Ján Slávik – 170. výročie narodenia
4. december – Ján Slávik (4.12.1855 Dačov Lom – 8.2.1934 Banská Bystrica) – cirkevný historik, ev. kňaz, osvetový pracovník, publicista. Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a 3.7.1874 tu maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Rozvinul širokú ľudovýchovnú a osvetovú aktivitu, organizoval prednášky o moderných spôsoboch hospodárenia. V Dobrej Nive založil mliekárske a potravinové družstvo, ktoré dlhé roky viedol. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Napísal Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkvi a niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia (1898) a Dejiny zvolenského ev. a. v. bratstva a seniorátu (1921), Abecedár pre prvú triedu evanjelických a. v. škôl (1913) a Čítanka pre druhú triedu evanjelických a. v. škôl. Tlačou vyšli aj niektoré jeho kázne a učebnice, zostavil zbierku modlitieb pre mládež a konfirmačnú príručku Príprava ku konfirmácii (napr. v r. 1925 vydal Transcius už jej šieste vydanie). Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. Husova fakulta Karlovej univerzity v Prahe mu v roku 1930 udelila čestný doktorát teológie.
Životopis Jána Slávika | Databáze knih
Samo Vozár – 175. výročie úmrtia
5. december – Samo Vozár (Vozárik, Vozáry) (3.4.1823 Hrachovo – 5.12.1850 Hrachovo) – básnik, publicista a prekladateľ. Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 sa zapojil do povstania v Malohonte a bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej jedným z prvých používateľov. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra: cyklus 18 sonetov Akžeby srdce, Ukojenie tôní, Slamený domček, biela izbička. Venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery, napísal polemický spis Hlas od Taťjer. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba zostala len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v roku 1967 pod názvom Dielo Sama Vozára. Peter Vrlík a Peter Schvantner vytvorili divadelnú dramatizáciu Zamĺknutá básnická lýra Sama Vozára. V Rimavskej Sobote má umiestnenú pamätnú tabuľu (2001) a na námestí Š. M. Daxnera v Aleji dejateľov bustu (2025).
Viliam Szontágh – 140. výročie narodenia
12. december – Viliam Szontágh (12.12.1885 Štítnik – 5.2.1962 Debrecín) – právnik, publicista, vysokoškolský pedagóg – univerzitný profesor. Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži, kde v roku 1907 získal titul doktor práv. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, v roku 1922 finančným radcom. Od roku 1925 pôsobil v Miškovci ako mimoriadny profesor, od roku 1940 ako profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch. Jeho hlavné diela: Voľný pohľad na verejnú správu. Štúdium verejného práva (Miskolc, 1928); Príspevky k otázke maďarského práva a k problému právnej kontinuity (Miskolc, 1931); Racionalizácia správy (Miskolc, 1937); Základy ústavného práva (Debrecín, 1947); Učebnica správneho práva (Debrecín, 1948).
Viktor Madarász – 195. výročie narodenia
14. december – Viktor Madarász (14.12.1830 Štítnik – 10.1.1917 Budapešť, pochovaný v Štítniku) – maliar, predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a neskôr na súkromnej škole Waldmüllera. V roku 1856 sa presťahoval do Paríža. Tam pokračoval v štúdiu umenia na École des Beaux Arts, neskôr na bezplatnej škole Léona Cognieta. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Svoje umenie venoval myšlienke nezávislosti a pripomínal hrdinské a tragické spomienky na maďarské dejiny. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín, za dielo Lamentácia Ladislava Hunyadiho. V Paríži žil až do roku 1870, po návrate do Budapešti však jeho obrazy ovplyvnené francúzskym umením nemali úspech. Ľahostajnosť okolia a neprijatie jeho diela verejnosťou ho nakoniec tak odradila, že prestal maľovať a od roku 1873 viedol železiarsky podnik zdedený po otcovi, ale jeho spoločnosť v roku 1902 skrachovala. Od roku 1903 sa opäť venoval maľovaniu. Produktmi tohto obdobia boli najmä portréty a niektoré historické kompozície. Z jeho tvorby vyberáme: Zatknutie Ilony Zrínyi, Kristus na Olivovej hore, Felicián Zach, Portrét muža, Snem v Ónode, Portrét Georga Dózsu, Petőfiho smrť a mnohé iné. Väčšina jeho diel sa nachádza v Maďarskej národnej galérii. Ale aj v galériách v Nových Zámkoch, Bratislave, Poprade.
