Ľudovít Vansa – 190. výročie narodenia
Ľudovít Vansa (5.3.1835 Slavošovce – 9.9.1873 Rimavská Píla-Tisovec) – hudobný skladateľ a teoretik, učiteľ a zberateľ ľudových piesní. Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe.
Ladislav Rozložník – 95. výročie narodenia
Ladislav Rozložník (5.3.1930 Rákoš, okres Revúca – 8.10.1990 Košice) – geológ, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Rožňave, potom na SVŠT v Bratislave. Patril k zakladateľom Katedry geológie a mineralógie BF VŠT v Košiciach, bol jej vedúcim, viedol Laboratórium pre výskum nerastných surovín fakulty, zastával funkciu prodekana, dekana, pôsobil aj ako prorektor VŠT v Košiciach. Systematicky riešil geologicko-ložiskové problémy Spiša a Gemera, oblasti Dobšinej, Západných Karpát i územia banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu. Venoval sa organizácii odborných aktivít geologickej komunity a práci vo vrcholných orgánoch českej a slovenskej geológie. Ako dlhoročný predseda pobočky Slovenskej geologickej spoločnosti bol garantom mnohých vedeckých podujatí. V rokoch 1979-1990 bol predsedom komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác v odbore ložisková geológia a geofyzika, členom komisie pre doktorské a kandidátske práce v Ostrave, Prahe, Bratislave a dlhoročným členom SAV pre vedy o Zemi a vesmíre. V rokoch 1963–1964 pôsobil ako expert na Kube, kde vo funkcii hlavného banského geológa Kuby uskutočnil inventarizáciu nerastných surovín Kuby. Je autorom početných učebných pomôcok, textov, spoluautorom celoštátnej učebnice Ložiská nerastných surovín a ich vyhľadávanie (1972 a 1987), monografií Podložie terciéru vnútorných Západných Karpát (1987), Gemer – Malohont 1 (1990). Uverejnil mnoho príspevkov v domácich i zahraničných periodikách.
Ján Francisci-Rimavský – 120. výročie úmrtia
Ján Francisci-Rimavský (01.06.1822 Hnúšťa – 07.03.1905 Martin) – národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, na ev. lýceu v Levoči a v Bratislave. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, pokračoval v štúdiu práva v prešovskom kolégiu. Pracoval u podžupana Gemerskej stolice G. Faya. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady a stal sa svetským predstaviteľom slovenských ev. cirkví v Uhorsku. Bol aj šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí a predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a jej doživotným čestným podpredsedom. V roku 1848 organizoval národné gardy, za čo bol väznený v Plešivci a Pešti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia. Od roku 1872 žil v Martine. Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra, patria k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké a lyrické básne a balady. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam, písaných ľudovým jazykom, zbieral a vydával slovenské ľudové rozprávky. Okrem práce na vlastných zbierkach povestí sa tiež spolupodieľal na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierkach. V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na súdobú literárnu produkciu. V Hnúšti mu odhalili v r. 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský), v Plešivci v r. 1928 pamätnú tabuľu (Frico Motoška) a v r. 2006 v Rimavskej Sobote bronzový reliéf (Andrej Melicherčík).
Matej Hrebenda-Hačavský – 145. výročie úmrtia
Matej Hrebenda-Hačavský (10.03.1796 Píla (v súčasnosti Rimavská Píla) – 16.03.1880 Hačava (v súčasnosti súčasť obce Hnúšťa) – ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, prvý slovenský kolportér kníh. V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky, niektoré z nich sú aj v zbierke Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku a do Viedne opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa.
Jozef Viktor Schwartz – 100. výročie narodenia
Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica – 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) – spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde i maturoval. Ďalšie štúdium na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity ukončil v roku 1950. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom v Lelesi, Kráľovskom Chlmci, v Hliníku nad Hronom, v Hrnčiarskych Zalužanoch. Od r. 1965 až do konca života bol obvodný lekár v Lenartovciach. Okrem odbornej lekárskej praxe bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách a v zborníkoch. Posmrtne mu vyšli zbierky poviedok Návraty z neskutočna, hlavným etickým princípom jeho sci-fi poviedok je otázka zmyslu ľudského života a pokroku v konfrontácii s hierarchiou ľudských hodnôt. V knihe poviedok s autobiografickými prvkami Pohľad zhora je ťažiskom rovnomenná novela, analyzujúca psychológiu smrteľne chorého pacienta, ktorý sa zmieta v depresiách a vyrovnáva sa so smrťou. Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.
