Elena Várossová – 15. výročie úmrtia
9. november – Elena Várossová (8. 2. 1926 Rovňany – 9.11.2010 Bratislava) – filozofka, vedecko-výskumná pracovníčka. Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Zastávala v ňom funkciu vedúcej oddelenia dejín filozofie, bola členkou Vedeckej rady FÚ SAV a redakčnej rady Filozofického časopisu. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Po r. 1989 spolupracovala na obnove pluralizmu filozofického myslenia a nadviazala v svojom odbore spoluprácu aj so zahraničnými pracoviskami (Viedeň, Göttingen). Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a ako spoluautorka Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, Prehľad dejín slovenskej filozofie, Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. Je nositeľkou Herderovej ceny za rok 1993 (ocenenie Hamburskej nadácie F. V. S. za zásluhy v oblasti mierového dorozumenia medzi národmi) a Zlatej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. V roku 2005 vyšiel vo vydavateľstve VEDA výber z jej štúdií a rozhovorov s ňou pod názvom Filozofia vo svete – svet filozofie v nás.
SAV - - Opustila nás filozofka Elena Várossová...
Dionýz Andráši – 190. výročie narodenia
18. november – Dionýz Andráši (Andrássy) (18.11.1835 Krásnohorské Podhradie – 23.2.1913 Palermo) – veľkostatkár, majiteľ krásnohorského panstva, zberateľ výtvarného umenia, mecén. Bol posledným mužským potomkom monockej (dlholúckej) vetvy Andrášiovcov. Študoval súkromne, po účinkovaní ako člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, sa venoval umeniu. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, maľoval žánrové štúdie a tvoril voľné grafiky, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel prevažne súdobých umelcov bola známa v celom Uhorsku. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Od tohto obdobia hrad slúžil ako rodové súkromné múzeum na dokumentovanie slávy, moci a bojových hrdinstiev jeho bývalých majiteľov. Po svadbe s dcérou riaditeľa viedenského konzervatória, herečkou českého pôvodu Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku, v r. 1908 venoval svoj veľkostatok v Monoku Lige na ochranu detí. Po smrti manželky dal v rokoch 1903 – 1904 vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1908 – 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu.
Láska je iba pre slúžky! Tradíciam sa vzoprel len TENTO pár, ostalo po ňom unikátne mauzóleum
Dionýz Andrássy a jeho obrazáreň - Terra Incognita - Krajina nespoznaná
Unikátna výstava v Betliari: Preneste sa v čase a spoznajte múzeum na začiatku 20. storočia
Karol Ruppeldt – 185. výročie narodenia
22. november – Karol Ruppeldt (22.11.1840 Partizánska Ľupča-Magurka – 18.8.1909 Liptovský Mikuláš) – zbormajster, hudobný skladateľ, učiteľ, ľudovýchovný pracovník, publicista. V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave, na učiteľskom seminári v Šoproni, potom v Prahe, kde súčasne študoval i cirkevnú hudbu na Skuherského organovej škole. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj. Oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran, do roku 1901 bol jeho riaditeľom a dirigentom, pri zbore vybudoval aj knižnicu. Od roku 1870 bol učiteľom vrbicko-mikulášskej ev. cirk. obce, kde bol aj notárom ev. cirkvi, školskej stolice, ženského spolku, pokladníkom vdovsko-sirotského ústavu. Bol činný ako skladateľ, komponoval najmä zborové spevy, upravoval a vydával slovenské ľudové piesne. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Po smrti J. Kadavého prevzal s J. Meličkom vydávanie Slovenských spevov, do ktorých prispel 28 piesňami. Zostavil a vydal notovaný Venček slovenských národných piesní, ktorý vyšiel v štyroch základných vydaniach (1874, 1884, 1897 a 1927 a v roku 2023 ho vydalo Hudobné centrum v Bratislave), obsahuje 58 piesní pre školské potreby, pre detský dvojhlasný zbor; Spevníček dvojhlasných slovenských piesní, zborník Partitúra, ktorý obsahuje 91 zborov od slovenských a inonárodných skladateľov. Venoval sa aj teórii hudby. Je autorom Náuky o harmónii.
