Jarmila Štítnická – 45. výročie úmrtia
7. apríl – Jarmila Štítnická (25.12.1924 Rimavská Seč – 7.4.1980 Bratislava) – spisovateľka, rozhlasová redaktorka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež, manželka spisovateľa a básnika Ctibora Štítnického. Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.
Samuel Víťazoslav Kuchta – 130. výročie úmrtia
11. apríl – Samuel Víťazoslav Kuchta (28. 8.1861 Tisovec – 11.4.1895 Hodonín) – lekár, básnik, publicista. Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave. Od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Už počas štúdií sa zapájal do národného hnutia, v Bratislave bol predsedom študentského spolku Zora, vo Viedni pracoval v spolku Tatran a v literárnom spolku Národ. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. Vo fonde Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice sa nachádza aj časť jeho rukopisných prác (Kto a koľkí sme?, Niečo k ilustrovaniu nášho ľudu, Osveta, Útrapy Slovákov pod ústavnou vládou maďarskou, Výlet na Semering – Schôdza všeslovanská a iné). Z dokumentárneho materiálu sú najvýznamnejšie zápisnice zo zasadnutí Slovenského akademického spolku Tatran vo Viedni. Viacerými článkami s národnou, kultúrnou a zdravotníckou tematikou prispel do Národných novín. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Viliam Chorváth – 110. výročie narodenia
11. apríl – Viliam Chorváth (11.4.1915 Bodorová – 15.7.1974 Bratislava) – lekár-chirurg, univerzitný profesor, v roku 1953 uskutočnil prvú cievnu transplantáciu v Československu. Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problémy všeobecnej a abdominálnej chirurgie, neurochirurgie, endokrinnej, cievnej a rekonštrukčnej chirurgie. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií a prác v domácich i zahraničných časopisoch. Počas SNP bol v Dobšinej veliteľom vojenskej poľnej nemocnice Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku.
Ladislav Bohuslav Bartolomeides – 200. výročie úmrtia
18. apríl – Ladislav Bohuslav Bartolomeides (Bartholomaeides) (16.11.1754 Klenovec – 18.4.1825 Ochtiná) – vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, teológ, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ, učiteľ a prírodovedný bádateľ, zoológ a entomológ. V rokoch 1768 – 1772 navštevoval školu v Dobšinej a neskôr pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastúpil ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával školské učebnice, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Bol aj autorom prvých učebníc zemepisu a prírodovedy, ktoré obsahovali poznatky z botaniky, zoológie a mineralógie. V roku 1798 vydal učebnicu náboženstva. Svoje učebnice napísal v slovakizovanej bibličtine, reči blízkej ľudu. V roku 1799 vydal monografiu Pamätihodnosti štítnického panstva, ktorú rozdelil na fyzickú, topografickú, politickú, cirkevnú, literárnu, ekonomickú a diplomatickú časť. V roku 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici. Pôsobil aj ako prekladateľ a zaoberal sa i speleológiou. V roku 1801 vypracoval mapu Aggteleckej jaskyne (mapy nakreslil a vyryl on sám), ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej, údaje o jaskyniach a vyvieračkách Plešiveckej a Koniarskej planiny a iné. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež.
V roku 1828 jeho syn, evanjelický farár v Uhorskej Ján Bartolomeides vydal dielo Memoria Ladislai Bartholomaeides, v ktorom sú zhrnuté cenné údaje zo života a diela Ladislava Bartolomeidesa. Dňa 25. októbra 2012 z iniciatívy Matice slovenskej bola slávnostne odhalená bronzová busta Ladislava Bartolomeidesa v aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote. 19. októbra 2014 pri evanjelickom kostole v Ochtinej pri príležitosti 260. výročia narodenia mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa.