Karol Adler – 115. výročie narodenia
Karol Adler (20.3.1910 Kolta – 20.12.1944 Dobšiná) – partizánsky veliteľ. Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí Slovenského národného povstania príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa.
Ján Breuer – 75. výročie úmrtia
Ján Breuer (28. 9. 1886 Brzotín – 21.3.1950 Banská Bystrica) – osvetový pracovník, učiteľ. Študoval v Dobšinej a na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôsobil v Hrlici, v rokoch 1909-1937 v Hrachove pri Rimavskej Sobote. Bol propagátorom nových foriem hospodárenia, ovocinárstva a včelárstva, o čom publikoval najmä v časopise Gemer-Malohont. V Hrachove založil a viedol ľudovú hospodársku školu. Bol členom Spolku ev. a. v. učiteľov malohontských a ústredným tajomníkom Slovenskej evanjelickej jednoty.
Ondrej Žúdel – 85. výročie narodenia
Ondrej Žúdel (25.3.1940 Rakovnica – 19.6.2004 Rožňava) – banský technik, geológ, básnik. Študoval na priemyselnej škole geologickej a baníckej v Spišskej Novej Vsi. Pracoval ako geológ na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave a ako vedúci ochrany Železorudných baní, s prestávkou v roku 1985, keď pracoval v Grécku. Neskôr pôsobil v Slovenskom rozhlase. Popri profesionálnej práci sa venoval aj poézii, svoje básne a aforizmy publikoval v Novom slove, Pravde, Roháči, Literárnom týždenníku, v almanachu Poľné kvety a prostredníctvom rozhlasového vysielania. Knižne debutoval v roku 2000, keď vydal knihu aforizmov Neuvážené úvahy a po nej zbierky básní, najmä s regionálnymi témami a motívmi: Trpké plánky (2001), Kohútie modlitby (2002) a Strach pred posledným milovaním (2004). Jeho životné skúsenosti a zážitky ako geológa i baníka, keď chodil fárať do rožňavských baní, najmä v úsekoch Rudná a Mier, ho inšpirovali k napísaniu dvoch zbierok poviedok a príhod z baníckeho prostredia pod názvom Banícka nátura (2001) a Banícka nátura 2 (2004). Od 23.6.2000 bol členom Literárneho klubu Litokruhy pri Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave, kde poskytoval odbornú pomoc najmä začínajúcim autorom. Podobne v rokoch 2001 – 2004 spolupracoval aj so Spišským literárnym klubom v Spišskej Novej Vsi. V roku 2004 sa stal členom Spolku slovenských spiovateľov.
Ondrej Laciak – 105. výročie úmrtia
Ondrej Laciak (31.3.1920 Sirk – 23.5.2002 Bratislava) – učiteľ, osvetový pracovník a publicista. Absolvoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi a FF UK v Bratislave, kde získal aj titul PhDr. Od roku 1941 učiteľ na viacerých ZŠ, v rokoch 1949-1952 osvetový inšpektor v Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici, od roku 1952 pracovník Čs. rozhlasu v Bratislave a Košiciach, potom pracovník Kancelárie SNR a Čs. televízie v Bratislave. Autor a zostavovateľ viacerých publikácií, mnohých článkov a štúdií, recenzií, rozhlasových a televíznych relácií. Publikoval v novinách Obzor Gemera, Večerník, Nové slovo, Pravda, Slovenské pohľady. Vydal publikácie Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961), Ondrej Klokoč (1986), Posledný obraz Chalupkovej lásky 1971). Zostavil a úvodné štúdie napísal k zborníkom Plamene slobody – z poézie básnikov Janka Kráľa, Jána Bottu, Sama Chalupku (1969), Július Kaličiak: Prežil som smrť (1969), Básnik sám doma – o zdrojoch, inšpirácii a vzniku poézie a zo spomienok básnikov (1977), Ľudo Lašán: Plody času (1980). Publikoval i články a štúdie o osobnostiach Gemera (Dobšinského východiská a návraty, K 150. výročiu narodenia Daniela Bacháta, Gemerský svet Ľudovíta Kubániho, Ľudo Lašán 70 ročný, Božena Němcová a Gemer, Poézia Jána Bottu, Gemerský nárečový slovník a iné). Bol členom Gemerskej vlastivednej spoločnosti.
Marta Mikitová
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/240/osobnosti-gemera/12891/pripominame-si-vyrocia-gemerskych-osobnosti-pripadajuce-na-marec-2025#sigProGalleria1a2dff1d16
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).