Juraj Daniel-Szabó – 35. výročie úmrtia
23. november – Juraj Daniel-Szabó (4.7.1919 Vyšná Slaná – 23.11.1990 Košice) – fyzik, univerzitný profesor. Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na založení vedeckej školy magnetizmu na Slovensku a na budovaní PF UPJŠ. Bol vedúcim Katedry fyziky na VŠT Košice (1956–1963), vedúcim Katedry experimentálnej fyziky na PF UPJŠ (1963–1967 a 1971–1982), a dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. Spomienkovým seminárom si ho dňa 3. októbra 2019 pripomenula UPJŠ v Košiciach.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=30
Oľga Textorisová – 145. výročie narodenia
23. november – Oľga Textorisová (23.11.1880 Revúca – 4.6.1938 Blatnica) – spisovateľka, učiteľka. Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Príslušníčka generácie národných učiteľov, ktorá svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Svoje novely uverejňovala v časopise Dennica (napr.: Na trati, Ráno a poludnie, V babom lete, Hľadanie šťastia, Odrazené šípy, Zvyknutou cestou, Meniny, Púť nocou, Starým chodníčkom), z ktorých pre poznanie života slovenskej inteligencie sú dokumentárne cenné prózy Z brehov Mútňanky a Fijalôčky, tu uverejňovala aj svoje básnické prvotiny. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Nakladateľstvo O. Trávnička v roku 1929 (90 s.) vydalo jej Detské výstupy k školským slávnostiam. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. V Tranosciu v roku 1937 boli vydané jej detské hry Boží šafári, Zima a jej poslovia, výstup Čistota pol života, veršované scény Víla a stromy, Ku dňu sporivosti a básne O peniazoch a Tri farby našej zástavy. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. Posmrtne vyšiel výber z jej publicistiky pod názvom Prednášky Oľgy Textorisovej (1947, 104 strán, editor J. V. Ormis), ktoré odzrkadľujú zmýšľanie duchovne prebudenej Slovenky. V prednáškach sa venuje témam priateľstvo, povolanie, staroba, sobáš, domácnosť, spoveď, testament a i.
Peter Madáč – 220. výročie úmrtia
24. novembra – Peter Madáč (28.2.1729 Veľká Poloma (teraz Gemerská Poloma) – 24. 11.1805 Rimavská Sobota) – lekár, chemik, fyzik, odborný spisovateľ a publicista. Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz, slintačky a krívačky (podal podrobný návod na liečenie choroby, ktorá vypukla v roku 1778 v Slavošovciach), jeho legislatívne, preventívne, ochranné opatrenia, metódy a návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. Autor dizertačnej práce o regenerácii ciev a diela o chemických reakciách, ktoré predložil pri nostrifikácii lekárskeho diplomu na trnavskej univerzite a vydal ich tlačou vo Wittenbergu 1770, resp. v Trnave 1774. V roku 1999 mu obec Gemerská Poloma na budove zdravotného strediska inštalovala pamätnú tabuľu. V roku 2013 Ladislav Husár vydal v Košiciach publikáciu Chýreční Slováci v dejinách dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska. Peter Madáč z Veľkej Polomy. V roku 2019 vyšla samostatná publikácia Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy.
