sobota, 01 november 2025 08:43

Pripomíname si okrúhle výročia osobností Gemera a Gemera-Malohontu, pripadajúce na november 2025 Doporučený

Napísal(a) Marta Mikitova
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

V Gemeri a Gemeri-Malohonte sa narodili, študovali či pôsobili mnohé osobnosti celoslovenského významu. Ich práca a aktivity v oblasti histórie, kultúry a umenia, spoločenského života, vedy, techniky, hospodárstva... zanechali trvalú stopu v živote našej spoločnosti a prínosy ich činnosti sú významné a dôležité pre rozvoj celého nášho Slovenska. Každý, kto prispel svojou prácou a tvorivosťou k rozvoju našej spoločnosti si zaslúži našu úctu a môžeme byť na neho právom hrdí. Pripomeňme si preto okrúhle výročia narodenia či úmrtia takýchto osobností, ktoré pripadajú na november 2025.

Elena Várossová – 15. výročie úmrtia

9. november – Elena Várossová (8. 2. 1926 Rovňany – 9.11.2010 Bratislava) – filozofka, vedecko-výskumná pracovníčka. Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Zastávala v ňom funkciu vedúcej oddelenia dejín filozofie, bola členkou Vedeckej rady FÚ SAV a redakčnej rady Filozofického časopisu. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Po r. 1989 spolupracovala na obnove pluralizmu filozofického myslenia a nadviazala v svojom odbore spoluprácu aj so zahraničnými pracoviskami (Viedeň, Göttingen). Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a ako spoluautorka Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, Prehľad dejín slovenskej filozofie, Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. Je nositeľkou Herderovej ceny za rok 1993  (ocenenie Hamburskej nadácie F. V. S. za zásluhy v oblasti mierového dorozumenia medzi národmi) a Zlatej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. V roku 2005 vyšiel vo vydavateľstve VEDA výber z jej štúdií a rozhovorov s ňou pod názvom Filozofia vo svete – svet filozofie v nás.

SAV - - Opustila nás filozofka Elena Várossová...

892-894.pdf

Elena Várossová

 

Dionýz Andráši – 190. výročie narodenia

18. november – Dionýz Andráši (Andrássy) (18.11.1835 Krásnohorské Podhradie – 23.2.1913 Palermo) – veľkostatkár, majiteľ krásnohorského panstva, zberateľ výtvarného umenia, mecén. Bol posledným mužským potomkom monockej (dlholúckej) vetvy Andrášiovcov. Študoval súkromne, po účinkovaní ako člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, sa venoval umeniu. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, maľoval žánrové štúdie a tvoril voľné grafiky, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel prevažne súdobých umelcov bola známa v celom Uhorsku. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Od tohto obdobia hrad slúžil ako rodové súkromné múzeum na dokumentovanie slávy, moci a bojových hrdinstiev jeho bývalých majiteľov. Po svadbe s dcérou riaditeľa viedenského konzervatória, herečkou českého pôvodu Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku, v r. 1908 venoval svoj veľkostatok v Monoku Lige na ochranu detí. Po smrti manželky dal v rokoch 1903 – 1904 vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1908 – 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu.

Láska je iba pre slúžky! Tradíciam sa vzoprel len TENTO pár, ostalo po ňom unikátne mauzóleum

Dionýz Andrássy a jeho obrazáreň - Terra Incognita - Krajina nespoznaná

Unikátna výstava v Betliari: Preneste sa v čase a spoznajte múzeum na začiatku 20. storočia

 

Karol Ruppeldt – 185. výročie narodenia

22. november – Karol Ruppeldt (22.11.1840 Partizánska Ľupča-Magurka – 18.8.1909 Liptovský Mikuláš) – zbormajster, hudobný skladateľ, učiteľ, ľudovýchovný pracovník, publicista. V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave, na učiteľskom seminári v Šoproni, potom v Prahe, kde súčasne študoval i cirkevnú hudbu na Skuherského organovej škole. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj. Oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran, do roku 1901 bol jeho riaditeľom a dirigentom, pri zbore vybudoval aj knižnicu. Od roku 1870 bol učiteľom vrbicko-mikulášskej ev. cirk. obce, kde bol aj notárom ev. cirkvi, školskej stolice, ženského spolku, pokladníkom vdovsko-sirotského ústavu. Bol činný ako skladateľ, komponoval najmä zborové spevy, upravoval a vydával slovenské ľudové piesne. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Po smrti J. Kadavého prevzal s J. Meličkom vydávanie Slovenských spevov, do ktorých prispel 28 piesňami. Zostavil a vydal notovaný Venček slovenských národných piesní, ktorý vyšiel v štyroch základných vydaniach (1874, 1884, 1897 a 1927 a v roku 2023 ho vydalo Hudobné centrum v Bratislave), obsahuje 58 piesní pre školské potreby, pre detský dvojhlasný zbor; Spevníček dvojhlasných slovenských piesní, zborník Partitúra, ktorý obsahuje 91 zborov od slovenských a inonárodných skladateľov. Venoval sa aj teórii hudby. Je autorom Náuky o harmónii.

