Územie, na ktorom už od roku 2007 pôsobí Miestna akčná skupina MALOHONT, sa oficiálne od júla tohto roka rozšírilo o územie obcí Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Chvalová a Selce. Počet obcí zahrnutých do územia MAS sa tak zvýšil na 43.MAS, ktorý spolufinancujú obce zahrnuté do územia MAS, ale aj príprava stratégie rozvoja územia MAS na nové programové obdobie 2014 - 2020, vďaka ktorej môže MAS opäť získať finančné prostriedky, ktoré bude prerozdeľovať na projekty obcí, podnikateľov a občianskych organizácií. Záleží na tom, či stratégia MAS bude patriť medzi podporené, podobne ako tomu bolo v súčasnom programovom období, čo sa dozvieme približne do dvoch rokov.
Pripojením obcí sa územie MAS rozširuje aj o ďalšie prírodné zaujímavosti, kultúrne a historické dedičstvo, ale o šikovných a zručných ľudí týchto obcí. Celková rozloha územia MAS dosiahla 721 km2 a počet obyvateľov 43 obcí sa zvýšil na 28 650.
Aj napriek tomu, že rozvoj regiónu si vyžaduje dlhé roky systematickej spolupráce a zmeny k lepšiemu sa nedejú zo dňa na deň, veríme, že všetky štyri obce, ako aj subjekty, ktoré v nich pôsobia, ohodnotia vstup do MAS MALOHONT za správny krok.
Ing. Miroslava Vargová
manažérka MAS MALOHONT
|
Obec Hrnčiarska Ves Okres: Poltár Počet obyvateľov: 990 Rozloha: 25,77 km2 Na území obce Hrnčiarska Ves, ktorá vznikla v roku 1964 spojením obcí Pondelok, Veľká Suchá a Maštinec, bolo sídlisko pilinskej kultúry z mladšej doby bronzovej. Obec Pondelok sa spomína od roku 1515. Patrila Jánokyovcom a Jákóffyovcom, v novoveku viacerým drobným zemanom. V 18. storočí tu zeman Gabriel Roth založil porcelánku. V roku 1828 mala obec 68 domov a 474 obyvateľov, ktorí sa zaoberali tradičnými remeslami. Prvá písomná zmienka o obci Veľká Suchá, ktorá sa vyvinula zo staršieho osídlenia pod hradiskom, je z roku 1285. Obec bola známa jarmokmi. V roku 1828 mala 59 domov a 420 obyvateľov. Tí sa zaoberali výrobou škridiel a hrnčiarstvom. Po roku 1918 mala obec poľnohospodársky charakter. V údolí maštinského potoka je bohatý výskyt minerálnych prameňov. |
Obec Hrnčiarske Zalužany Okres: Poltár Počet obyvateľov: 882 Rozloha: 6,09 km2 Obec Hrnčiarske Zalužany vznikla asi v 12. storočí. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1323 pod názvom “Zalusan” a patrila Jánokyovcom a Jákoffyovcom. V novoveku patrila obec viacerým drobným zemanom. Obyvatelia sa zaoberali hospodárstvom, no predovšetkým hrnčiarstvom. Vyrábali keramiku, ohňovzdorné tehly, škridlu. Aj preto sa v roku 1773 objavuje nový názov obce “Hrnčiarske Zalussany”. V roku 1828 mala obec 80 domov a 605 obyvateľov. Erb obce je vytvorený podľa pečate z druhej polovice 18. storočia. V súčasnosti tradíciu hrnčiarstva v obci reprezentuje Výrobné družstvo Šamotka, ako aj súkromní remeselníci.
|
|
|
Obec Chvalová Okres: Revúca Počet obyvateľov: 187 Rozloha: 9,27 km2
|
Okres: Poltár Počet obyvateľov: 112 Rozloha: 24,41 km2
Obec sa spomína od roku 1303 ako Zelche. V roku 1427 patrila hradu Hajnáčka, potom Derencsényiovcom, Hrachovskému panstvu a iným rodinám. Obyvatelia sa zaoberali výrobou vozov, kolies, dreveného náradia a debnárstvom. V roku 1837 mala 52 domov a 407 obyvateľov. V 19. storočí tu mala svoj majetok Rimamuránsko - šalgotariánska spoločnosť.
|
Obec Selce 
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-