, dlhoročnému kronikárovi obce. Priznám sa bez mučenia, že týmto nápadom som sa zaoberal aj ja, už niekoľko rokov pred oslovením starostom pánom Júliusom Farkašovským, v decembri 2013. V januári 2014 som predložil osnovu – obsah budúcej publikácie podľa jednotlivých kapitol. Vďaka korektnej spolupráce s vedením obce, autorským kolektívom a zostavovateľom sa nám to podarilo za neuveriteľný kalendárny rok. Prezentácia publikácie Betliar monografia, tak ako ju poznáte, bola 6. 12. 2014. Je veľká škoda, že sme nemali na prípravu viac času. Určite by bola publikácia bohatšia a precíznejšia.
Ľ.U.: Pán Július Farkašovský, ktorý bol starostom obce Betliar v čase vznikania publikácie, má v úvode knihy pekný príhovor k rodákom a čitateľom. Aká bola vaša spolupráca?
J.Š.: Spolupráca so starostom obce p. J. Farkašovským bola excelentná. Nezasahoval do prípravy, ale keď bolo treba poradiť, pomôcť urobil to promptne a ochotne.
Ľ.U.: Publikácia obsahuje mnoho obrazového materiálu - fotografie, mapy, tabuľky, súpisy osôb. Priznám sa, že ja osobne som si najprv prelistovala celú monografiu a poprezerala všetky obrázky v nej. Zozbierať také množstvo materiálu nie je jednoduché. Ako sa vám to podarilo? Kto má na tom najväčšiu zásluhu?
J.Š.: Podstatná časť obrazového materiálu bola zhromaždená v obecnom archíve. Zvyšok som v spolupráci s grafikom publikácie Mg. S. Šomšákom zabezpečil vo vlastnej réžii a z nám dostupných zdrojov.
Ľ.U.: Moje deti, ktorým som sa pri prvej príležitosti pochválila tým, čo práve čítam, ba priam študujem, sa s uznaním vyjadrili predovšetkým o tej kapitole, ktorá obsahuje nárečový slovník, Piesen o starém Betläru a betliarske príslovia a porekadlá. Mnohé si aj ony pamätali, dojímalo ma, ako nad nimi nadšene konštatovali: "Áno, spomínam si, to hovorievala starká!" Keď si do monografie zahrnul aj ukážku betliarskeho nárečia a naše príslovia a porekadlá, predpokladal si, že budú mať taký úspech u čitateľov?
J. Š.: Ukážky nárečia, príslovia a porekadlá boli od začiatku prirodzenou súčasťou obsahu publikácie. Nepredpokladal som, že práve táto časť publikácie bude mať výrazný ohlas u čitateľov.
Ľ.U.: Chcem Ťa pochváliť, okrem iného, aj za skvelo spracovanú kapitolu o kultúrnom živote v Betliari, vidím za tým veľa nadšencov z radov obyvateľov našej
dediny, ktorí robili a dodnes robia veľa pre to, aby bol život v Betliari pestrý a zaujímavý. Všetky tieto informácie si čerpal z kroniky obce?
J.Š.: Veľká časť textového materiálu bola zhromaždená v kronike alebo samostatne. Pri tvorbe publikácie boli využité texty p. J. Schlosára, ktorého môžeme považovať za dvorného historika obce Betliar. Samozrejme množstvo informácií spracované v jednotlivých kapitolách bolo získané zo štátnych a cirkevných archívov, dostupných historických dokumentov, publikácií, tlače. Napokon, všetky zdroje sú uvedené v zozname použitej literatúry.
Ľ.U.: Viem, že pripravuješ rozšírený slovník betliarskeho nárečia, povedz niečo o práci nad ním a aj to, kedy vyjde.
J.Š.: Počula si dobre. Pripravoval som ho niekoľko rokov s radosťou a vo vedomí, že poteší, zabaví a obohatí súkromný voľný čas rodákov. Bude svedectvom o reálnej sociálnej komunikácii našich predkov v nárečí, ktoré pomaly, postupne odchádza do historickej „nepamäti“. Vďaka slovníku sa zachová aj pre budúce generácie, ktoré už dne s hovoria viac spisovným jazykom, ako nárečím.
O.D.: Množstvo myšlienok, ktoré sú vyslovené v tomto rozhovore svedčí o tom, že monografia mala dobrý začiatok a po jej zostavení a krste je medzi občanmi Betliara vyhľadávanou. Kým doteraz sa o Betliari spomínajú iba kaštieľ a Andrášiovci, táto kniha sa zaoberá tým, čo približuje históriu tých, ktorí začali históriu so všetkým, čo k nej patrí vytvárať od jej vzniku. Musím o nej povedať, že je prvou monografiou Betliara a svojím obsahom dáva i pre ostatných, ktorí podobnú knihu o svojej obci, či meste v našom regióne chcú napísať a vydať. Hoci sa tvorila rýchlo, treba vyzdvihnúť jej zostavovateľovi
najmä to, že podchytil kvality štrnástich autorov, ktorí svojimi článkami prispeli k ucelenému obrazu vzniku i napredovania tejto neveľkej obci na hornom Gemeri. Ak sa k monografii dostanete, nezabudnite, že pracovali na nej okrem JUDr. Ľudovíta Ján Šomšáka aj Mgr. Edita Farkašovská, Mgr. Erika Jergová, Ing. Peter Kúkelčík, Mgr. Edita Kušnierová, Ján Kušnier - Dolina, Štefánia Kaňúrová, Ing. Ján Kravárik, Mgr. Silvia Lorinčíková, PhD., Ján Miklóšik, RNDr. Ondrej Rozložník, Ján Schlosár, Mgr. Monika Tihányiová, PhD. a Ing. Erich Veseléni. Ako lektori ku kvalite knihy prispeli Mg. Lenka Bischof, PhD. a Mgr. Edita Kušnierová.
Vďaka za monografiu, ktorá mi ďaleko od rodiska bude pripomínať ľudí na našom Gemeri, ktorí svoje rodisko nielen ústne chválili, ale využili svoje schopnosti tiež na to, aby o ňom zanechali pamiatku a podnietili k podobnej publikácii ako to spravili vyššie uvedení krajania. Držím palce zostavovateľovi monografie Ľudovítovi Jánovi Šomšákovi, aby pokračoval v načatom a pripomenul súčasníkom i nasledujúcej generácii, že sa oplatí písať o minulosti obcí, ich obyvateľov, hodnotách, ktoré zostali, ale i tradíciách, ktoré, aj keď pomaly, zanikajú, ale vždy vedia povedať svoje o tom, čo prezentovalo ich nositeľov.
Otázky pripravila Ľudmila Ulrichová
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.