 

Juraj Daniel-Szabó – 35. výročie úmrtia 

23. november – Juraj Daniel-Szabó (4.7.1919 Vyšná Slaná – 23.11.1990 Košice) – fyzik, univerzitný profesor. Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na založení vedeckej školy magnetizmu na Slovensku a na budovaní PF UPJŠ. Bol vedúcim Katedry fyziky na VŠT Košice (1956–1963), vedúcim Katedry experimentálnej fyziky na PF UPJŠ (1963–1967 a 1971–1982), a dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. Spomienkovým seminárom si ho dňa 3. októbra 2019 pripomenula UPJŠ v Košiciach.  

mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php?cislo=30

 

Oľga Textorisová – 145. výročie narodenia 

23. november – Oľga Textorisová (23.11.1880 Revúca – 4.6.1938 Blatnica) – spisovateľka, učiteľka. Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Príslušníčka generácie národných učiteľov, ktorá svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Svoje novely uverejňovala v časopise Dennica (napr.: Na trati, Ráno a poludnie, V babom lete, Hľadanie šťastia, Odrazené šípy, Zvyknutou cestou, Meniny, Púť nocou, Starým chodníčkom), z ktorých pre poznanie života slovenskej inteligencie sú dokumentárne cenné prózy Z brehov Mútňanky a Fijalôčky, tu uverejňovala aj svoje básnické prvotiny. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Nakladateľstvo O. Trávnička v roku 1929 (90 s.) vydalo jej Detské výstupy k školským slávnostiam. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. V Tranosciu v roku 1937 boli vydané jej detské hry Boží šafári, Zima a jej poslovia, výstup Čistota pol života, veršované scény Víla a stromy, Ku dňu sporivosti a básne O peniazoch a Tri farby našej zástavy. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. Posmrtne vyšiel výber z jej publicistiky pod názvom Prednášky Oľgy Textorisovej (1947, 104 strán, editor J. V. Ormis), ktoré odzrkadľujú zmýšľanie duchovne prebudenej Slovenky. V prednáškach sa venuje témam priateľstvo, povolanie, staroba, sobáš, domácnosť, spoveď, testament a i.

Kniznica 01_2021_ZALOHA.indd

 

Peter Madáč – 220. výročie úmrtia 

24. novembra – Peter Madáč (28.2.1729 Veľká Poloma (teraz Gemerská Poloma) – 24. 11.1805 Rimavská Sobota) – lekár, chemik, fyzik, odborný spisovateľ a publicista. Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz, slintačky a krívačky (podal podrobný návod na liečenie choroby, ktorá vypukla v roku 1778 v Slavošovciach), jeho legislatívne, preventívne, ochranné opatrenia, metódy a návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. Autor dizertačnej práce o regenerácii ciev a diela o chemických reakciách, ktoré predložil pri nostrifikácii lekárskeho diplomu na trnavskej univerzite a vydal ich tlačou vo Wittenbergu 1770, resp. v Trnave 1774. V roku 1999 mu obec Gemerská Poloma na budove zdravotného strediska inštalovala pamätnú tabuľu.  V roku 2013  Ladislav Husár vydal v Košiciach publikáciu Chýreční Slováci v dejinách dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska. Peter Madáč z Veľkej Polomy. V roku 2019 vyšla samostatná publikácia Ladislava Husára a Jána Chanasa pod názvom Život a dielo Petra Madáča z Gemerskej Polomy. 

chyrecni slovaci v dejinach veterinarstva_8.qxd

Monografia o gemerskom rodákovi MUDr. Petrovi Madáčovi z Veľkej Polomy a jeho prínose pre lekárstvo a zverolekárstvo

 

