Elena Várossová – 15. výročie úmrtia
9. november – Elena Várossová (8. 2. 1926 Rovňany – 9.11.2010 Bratislava) – filozofka, vedecko-výskumná pracovníčka. Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Zastávala v ňom funkciu vedúcej oddelenia dejín filozofie, bola členkou Vedeckej rady FÚ SAV a redakčnej rady Filozofického časopisu. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Po r. 1989 spolupracovala na obnove pluralizmu filozofického myslenia a nadviazala v svojom odbore spoluprácu aj so zahraničnými pracoviskami (Viedeň, Göttingen). Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a ako spoluautorka Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, Prehľad dejín slovenskej filozofie, Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. Je nositeľkou Herderovej ceny za rok 1993 (ocenenie Hamburskej nadácie F. V. S. za zásluhy v oblasti mierového dorozumenia medzi národmi) a Zlatej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. V roku 2005 vyšiel vo vydavateľstve VEDA výber z jej štúdií a rozhovorov s ňou pod názvom Filozofia vo svete – svet filozofie v nás.
SAV - - Opustila nás filozofka Elena Várossová...
Dionýz Andráši – 190. výročie narodenia
18. november – Dionýz Andráši (Andrássy) (18.11.1835 Krásnohorské Podhradie – 23.2.1913 Palermo) – veľkostatkár, majiteľ krásnohorského panstva, zberateľ výtvarného umenia, mecén. Bol posledným mužským potomkom monockej (dlholúckej) vetvy Andrášiovcov. Študoval súkromne, po účinkovaní ako člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, sa venoval umeniu. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, maľoval žánrové štúdie a tvoril voľné grafiky, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel prevažne súdobých umelcov bola známa v celom Uhorsku. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Od tohto obdobia hrad slúžil ako rodové súkromné múzeum na dokumentovanie slávy, moci a bojových hrdinstiev jeho bývalých majiteľov. Po svadbe s dcérou riaditeľa viedenského konzervatória, herečkou českého pôvodu Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku, v r. 1908 venoval svoj veľkostatok v Monoku Lige na ochranu detí. Po smrti manželky dal v rokoch 1903 – 1904 vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1908 – 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu.
Láska je iba pre slúžky! Tradíciam sa vzoprel len TENTO pár, ostalo po ňom unikátne mauzóleum
Dionýz Andrássy a jeho obrazáreň - Terra Incognita - Krajina nespoznaná
Unikátna výstava v Betliari: Preneste sa v čase a spoznajte múzeum na začiatku 20. storočia
Karol Ruppeldt – 185. výročie narodenia
22. november – Karol Ruppeldt (22.11.1840 Partizánska Ľupča-Magurka – 18.8.1909 Liptovský Mikuláš) – zbormajster, hudobný skladateľ, učiteľ, ľudovýchovný pracovník, publicista. V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave, na učiteľskom seminári v Šoproni, potom v Prahe, kde súčasne študoval i cirkevnú hudbu na Skuherského organovej škole. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj. Oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran, do roku 1901 bol jeho riaditeľom a dirigentom, pri zbore vybudoval aj knižnicu. Od roku 1870 bol učiteľom vrbicko-mikulášskej ev. cirk. obce, kde bol aj notárom ev. cirkvi, školskej stolice, ženského spolku, pokladníkom vdovsko-sirotského ústavu. Bol činný ako skladateľ, komponoval najmä zborové spevy, upravoval a vydával slovenské ľudové piesne. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Po smrti J. Kadavého prevzal s J. Meličkom vydávanie Slovenských spevov, do ktorých prispel 28 piesňami. Zostavil a vydal notovaný Venček slovenských národných piesní, ktorý vyšiel v štyroch základných vydaniach (1874, 1884, 1897 a 1927 a v roku 2023 ho vydalo Hudobné centrum v Bratislave), obsahuje 58 piesní pre školské potreby, pre detský dvojhlasný zbor; Spevníček dvojhlasných slovenských piesní, zborník Partitúra, ktorý obsahuje 91 zborov od slovenských a inonárodných skladateľov. Venoval sa aj teórii hudby. Je autorom Náuky o harmónii.