chyrecni slovaci v dejinach veterinarstva_8.qxd
Ján Ďurovič – 70. výročie úmrtia
26. november – Ján Ďurovič (30.8.1894 Lehota nad Rimavicou – 26.11.1955 Skalica) – literárny a cirkevný historik, redaktor, pedagóg. V r. 1905-1914 chodil do základnej školy a študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Po štúdiách bol ev. kaplánom v Martine a v Hybiach, od r. 1921 farár vo Važci a v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životopisu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. V r. 1940 vyšlo jeho vedecké dielo Evanjelická literatúra do tolerancie. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár. Inicioval v Skalici postavenie evanjelickej veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča (jej základný kameň položili 8. mája 1938). Založil Moravskoslovenskú spoločnosť (1935), inicioval vznik spoločnej organizácie slovenských a českých evanjelických duchovných a únie protestantských cirkví v Československu. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, bol redaktorom v mesačníkoch Nový rod, Slovenské pomedzie, revue Theologica evangelica, prekladal z nemčiny.. Spomedzi jeho publikačnej činnosti treba ešte spomenúť rozličné štúdie, recenzie, eseje, články v novinách a časopisoch Nový rod, Slovenské pomedzie, Slovenské pohľady, Prúdy, Cirkevné listy, Stráž na Sione a ďalšie, ako napríklad Ať znovu uvěří (1922), Slovenské evanjelictvo (1927), Štefánik, kresťanská osobnosť (1929), Tomáš G. Masaryk (1930), Obnovená cirkev (1930), Cirkev a bohoslužby (1931), Martin Lauček (1933) atď. V rukopise zostali Cithara Sanctorum, Dejiny Jednoty bratskej na Slovensku, Autori Zpěvníka. Pripravoval sprievodcu po Skalici a mal rozpracované viaceré historické práce. Na budove evanjelickej fary v Skalici mu v r. 1970 odhalili pamätnú tabuľu. Podobne v r. 2020 pribudla pamätná tabuľa v jeho rodisku, na priečelí budovy miestneho obecného úradu v Lehote nad Rimavicou.
26. novembra 1955 zomrel v Skalici... - Spolok Martina Rázusa | Facebook
Ondrej Gálik – 210. výročie narodenia
28. november – Ondrej Gálik (28.11.1815 Brzotín – 18.6.1885 Košice) – cestovateľ, obchodník, vojak. Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si v meste Dayton (štát Ohio) založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako drevorubač a robotník v továrni na výrobu kartónových škatúľ, tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri. Neskoršie sa plne venoval veterinárstvu, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu pre kone a hovädzí dobytok v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil z Ameriky a žil u syna v Košiciach. Krátko po jeho smrti vyšla v košickom vydavateľstve Ludwiga Riesa pätnásťstranová borožúra Andreas Gállfy Gallik: Eine Biographie, vďaka ktorej jeho príbeh pretrval dodnes. Gálikove osudy a skutky tiež pripomína pamätná tabuľa umiestnená v roku 2019 na priečelí domu v Košiciach, v ktorom prežil posledné roky života.
Rodák z Brzotína Ondrej GÁLIK ‒ hrdina americkej občianskej vojny - Slovenské národné noviny
Otakar Zikmunda – 95. výročie narodenia
28. november – Otakar Zikmunda (28.11.1930 Slavošovce – 17. 3. 2010 Praha) – meteorológ, pedagóg. Študoval na reálnom gymnáziu v Čáslavi, potom na Prírodovedeckej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe a v r. 1953 dokončil štúdiá meteorológie a klimatológie na matematicko-fyzikálnej fakulte UK. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Pracoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Publikoval v časopise Meteorologické zprávy, vydal vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor – Model pro předpověď trvalých srážek a frontální oblačnosti, Úvod do termodynamiky atmosféry, Objektivní metody předpovědi v synoptické meteorologii, Fyzika mezní vrstvy atmosféry a iné. Publikoval niekoľko desiatok prác v odbore objektívnych predpovedných metód. Významná je aj jeho externá pedagogická činnost na Komenského univerzite v Bratislave, kde dlhodobo pôsobil ako vyučujúci v tematickej oblasti numerických modelov pre predpoveď počasia a ako vedúci diplomových prác. Bol zakladajúcim členom Československej meteorologickej spoločnosti. Po celý čas svojho pôsobenia ako vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ úzko spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe.
Otakar Zikmunda | Czech Meteorological Society
Bruno Hojda – 55. výročie úmrtia
28. november – Bruno Hojda (24. 9. 1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier. Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom pôsobil na Trati družby, od r. 1956 v Inžinierskych stavbách v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády sa zúčastnil na výstavbe vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!





























Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-