Ľudmila Ulrichová, ktorá žije už takmer 50 rokov v Bratislave, ale Betliar navštevuje pravidelne každý rok, si monografiu prečítala už krátko po jej vyjdení koncom roka 2014 a neskrývala ani s odstupom času svoj obdiv a uznanie zostavovateľovi, lektorom a autorskému kolektívu tejto knihy. Spolu s Dr. Dobošom zahrnuli autora množstvom otázok.
Ľ.U.: Janko, keď som od Teba dostala túto knihu ako milý darček s venovaním "Ľudmile, priateľke z detstva", mala som slzy v očiach. Ale keď som si prečítala pár prvých stránok, zmocnil sa ma okrem dojatia aj krásny pocit spolupatričnosti a hrdosti na to, že tento skvost, táto nádherná a na obdivuhodnú históriu bohatá dedina je miesto môjho detstva a mladosti. Prosím ťa, povedz nám, ako si sa k tejto práci dostal, u koho sa zrodil nápad napísať túto monografiu a koľko trvala práca na nej?
J. Š.: Pôvodný nápad patrí, so všetkou pravdepodobnosťou, pánovi Alexandrovi Madudovi, dlhoročnému kronikárovi obce. Priznám sa bez mučenia, že týmto nápadom som sa zaoberal aj ja, už niekoľko rokov pred oslovením starostom pánom Júliusom Farkašovským, v decembri 2013. V januári 2014 som predložil osnovu – obsah budúcej publikácie podľa jednotlivých kapitol. Vďaka korektnej spolupráce s vedením obce, autorským kolektívom a zostavovateľom sa nám to podarilo za neuveriteľný kalendárny rok. Prezentácia publikácie Betliar monografia, tak ako ju poznáte, bola 6. 12. 2014. Je veľká škoda, že sme nemali na prípravu viac času. Určite by bola publikácia bohatšia a precíznejšia.
Ľ.U.: Pán Július Farkašovský, ktorý bol starostom obce Betliar v čase vznikania publikácie, má v úvode knihy pekný príhovor k rodákom a čitateľom. Aká bola vaša spolupráca?
J.Š.: Spolupráca so starostom obce p. J. Farkašovským bola excelentná. Nezasahoval do prípravy, ale keď bolo treba poradiť, pomôcť urobil to promptne a ochotne.
Ľ.U.: Publikácia obsahuje mnoho obrazového materiálu - fotografie, mapy, tabuľky, súpisy osôb. Priznám sa, že ja osobne som si najprv prelistovala celú monografiu a poprezerala všetky obrázky v nej. Zozbierať také množstvo materiálu nie je jednoduché. Ako sa vám to podarilo? Kto má na tom najväčšiu zásluhu?
J.Š.: Podstatná časť obrazového materiálu bola zhromaždená v obecnom archíve. Zvyšok som v spolupráci s grafikom publikácie Mg. S. Šomšákom zabezpečil vo vlastnej réžii a z nám dostupných zdrojov.
Ľ.U.: Moje deti, ktorým som sa pri prvej príležitosti pochválila tým, čo práve čítam, ba priam študujem, sa s uznaním vyjadrili predovšetkým o tej kapitole, ktorá obsahuje nárečový slovník, Piesen o starém Betläru a betliarske príslovia a porekadlá. Mnohé si aj ony pamätali, dojímalo ma, ako nad nimi nadšene konštatovali: "Áno, spomínam si, to hovorievala starká!" Keď si do monografie zahrnul aj ukážku betliarskeho nárečia a naše príslovia a porekadlá, predpokladal si, že budú mať taký úspech u čitateľov?
J. Š.: Ukážky nárečia, príslovia a porekadlá boli od začiatku prirodzenou súčasťou obsahu publikácie. Nepredpokladal som, že práve táto časť publikácie bude mať výrazný ohlas u čitateľov.
