Igor Ciel – 95. výročie narodenia
3. apríl – Igor Ciel (13.4.1931 Rožňava – 4.7.2010 Bratislava) – scenárista, režisér, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol bol na krátku dobu rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a šesť rokov v Krajovom divadle (dnes Divadlo Andreja Bagara) v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde aj vyučoval. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V 60. rokoch prevládala v jeho tvorbe najmä televízna inscenácia, v 70. rokoch sú to seriály, v 80. rokoch televízne filmy a v 90. rokoch sa dostáva do popredia opäť televízna inscenácia. Režíroval vyše sto divadelných, televíznych a dokumentárnych filmov. Záme sú jeho televízne filmy: Dvaja (1971), Vivat Beňovský (1975), Louis Pasteur (1977), Kto ste Jozef Gabčík I. a II (1977), Naša Gitka (1993), Medzihra (1995) a mnohé iné. Účinkoval aj ako herec v šiestich filmoch. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, v roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby.
Režisér, z ktorého sa stala legenda: Natočil najnákladnejší slovenský seriál zo 70. rokov
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 5. časť - Noveslovo
Theodor Glatz – 155. výročie úmrtia
3. apríl – Theodor Glatz (10.12.1818 Viedeň – 3.4.1871 Sibiu) – rumunský maliar, grafik, fotograf. Pochádzal z rodiny spišského pôvodu. Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini v Rumunsku, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. V roku 1861 sa stal členom Viedenskej fotografickej spoločnosti a v roku 1862 spolu so svojím spolupracovníkom vytvoril dva etnografické fotoalbumy. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre v Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. V Pešti vystavoval v roku 1841 olejomaľby Rybie pleso v Tatrách a Železné hámre v Muráni, v roku 1842 obrazy Zrúcaniny hradu Pajštún, Mlyn pri Myjave, Končiare Tatier, Zrúcaniny hradu Muráň, Z údolia Popradu a 8 leptov s motívmi zo Zádielskej doliny.
Ján Jasenka – 35. výročie úmrtia
6. apríl – Ján Jasenka (30.3.1928 Sirk – 6.4.1991 Revúca) – folklorista, primáš, spevák, zberateľ ľudových piesní. Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, kde nadobudol nové hudobné znalosti. Ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v rodnom Sirku. Jeho učiteľská cesta pokračovala do Ratkovského Bystrého, potom nasledovala Ratková, až nakoniec sa v roku 1961 usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a neúnavným zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov folklórneho súboru Lykovec v Revúcej. Ľudová hudba Jána Jasenku vypomáhala aj folklórnemu súboru Vlachovčan z Vlachova a sám spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode folklórneho súboru Sinec v Hnúšti, s ktorým precestoval nielen Slovensko, ale aj Francúzsko, Taliansko, Juhosláviu, Poľsko. V rozhlase a v televízii nahral mnoho gemerských ľudových piesní, na kazete a gramofónovej platni vyšli spolu s inými spevákmi nahrávky Pastierske nôty (Bratislava, 1980); Koj v tom Sirku bubnovali (Bratislava, 1994). Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 bolo Jánovi Jasenkovi in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca Zlatý Quirin za tvorivú činnosť v oblasti ľudovej hudby, za zbieranie a upravovanie gemersko-malohontských ľudových piesní a propagáciu Revúcej. V Sirku má na rodnom dome umiestnenú pamätnú tabuľu. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň.