Viktor Madarász a historické maľby - Cultura.hu
Peter Pavol Bartoš – 50. výročie úmrtia
18. december – Peter Pavol Bartoš (11.6.1901 Stará Turá – 18.12.1975 Bratislava) – pedagóg a matematik. Po maturite absolvoval v Martine kurz pre notárov. Po skončení notárskeho kurzu sa zaoberal aj ochotníckym divadlom, stal sa prvým tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, redigoval edíciu Slovenský divadelný ochotník. Notárom bol viac ako 10 rokov, naposledy v Bratislave. Potom študoval matematiku a fyziku na Masarykovej univerzite v Brne a ako učiteľ matematiky a fyziky pôsobil v rokoch 1937 – 1839 v Rimavskej Sobote a v Tisovci, potom v Banskej Bystrici a Zlatých Moravciach. Ako zlatomoravecký profesor sa podieľal na založení Pobočky Jednoty československých matematikov a fyzikov v Nitre a v prvých rokoch jej existencie sa podieľal aj na jej činnosti. V päťdesiatych rokoch organizoval krajské súťaže matematickej a fyzikálnej olympiády. Svoje odborné znalosti a pedagogické skúsenosti uplatnil pri tvorbe učebníc matematiky pre stredné školy a aj ako autor úloh pre matematickú olympiádu. Publikoval desiatky odborných a pedagogických prác, čím sa podieľal na zvyšovaní úrovne vyučovania matematiky. V publikačnej činnosti veľmi tvorivo pokračoval aj po odchode do dôchodku. Vedecké práce z oblasti elementárnej geometrie a teórie čísel uverejňoval v matematických časopisoch (Matematický časopis, Časopis pro pěstování matematiky) a bol členom redakčnej rady časopisu Matematika v škole. Aktivitou prof. Šedivého bol založený Klub učiteľov matematiky RNDr. P. Bartoša v nitrianskej pobočke JSMF, kde sa pravidelne stretávali učitelia nielen nitrianskych základných, stredných a vysokých škôl, ale aj učitelia blízkych okresov. Základným poslaním klubu bolo organizovanie prednášok, workshopov a seminárov pre učiteľov, ale aj pre významných matematikov zo Slovenska, Čiech, Maďarska, Poľska a Ruska. Na jeho počesť bola založená Cena Petra Pavla Bartoša, ktorá sa udeľuje za významný prínos pre zvyšovanie kvality matematického vzdelávania na základných, stredných a vysokých školách v Slovenskej republike. Túto cenu udeľuje Jednota slovenských matematikov a fyzikov (JSMF) a Slovenská matematická spoločnosť (SMS). Za úspešnú odbornú a pedagogickú činnosť bol v roku 1962 vyznamenaný Zlatou medailou J. A. Komenského, JSMF mu v roku 1975 udelila titul Zaslúžilý člen.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=9
Július Markovič – 165. výročie narodenia
21. december – Július Markovič (21.12.1860 Hrachovo – 19.12.1913 Viedeň, pochovaný v Novom Meste nad Váhom) – lekár, verejný činiteľ. Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Bol prvým slovenským lekárom, ktorý začal skúmať tuberkulózu na vedeckom základe. Popri lekárskej vyvíjal aj národno-buditeľskú, osvetovú, hospodársku a politickú činnosť a kandidoval aj do Uhorského snemu. Jeho pričinením vznikol v Novom Meste nad Váhom Čítací kruh, ktorý propagoval slovenskú literatúru a usporadúval vlastenecké výlety. Presvedčený o nutnosti zakladať peňažné ústavy pre potreby slovenského národno-emancipačného hnutia, založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú programoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Zároveň bol členom direktória Tatra banky, Trenčianskej banky a Ústrednej banky v Budapešti. Pomáhal A. Hlinkovi zakladať Slovenskú ľudovú stranu, bol jej funkcionár a tvorca jej finančného programu a ako jej kandidát sa zúčastnil na voľbách vo Vrbovskom okrese (k 30. výročiu tejto voľby sa vo Vrbovom 17. mája 1936 konalo slávnostné zhromaždenie a bola mu odhalená pamätná tabuľa). Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. V roku 2008 na historickej budove v centre Nového Mesta nad Váhom mu odhalili pamätnú tabuľu, spolu s významnými členmi rodiny Markovičovcov (Július, Rudolf, Ivan a Viera).