Juraj Daniel-Szabó – 35. výročie úmrtia
23. november – Juraj Daniel-Szabó (4.7.1919 Vyšná Slaná – 23.11.1990 Košice) – fyzik, univerzitný profesor. Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na založení vedeckej školy magnetizmu na Slovensku a na budovaní PF UPJŠ. Bol vedúcim Katedry fyziky na VŠT Košice (1956–1963), vedúcim Katedry experimentálnej fyziky na PF UPJŠ (1963–1967 a 1971–1982), a dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. Spomienkovým seminárom si ho dňa 3. októbra 2019 pripomenula UPJŠ v Košiciach.
mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=30
Oľga Textorisová – 145. výročie narodenia
23. november – Oľga Textorisová (23.11.1880 Revúca – 4.6.1938 Blatnica) – spisovateľka, učiteľka. Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Príslušníčka generácie národných učiteľov, ktorá svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Svoje novely uverejňovala v časopise Dennica (napr.: Na trati, Ráno a poludnie, V babom lete, Hľadanie šťastia, Odrazené šípy, Zvyknutou cestou, Meniny, Púť nocou, Starým chodníčkom), z ktorých pre poznanie života slovenskej inteligencie sú dokumentárne cenné prózy Z brehov Mútňanky a Fijalôčky, tu uverejňovala aj svoje básnické prvotiny. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Nakladateľstvo O. Trávnička v roku 1929 (90 s.) vydalo jej Detské výstupy k školským slávnostiam. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. V Tranosciu v roku 1937 boli vydané jej detské hry Boží šafári, Zima a jej poslovia, výstup Čistota pol života, veršované scény Víla a stromy, Ku dňu sporivosti a básne O peniazoch a Tri farby našej zástavy. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. Posmrtne vyšiel výber z jej publicistiky pod názvom Prednášky Oľgy Textorisovej (1947, 104 strán, editor J. V. Ormis), ktoré odzrkadľujú zmýšľanie duchovne prebudenej Slovenky. V prednáškach sa venuje témam priateľstvo, povolanie, staroba, sobáš, domácnosť, spoveď, testament a i.
Peter Madáč – 220. výročie úmrtia
24. novembra – Peter Madáč (28.2.1729 Veľká Poloma (teraz Gemerská Poloma) – 24. 11.1805 Rimavská Sobota) – lekár, chemik, fyzik, odborný spisovateľ a publicista. Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz, slintačky a krívačky (podal podrobný návod na liečenie choroby, ktorá vypukla v roku 1778 v Slavošovciach), jeho legislatívne, preventívne, ochranné opatrenia, metódy a návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. Autor dizertačnej práce o regenerácii ciev a diela o chemických reakciách, ktoré predložil pri nostrifikácii lekárskeho diplomu na trnavskej univerzite a vydal ich tlačou vo Wittenbergu 1770, resp. v Trnave 1774. V roku 1999 mu obec Gemerská Poloma na budove zdravotného strediska inštalovala pamätnú tabuľu. V roku 2013 Ladislav Husár vydal v Košiciach publikáciu Chýreční Slováci v dejinách dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska. Peter Madáč z Veľkej Polomy. V roku 2019 vyšla samostatná publikácia Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy.