Spomienkový program konaný 10. apríla 1993 v MsKS v Revúcej. Autor programu: Ján Bazovský. Videozáznam: Karol Žigo
https://www.gmos.sk/jan-jasenka/
Pripomíname si 90 rokov od narodenia muzikanta a úžasného človeka Jána Jasenku zo Sirka
Štefan Pasiar – 40. výročie úmrtia
11. apríl – Štefan Pasiar (20.7.1913 Hnúšťa – 11.4.1986 Bratislava, pochovaný je v Hnúšti) – pedagóg, historik knihovníctva a osvety, výchovy a vzdelávania dospelých. Študoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Československej štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti. Bol pracovník Matice slovenskej (1943 – 1953), spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave (1953), kde bol neskôr vedúcim prednáškového oddelenia a kde vydával Osvetový zborník. Pôsobil ako predseda Slovenskej knižničnej rady (1961 – 1986), člen predsedníctva Ústrednej knihovníckej rady v Prahe, člen vedeckých rád Ministerstva kultúry SR, Výskumného ústavu kultúry a verejnej mienky, Matice slovenskej, Univerzitnej knižnice v Bratislave, predseda sekcie pedagogiky dospelých v Slovenskej pedagogickej spoločnosti SAV a i. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK v Bratislave pre štúdium popri zamestnaní. Jeho vedecká, pedagogická a publikačná činnosť sa tematicky zameriavala predovšetkým na dejiny knižníc, dejiny a teóriu knihovníctva, osvety, výchovy a vzdelávania dospelých, život a dielo národných dejateľov v oblasti knižníc, knižnej kultúry a ľudovýchovy, vývin a organizáciu vysokoškolskej prípravy knižničných, informačných a osvetových pracovníkov v Československu, na aktuálne otázky knižničnej a informačnej sústavy, prezentovanie slovenského knihovníctva v zahraničí, československé vzťahy v knihovníctve a na bibliopedagogiku. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií: Z dejín slovenskej ľudovýchovy do roku 1918 (1952), monografiu Daniel Gabriel Lichard, šíriteľ vzdelanosti a pokroku (1953), Dejiny slovenských ľudových knižníc (1957), Dejiny osvety na Slovensku 1 – 2 (1961 – 1962), Osveta na Slovensku, jej vznik, počiatky a vývoj (1965, s P. Paškom), Spolkový život Slovákov – náčrt jeho začiatkov a vývinu do 1918 (1968), Vzdelávanie ľudu na Slovensku (1969, s P. Paškom), Dejiny výchovy dospelých na Slovensku (1975), a celoštátnu vysokoškolskú učebnicu Dejiny knižníc na Slovensku (1977), čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol horlivým organizátorom kultúry ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ a publicista. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. Aj jeho pozornosť rodnému kraju Gemer-Malohont bola obdivuhodná. Za zásluhy a prínos v oblasti kultúrnej, osvetovej, vedeckej a pedagogickej práce získal mnohé pracovné ocenenia a štátne vyznamenania. Je po ňom pomenovaná miestna Knižnica prof. Štefana Pasiara v Hnúšti.
Profesor Štefan Pasiar - Oficiálne stránky Mesto Hnúšťa
Po stopách diela prof. Štefana Pasiara | Ikaros
Daniel Bachát – 120. výročie úmrtia
13. apríl – Daniel Bachát (pseudonym Miloslav Dumný) (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, spisovateľ, prekladateľ, publicista. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a Hybiach, kde bol organizátorom kultúrneho života a iniciátorom ochotníckeho divadla na Liptove. Od roku 1873 pôsobil v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, bol zvolený za dekana Budapeštianskej diecézy, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874), horlivo pracoval aj v prospech luteránskych škôl. Ako prvý Slovák bol v roku 1879 zvolený za korešpondenta uhorskej literárnej Kisfaludyho spoločnosti, ktorá členstvom ocenila jeho prekladateľskú prácu z maďarčiny a nemčiny. Aktívne sa zapájal do práce Lutherovej spoločnosti od jej založenia a od roku 1891 bol osem rokov jej podpredsedom. V roku 1880 zorganizoval 8. okresný výbor Spoločnosti Červeného kríža v Budapešti, v ktorom desať rokov pôsobil ako tajomník, od roku 1890 bol členom jeho ústredného výboru. Za jeho všestrannú a úspešnú činnosť bol v roku 1898 ocenený Rádom Františka Jozefa I. Od roku 1905 pôsobil ako predseda Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Je typickým reprezentantom záverečnej etapy romantizmu, tzv. matičného obdobia. Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním, prekladal z tvorby ruských, maďarských a nemeckých autorov. Básnicky debutoval 1859 v časopise Priateľ školy a literatúry, prispieval do politických novín (Pešťbudínske vedomosti, Národné noviny, Slovenské noviny), do časopisov beletristických (Sokol, Orol, Junoš, Dennica, Dunaj), humoristických (Černokňažník), odborných (Letopis MS), ľudovýchovných (Obzor, Národný hlásnik), cirkevných (Cyril a Metod, Cirkevné listy, Korouhev na Sionu), prejavil sa aj ako dramatik a prozaik v Černokňažníkovi, neskôr v Sokole či v Orle, kde uverejnil sériu próz z veľkomestského života. Príležitostne prispieval aj do českej a maďarskej tlače. Príspevky náboženského charakteru uverejňoval v bibličtine. Patril medzi najplodnejších slovenských spisovateľov. Námety čerpal výlučne zo súčasnosti, z malomestského i veľkomestského prostredia, zo svojich spomienok, zážitkov a skúseností. Jeho divadelné hry sa často hrávali na ochotníckych scénach. Ešte ako študent z Prešova chodil hrávať aj do rodnej Ratkovej. Knižne mu vyšli zbierky poézie Nevädze 1. Básne (Skalica, 1870), Zbožné zvuky (Budapešť, 1885); prozaické práce Nevädze 2. Besiedky (Skalica, 1870), Neväzde 3. Obrázky (Skalica, 1870), Macocha a Všade dobre, doma najlepšie (pod pseudonymom Dunajský, Martin, 1909 a 1925); veselohry Z iskry býva vatra (1862), Rodoľubci (1868), Veta za vetou (1869). Napísal aj učebnicu Malý Katechismus doktora Martina Luthera: co knižečka školská v stručnosti vydaná pro dítky evanjelické (Budapešť, 1901). Z jeho knižne vydaných príležitostných kázní vyberáme: Svätoreč pri zádušniciach... Štefana Moysesa... (Pribylina, 1869); Trúchlopej. Pri zádušniciach... Michala M. Hodži... (Skalica, 1870); Pohrobnia duma pri zádušniciach Andreja Braxatorisa Sládkoviča... (Martin, 1872); Duma pri odhalení pomníka M. M. Hodžu... (Martin, 1872); Kázeň... v čas výročitého shromáždení všeobecné ev. Uherské Podporovni... (Budapešť, 1873), Čím jest a co chce Lutherův spolek? (1899). V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou z roku 1940. Neskôr bola na pomník umiestnená pamätná tabuIa ďalších rodákov – maliara Samuela Belániho (1822 – 1850) a botaničky a mineralogičky Izabely Textorisovej (1866 – 1949).
https://zlatyfond.sme.sk/autor/230/Daniel-Bachat
Životopis Daniela Bacháta | Databáze knih
(PDF) Mesto a spoločnosť v próze Daniela Bacháta-Dumného
Michal Laciak – 200. výročie narodenia
16. apríl – Michal Laciak (16.4.1826 Sirk – 24.8.1904 Horný Tisovník) – pedagóg, skladateľ. Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a následne pôsobil ako prvý evanjelický farár v Hornom Tisovníku. Tu dal postaviť kostol a kúpil dva mlyny. Z mýta, ktoré osobne vyberal, kúpil pozemky pre faru a záhradu. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu (1867), ako praktický návod k poznaniu súhlasu alebo harmónie v hudbe pre školské prednášky i samoučbu, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do časopisov Priateľ školy a literatúry, Priateľ školy evanjelický, Národné noviny, Slovenské pohľady, Sokol, Černokňažník, Slovesnosť a Pešťbudínske vedomosti, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. Do zbierky Slovenské spevy, ktoré redigoval J. Kadavý, prispel 20 novohradskými piesňami. Je autorom hymnickej piesne Bože, svetov staviteli (text V. Paulíny-Tóth) a klavírnej variácie na slovenskú národnú pieseň Nehaňte ľud môj (text A. Sládkovič; Časy, naše časy). O ňom ako o hudobníkovi vedeli aj mimo Slovenska. To dokazuje i fakt, že dostal z Ruska pozvánku na slávnosť odhalenia pomníka hudobnému skladateľovi M. I. Glinkovi v Petrohrade.