Proti Markovičovi všetko dovolené - Noveslovo
Milan Sajenko – 5. výročie úmrtia
29. december – Milan Sajenko (1.3.1933 Radotín pri Prahe – 29.12.2020 Trebišov) – pedagóg, pracovník v oblasti kultúry. Základné vzdelanie získal v Slavošovciach, študoval na gymnáziu v Rožňave a na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Celý svoj profesionálny život prežil v Slavošovciach – ako učiteľ dejepisu, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Vďaka záľube fotografovať takmer celé obdobie poslaneckej činnosti zaznamenal na fotografiách a diafilmoch. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. V obci založil Izbu revolučných tradícií. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Zaznamenával aj miestne meteorologické údaje. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia: Historický prameň a jeho výchovné využitie vo vyučovaní dejepisu v 9. ročníku ZDŠ (Bratislava, SPN 1976), Slavošovce (Slavošovce 1995), 680 rokov Slavošovce : 1318 – 1998 (Slavošovce 1998), Kapitoly z histórie (Slavošovce 1998), Slavošovce naše (Rožňava 2006), Slavošovce naše jubilujúce (zostavovateľ, Slavošovce 2008). Jeho publikáciu s názvom Ich mená a činy zostanú živými vydal Obecný úrad v Slavošovciach v spolupráci s oblastným výborom SZPB v Rožňave (2014), kde zaznamenáva osudy mŕtvych hrdinov, keď v októbri 1944 došlo k výbuchu na mieste partizánskeho štábu Sláva v Slavošovciach, pri ktorom zahynulo vyše 30 osôb. Stopy jeho celoživotného diela budú zachované pre ďalšie generácie.
Slavošovský nestor PaedDr. Milan Sajenko oslávil 84. narodeniny
Navždy od nás odišiel PaedDr. Milan Sajenko, náš známy Gemerčan
Janko Jesenský – 80. výročie úmrtia
30. december – Janko Jesenský (30.12.1874 Martin – 27.12.1945 Bratislava) – básnik, prozaik, prekladateľ, významný predstaviteľ slovenskej modernej prózy. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, po zložení advokátskej skúšky v Budapešti v roku 1905 začínal v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov. Po návrate bol od apríla 1919 gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov, šéfredaktorom časopisu Slovenské smery umelecké a kritické, členom Akadémie vied a umení. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel a poviedok, básnickou tvorbou sa zaradil medzi priekopníkov slovenskej literárnej moderny, prózami pokračoval v tradíciách kritického realizmu. V roku 1905 mu vyšla prvá zbierka nazvaná Verše J. Jesenského, neskôr zbierka Z veršov Janka Jesenského (1918), Zo zajatia (1918). Nasledovali zbierky Po búrkach (1932), lyricko-epická skladba Náš hrdina (1944), Čierne dni (1945), zobrané spisy Proti noci (1945), Na zlobu dňa (Londýn). Po jeho smrti to bol súbor veršov Jesenný kvet (1948). Z prozaických diel možno spomenúť Malomestské rozprávky, Demokrati, dokumentárnu prózu Cestou k slobode (1933), zbierku noveletiek Zo starých časov (1935), či krátke prozaické diela Dva medvede (1940), Kvôli klasifikácii (1941), Prefíkaná sláva (1942). Po jeho smrti mu vychádza ešte rad výberov poézie a prózy. Román Demokrati, a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Demokrati, poviedky Štvorylka, Slnečný kúpeľ a i.). Významnou zložkou jeho literárnej aktivity bola prekladateľská tvorba, orientoval sa na preklad ruskej poézie (Jesenin, Puškin). Sporadicky sa venoval aj literárnej publicistike, cenné sú najmä jeho spomienkové články o predprevratovom literárnom a kultúrnom Martine. V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca.
Pred 145 rokmi sa narodil spisovateľ Janko Jesenský:…
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).