chyrecni slovaci v dejinach veterinarstva_8.qxd
Ján Ďurovič – 70. výročie úmrtia
26. november – Ján Ďurovič (30.8.1894 Lehota nad Rimavicou – 26.11.1955 Skalica) – literárny a cirkevný historik, redaktor, pedagóg. V r. 1905-1914 chodil do základnej školy a študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Po štúdiách bol ev. kaplánom v Martine a v Hybiach, od r. 1921 farár vo Važci a v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životopisu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. V r. 1940 vyšlo jeho vedecké dielo Evanjelická literatúra do tolerancie. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár. Inicioval v Skalici postavenie evanjelickej veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča (jej základný kameň položili 8. mája 1938). Založil Moravskoslovenskú spoločnosť (1935), inicioval vznik spoločnej organizácie slovenských a českých evanjelických duchovných a únie protestantských cirkví v Československu. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, bol redaktorom v mesačníkoch Nový rod, Slovenské pomedzie, revue Theologica evangelica, prekladal z nemčiny.. Spomedzi jeho publikačnej činnosti treba ešte spomenúť rozličné štúdie, recenzie, eseje, články v novinách a časopisoch Nový rod, Slovenské pomedzie, Slovenské pohľady, Prúdy, Cirkevné listy, Stráž na Sione a ďalšie, ako napríklad Ať znovu uvěří (1922), Slovenské evanjelictvo (1927), Štefánik, kresťanská osobnosť (1929), Tomáš G. Masaryk (1930), Obnovená cirkev (1930), Cirkev a bohoslužby (1931), Martin Lauček (1933) atď. V rukopise zostali Cithara Sanctorum, Dejiny Jednoty bratskej na Slovensku, Autori Zpěvníka. Pripravoval sprievodcu po Skalici a mal rozpracované viaceré historické práce. Na budove evanjelickej fary v Skalici mu v r. 1970 odhalili pamätnú tabuľu. Podobne v r. 2020 pribudla pamätná tabuľa v jeho rodisku, na priečelí budovy miestneho obecného úradu v Lehote nad Rimavicou.
26. novembra 1955 zomrel v Skalici... - Spolok Martina Rázusa | Facebook
Ondrej Gálik – 210. výročie narodenia
28. november – Ondrej Gálik (28.11.1815 Brzotín – 18.6.1885 Košice) – cestovateľ, obchodník, vojak. Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si v meste Dayton (štát Ohio) založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako drevorubač a robotník v továrni na výrobu kartónových škatúľ, tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri. Neskoršie sa plne venoval veterinárstvu, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu pre kone a hovädzí dobytok v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil z Ameriky a žil u syna v Košiciach. Krátko po jeho smrti vyšla v košickom vydavateľstve Ludwiga Riesa pätnásťstranová borožúra Andreas Gállfy Gallik: Eine Biographie, vďaka ktorej jeho príbeh pretrval dodnes. Gálikove osudy a skutky tiež pripomína pamätná tabuľa umiestnená v roku 2019 na priečelí domu v Košiciach, v ktorom prežil posledné roky života.
Rodák z Brzotína Ondrej GÁLIK ‒ hrdina americkej občianskej vojny - Slovenské národné noviny
Otakar Zikmunda – 95. výročie narodenia
28. november – Otakar Zikmunda (28.11.1930 Slavošovce – 17. 3. 2010 Praha) – meteorológ, pedagóg. Študoval na reálnom gymnáziu v Čáslavi, potom na Prírodovedeckej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe a v r. 1953 dokončil štúdiá meteorológie a klimatológie na matematicko-fyzikálnej fakulte UK. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Pracoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Publikoval v časopise Meteorologické zprávy, vydal vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor – Model pro předpověď trvalých srážek a frontální oblačnosti, Úvod do termodynamiky atmosféry, Objektivní metody předpovědi v synoptické meteorologii, Fyzika mezní vrstvy atmosféry a iné. Publikoval niekoľko desiatok prác v odbore objektívnych predpovedných metód. Významná je aj jeho externá pedagogická činnost na Komenského univerzite v Bratislave, kde dlhodobo pôsobil ako vyučujúci v tematickej oblasti numerických modelov pre predpoveď počasia a ako vedúci diplomových prác. Bol zakladajúcim členom Československej meteorologickej spoločnosti. Po celý čas svojho pôsobenia ako vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ úzko spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe.
Otakar Zikmunda | Czech Meteorological Society
Bruno Hojda – 55. výročie úmrtia
28. november – Bruno Hojda (24. 9. 1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier. Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom pôsobil na Trati družby, od r. 1956 v Inžinierskych stavbách v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády sa zúčastnil na výstavbe vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.