Gemerský kňaz, pedagóg a skladateľ Michal Laciak - Korzár SME
Viliam Ujházy – 100. výročie narodenia
18. apríl – Viliam Ujházy (18.4.1926 Hnúšta-Likier – 18.4.2023 Bratislava) – lekár, onkológ, vedecký pracovník. Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil na chirurgickom oddelení Krajskej nemocnice v Banskej Bystrici, od roku 1955 na vtedajšom Onkologickom ústave so sídlom v Bratislave, zriadenom v bývalej Nemocnici sv. Alžbety pre chronicky chorých, ako sekundárny lekár na klinickom oddelení chemoterapie nádorov. Po oddelení klinickej časti ústavu od experimentálnej vznikol Ústav experimentálnej onkológie SAV, v ktorom od roku 1968 viedol Oddelenie experimentálnej chemoterapie nádorov a v rokoch 1983 – 1991 bol jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Jeho vedecké zameranie bolo koncentrované na cytostatiká, na mechanizmus ich účinku a na štúdium získanej rezistencie voči týmto protinádorovým liekom. Výsledky svojho výskumu aplikoval v klinickej praxi, v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch popísal mechanizmus účinku niektorých cytostatík a ich klinickej účinnosti a publikoval svoje zistenia niektorých biochemických podkladov a biologických znakov počas vývoja rezistencie choroby. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Bol pri založení vedeckého onkologického časopisu Neoplasma v roku 1957, pričom v rokoch 1984 – 2017 bol jeho hlavným redaktorom a zaslúžil sa o to, že časopis sa stal medzinárodne uznávaným onkologickým časopisom. V rokoch 1990 – 1994 bol členom predsedníctva Slovenskej akadémie vied, pričom ju reprezentoval v štipendijnej komisii Medzinárodnej Únie boja proti rakovine a vo Svetovej zdravotníckej organizácii. Okrem toho bol členom vedeckých organizácií Academia Scientiarum at Artium Europaea, Vedecké kolégium SAV pre lekárske vedy, Liga proti rakovine a i. Okrem takmer stovky vedeckých článkov publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996).
https://www.sav.sk/?lang=sk&doc=services-news&source_no=20&news_no=11151
https://www.linkos.cz/files/klinicka-onkologie/523/6255.pdf
Andrej Šmál – 320. výročie narodenia
25. apríl – Andrej Šmál (25.4.1706 Necpaly – 25.12.1766 Ratková) – literárny a cirkevný historik, ev. farár, senior. Študoval na akadémii vo Wittenburgu. Od r. 1731 pôsobil ako farár vo Vyšnej Slanej, ako notár v Gemeri, v rokoch 1751 – 1766 farár a neskôr senior v Ratkovej. Venoval sa hlavne literárno-historickému bádaniu, dejinám ev. cirkvi a jej významným predstaviteľom v Uhorsku. Ako prvý podáva dejiny ratkovskej cirkvi od začiatku jej vzniku (1594), poukazuje i na predhistóriu tohto obdobia v súvislosti s husitskými (bratríckymi) aktivitami nielen v Gemeri, píše o histórii ratkovského chrámu, fary, rekonštrukciách a prestavbách po prvom požiari (1692). Eviduje od roku 1692 všetkých kňazov účinkujúcich v Ratkovej aj s ich stručnými charakteristikami, eviduje richtárov mestečka aj spred roku 1692. Chronologicky značí a menuje učiteľov (kantorov, rektorov, školníkov) až od roku 1600. Zaznamenáva účasť miestnych zemanov i patrónov cirkvi. Zmieňuje sa o cirkevných budovách, stavbách a ich situovaní, ktoré bolo iné, ako ho poznáme dnes. Z jeho pera zostal popis užívateľov pôdy (poddanskej), z ktorej menovaní museli platiť cirkevný desiatok. Nepriamo z tohto popisu je možný i obraz aktuálneho obyvateľstva tých rokov v Ratkovej. Z jeho knižného diela vyberáme: Templum honoris dno Ladislav Justh de Necpal (Wittenberg, 1729); Oratio eucharistica quam sub auspiciis Dei immortalis... (1745). V Ratkovej napísal a vydal učebnicu vierouky (katechizmu) pre školskú mládež Kratičké rozebrání pěti artiklů, které obyčejne v cirkvích evangelických malým dítkam nejprv předkládáni bývají, dva spisy Brevis de vita superintendentum evangelicorum in Hungaria commentatio (Kritická rozprava o živote evanjelických superintendentov v Uhorsku) 1751, a spis Adversaria ad illustrandam Historiam Ecclesiasticam Evangelico-Hungaricam pertinentia (Príspevky k osvetleniu evanjelicko-uhorskej cirkevnej histórie). Jeho rukopisný Syllabus litteratorum Thurocziensium (Zoznam turčianskych vzdelancov a spisovateľov) z r. 1755 s akcentom na význam turčianskych rodákov vo verejnom i cirkevnom živote uhorskej spoločnosti, dosiahol mimoriadne veľké množstvo odpisov. Tento zoznam je prvou regionálnou bibliografiou na Slovensku. Napísal aj niekoľko latinských prác, ktoré tlačou nevyšli, ale často boli prepisované.