Ľ.U.: Chcem Ťa pochváliť, okrem iného, aj za skvelo spracovanú kapitolu o kultúrnom živote v Betliari, vidím za tým veľa nadšencov z radov obyvateľov našej
dediny, ktorí robili a dodnes robia veľa pre to, aby bol život v Betliari pestrý a zaujímavý. Všetky tieto informácie si čerpal z kroniky obce?
J.Š.: Veľká časť textového materiálu bola zhromaždená v kronike alebo samostatne. Pri tvorbe publikácie boli využité texty p. J. Schlosára, ktorého môžeme považovať za dvorného historika obce Betliar. Samozrejme množstvo informácií spracované v jednotlivých kapitolách bolo získané zo štátnych a cirkevných archívov, dostupných historických dokumentov, publikácií, tlače. Napokon, všetky zdroje sú uvedené v zozname použitej literatúry.
Ľ.U.: Viem, že pripravuješ rozšírený slovník betliarskeho nárečia, povedz niečo o práci nad ním a aj to, kedy vyjde.
J.Š.: Počula si dobre. Pripravoval som ho niekoľko rokov s radosťou a vo vedomí, že poteší, zabaví a obohatí súkromný voľný čas rodákov. Bude svedectvom o reálnej sociálnej komunikácii našich predkov v nárečí, ktoré pomaly, postupne odchádza do historickej „nepamäti“. Vďaka slovníku sa zachová aj pre budúce generácie, ktoré už dne s hovoria viac spisovným jazykom, ako nárečím.
O.D.: Množstvo myšlienok, ktoré sú vyslovené v tomto rozhovore svedčí o tom, že monografia mala dobrý začiatok a po jej zostavení a krste je medzi občanmi Betliara vyhľadávanou. Kým doteraz sa o Betliari spomínajú iba kaštieľ a Andrášiovci, táto kniha sa zaoberá tým, čo približuje históriu tých, ktorí začali históriu so všetkým, čo k nej patrí vytvárať od jej vzniku. Musím o nej povedať, že je prvou monografiou Betliara a svojím obsahom dáva i pre ostatných, ktorí podobnú knihu o svojej obci, či meste v našom regióne chcú napísať a vydať. Hoci sa tvorila rýchlo, treba vyzdvihnúť jej zostavovateľovi
najmä to, že podchytil kvality štrnástich autorov, ktorí svojimi článkami prispeli k ucelenému obrazu vzniku i napredovania tejto neveľkej obci na hornom Gemeri. Ak sa k monografii dostanete, nezabudnite, že pracovali na nej okrem JUDr. Ľudovíta Ján Šomšáka aj Mgr. Edita Farkašovská, Mgr. Erika Jergová, Ing. Peter Kúkelčík, Mgr. Edita Kušnierová, Ján Kušnier - Dolina, Štefánia Kaňúrová, Ing. Ján Kravárik, Mgr. Silvia Lorinčíková, PhD., Ján Miklóšik, RNDr. Ondrej Rozložník, Ján Schlosár, Mgr. Monika Tihányiová, PhD. a Ing. Erich Veseléni. Ako lektori ku kvalite knihy prispeli Mg. Lenka Bischof, PhD. a Mgr. Edita Kušnierová.
Vďaka za monografiu, ktorá mi ďaleko od rodiska bude pripomínať ľudí na našom Gemeri, ktorí svoje rodisko nielen ústne chválili, ale využili svoje schopnosti tiež na to, aby o ňom zanechali pamiatku a podnietili k podobnej publikácii ako to spravili vyššie uvedení krajania. Držím palce zostavovateľovi monografie Ľudovítovi Jánovi Šomšákovi, aby pokračoval v načatom a pripomenul súčasníkom i nasledujúcej generácii, že sa oplatí písať o minulosti obcí, ich obyvateľov, hodnotách, ktoré zostali, ale i tradíciách, ktoré, aj keď pomaly, zanikajú, ale vždy vedia povedať svoje o tom, čo prezentovalo ich nositeľov.
Otázky pripravila Ľudmila Ulrichová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-