Ján Ďurovič – 70. výročie úmrtia 

26. november – Ján Ďurovič (30.8.1894 Lehota nad Rimavicou – 26.11.1955 Skalica) – literárny a cirkevný historik, redaktor, pedagóg. V r. 1905-1914 chodil do základnej školy a študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Po štúdiách bol ev. kaplánom v Martine a v Hybiach, od r. 1921 farár vo Važci a v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životopisu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. V r. 1940 vyšlo jeho vedecké dielo Evanjelická literatúra do tolerancie. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár. Inicioval v Skalici postavenie evanjelickej veže podľa návrhu Dušana Jurkoviča (jej základný kameň položili 8. mája 1938). Založil Moravskoslovenskú spoločnosť (1935), inicioval vznik spoločnej organizácie slovenských a českých evanjelických duchovných a únie protestantských cirkví v Československu. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, bol redaktorom v mesačníkoch Nový rod, Slovenské pomedzie, revue Theologica evangelica, prekladal z nemčiny.. Spomedzi jeho publikačnej činnosti treba ešte spomenúť rozličné štúdie, recenzie, eseje, články v novinách a časopisoch Nový rod, Slovenské pomedzie, Slovenské pohľady, Prúdy, Cirkevné listy, Stráž na Sione a ďalšie, ako napríklad Ať znovu uvěří (1922), Slovenské evanjelictvo (1927), Štefánik, kresťanská osobnosť (1929), Tomáš G. Masaryk (1930), Obnovená cirkev (1930), Cirkev a bohoslužby (1931), Martin Lauček (1933) atď. V rukopise zostali Cithara Sanctorum, Dejiny Jednoty bratskej na Slovensku, Autori Zpěvníka. Pripravoval sprievodcu po Skalici a mal rozpracované viaceré historické práce. Na budove evanjelickej fary v Skalici mu v r. 1970 odhalili pamätnú tabuľu. Podobne v r. 2020 pribudla pamätná tabuľa v jeho rodisku, na priečelí budovy miestneho obecného úradu v Lehote nad Rimavicou.

26. novembra 1955 zomrel v Skalici... - Spolok Martina Rázusa | Facebook

 

Ondrej Gálik – 210. výročie narodenia 

28. november – Ondrej Gálik (28.11.1815 Brzotín – 18.6.1885 Košice) – cestovateľ, obchodník, vojak. Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si  v meste Dayton (štát Ohio) založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako drevorubač a robotník v továrni na výrobu kartónových škatúľ, tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri. Neskoršie sa plne venoval veterinárstvu, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu pre kone a hovädzí dobytok v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil z Ameriky a žil u syna v Košiciach. Krátko po jeho smrti vyšla v košickom vydavateľstve Ludwiga Riesa pätnásťstranová borožúra Andreas Gállfy Gallik: Eine Biographie, vďaka ktorej jeho príbeh pretrval dodnes. Gálikove osudy a skutky tiež pripomína pamätná tabuľa umiestnená v roku 2019 na priečelí domu v Košiciach, v ktorom prežil posledné roky života.

Rodák z Brzotína Ondrej GÁLIK ‒ hrdina americkej občianskej vojny - Slovenské národné noviny

 

Otakar Zikmunda – 95. výročie narodenia 

28. november – Otakar Zikmunda (28.11.1930 Slavošovce – 17. 3. 2010 Praha) – meteorológ, pedagóg. Študoval na reálnom gymnáziu v Čáslavi, potom  na Prírodovedeckej fakulty Karlovej Univerzity v Prahe a v r. 1953 dokončil štúdiá meteorológie a klimatológie na matematicko-fyzikálnej fakulte UK. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Pracoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Publikoval v časopise Meteorologické zprávy, vydal vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor – Model pro předpověď trvalých srážek a frontální oblačnosti, Úvod do termodynamiky atmosféry, Objektivní metody předpovědi v synoptické meteorologii, Fyzika mezní vrstvy atmosféry a iné. Publikoval niekoľko desiatok prác v odbore objektívnych predpovedných metód. Významná je aj jeho externá pedagogická činnost na Komenského univerzite v Bratislave, kde dlhodobo pôsobil ako vyučujúci v tematickej oblasti numerických modelov pre predpoveď počasia a ako vedúci diplomových prác. Bol zakladajúcim členom Československej meteorologickej spoločnosti. Po celý čas svojho pôsobenia ako vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ úzko spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe.

Otakar Zikmunda | Czech Meteorological Society

 

Bruno Hojda – 55. výročie úmrtia 

28. november – Bruno Hojda (24. 9. 1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier. Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom pôsobil na Trati družby, od r. 1956 v Inžinierskych stavbách v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády sa zúčastnil na výstavbe vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.

 

Marta Mikitová

 

Čítať 286 krát Naposledy zmenené utorok, 04 november 2025 19:36

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!