Ondrej Herich – 15. výročie úmrtia
19. apríl – Ondrej Herich (9.1.1934 Sirk – 19.4.2010 Revúca) – kultúrny pracovník, folklorista, primáš, spevák a zberateľ ľudových piesní. Do meštianky chodil v rokoch v Ratkovej, v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu v Revúcej. V Revúcej pôsobil od roku 1953. Tu učil na Jedenásťročnej strednej škole, pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny a Zora Gemera, bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH (MsKS) až do odchodu do dôchodku v r. 1993, odkedy pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček a venoval sa aj ochotnícmeu divadlu. Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku (1960 – 1988). Bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V r. 1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zberateľom a spracovateľom piesňového bohatstva prevažne z oblasti Gemera. V roku 1998 vyšla jeho prvá zbierka Piesne stredného Gemera, v ktorej je v miestnom nárečí a v notovej úprave zapísaných vyše 400 piesní z 13 obcí (Sirk, Muránska Zdychava, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muráň, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Chyžné, Magnezitovce (predtým Mníšany), Turčok, Revúca a Ratkovské Bystré). V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk. Je nositeľom najvyššieho vyznamenania mesta Revúca – Zlatý Quirin.
Ján Vladimír Hroboň – 125. výročie narodenia
19. apríl – Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár. Študoval na gymnáziu v Kežmarku, teológiu v Bratislave a po roku 1918 v Paríži. Pôsobil ako evanjelický farár v Klenovci, v Lansforde (USA), od roku 1933 v Istebnom a Sabinove, od roku 1949 ako ev. farár v Rimavskej Sobote. Článkami prispieval aj do Evanjelického východu, Nového rodu, Sociologickej revue, Služby, Živeny, publikoval úvahy v Cirkevných listoch a v Evanjelickom posle spod Tatier, kde v roku 1920 – 1930 uverejnil cyklus článkov z ciest po Grécku, Egypre a Palestíne. Autor drobných cirkevných tlačí, najmä modlitieb. Redaktor a zostavovateľ obrázkovej brožúry o Istebnom, dejinách evanjelickej cirkvi v Sabinove, prekladal z nemčiny. Knižne vydal publikácie Ježiš či Russell? (1937), Istebné nad Oravou – 555 ročné jubileum (1937), O utrpení (1942), Krátka história cirkvi sabinovskej (1946).
Pavel Bohodar Tomášik – 180. výročie narodenia
21. apríl – Pavel Bohodar Tomášik (21.4.1845 Chyžné – 6.11.1874 Chyžné) – botanik, regionalista, učiteľ. Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Profesor na gymnáziu v Ptuji v Slovinsku. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. Zomrel mladý na tuberkulózu.
Ľudovít Samuel Orphanides – 130. výročie úmrtia
25. apríl – Ľudovít Samuel Orphanides (29.9.1818 Hybe – 25.4.1895 Hybe) – učiteľ, ovocinár, záhradkár, publicista a kultúrno-osvetový pracovník. Študoval v Gemeri, v Prešove končil filozofiu a práva, v Levoči teologické štúdiá. Venoval sa osvetovej práci a propagoval potrebu rozvoja ovocinárstva a význam pestovania ovocných stromov. Od roku 1840 učil v Gočaltove, kde založil prvé ovocné záhrady, potom v Muránskej Dlhej Lúke, kde si s tamojším kazateľom a významným pomológom Antonom Penzelom osvojil znalosti v štepárstve, ovocinárstve a včelárstve. Do r. 1848 pôsobil ako učiteľ v Kameňanoch, potom v Hybiach. V Hybiach založil ovocný sad a škôlku. Postup prác opísal v obsiahlej kronike Zápisnica velikánskej stromovej záhrady. V roku 1863 na výzvu Matice slovenskej napísal Štepárstvo alebo stromové záhradníctvo, práca však zostala len v rukou písanej podobe. Pre školskú mládež vydal knihu Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo (Budín 1865). Odborné články uverejňoval najmä v časopise Obzor a v rôznych časopisoch a kalendároch. Bol aj zapisovateľom Gemerského učiteľského spolku.
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).