01051645SL-2002-49-3-2-Gáfriková 174-179.pdf
Pavol Sontág – 205. výročie narodenia
26. apríl – Pavol Sontág (Szontágh) (26.4.1821 Dobšiná – 10.2.1911 Budapešť) – politik, podnikateľ, verejný činiteľ, poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava, predstaviteľ ev. cirkvi, majiteľ medeného hámra v Štítniku. Otec štítnických čipkárok – sestier Sontágových. Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a železnej huty v Štítniku, ktoré po roku 1856 modernizoval a rozšíril. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Po porážke revolúcie mal zakázané vykonávať právnickú prax. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti, podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona, aktívne sa podieľal na revízii priemyselného zákona, na vypracovaní zákona o vodnom práve a na vypracovaní návrhu zákona o ťažbe. Pracoval v administrácii evanjelického cirkevného dištriktu, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri.
Karol Sárkány – 165. výročie úmrtia
27. apríl – Karol Sárkány (1.5.1809 Dobšiná – 27.4.1861 Rožňava) – podnikateľ v baníctve a hutníctve. Majiteľ vysokých pecí v Štítniku, Henckovciach a v Kunovej Teplici. Vysokú pec v Henckovciach postavil roku 1852 na mieste slovenskej pece s hámrom. K železiarni patril aj hámor. Nájomca vysokej pece v Rejdovej, ktorá tavila železné rudy, dobývané na blízkom vrchu Radzim. V roku 1846 vyrobila železiareň 1008 ton surového železa. Výrobu stále obmedzovali, až ju úplne zastavili roku 1860. V r. 1857 odkúpil všetky huty a bane, skujňovacie vyhne, hámor a vysokú pec Štítnickej konkordie, založenej v r. 1833. András Madarász odkúpil v štítnickej doline železiarsku spoločnosť Concordia a po jeho smrti v r. 1857 odkúpila železiarne rodina Sárkányovcov. Vysoká pec Konkordie tavila siderity z Rudnej, Ratkovského Bystrého, Nadabule a limonit (hnedeľ) z Hrádku. Pec vyrobila týždenne okolo 39 ton sivého surového železa, ktoré sa predávalo do coburgovského skujňovacieho závodu pri Dobšinej.
(4) Karol Sárkány 1. mája 1809 sa v Dobšinej... - Gemerskí matičiari | Facebook
Ján Botto – 145. výročie úmrtia
28. apríl – Ján Botto (27.1.1829 Hrachovo-Vyšný Skálnik – 28.4.1881 Banská Bystrica) – básnik, autor balád a povestí. V rodisku navštevoval evanjelickú ľudovú školu, gymnázium v Ožďanoch, od 1843 ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej. Zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. Ako zememerač pôsobil v Martine, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici, v rokoch 1856 – 1858 v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol výrazný predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. Čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. V roku 1880 vyšla zbierka jeho poézie pod názvom Spevy Jána Bottu (Praha 1880, Martin 1909), ktoré boli autorovým výberom z omnoho bohatšej tvorby. Súborné dielo, obsahujúce i rukopisnú pozostalosť Bottovu, vyšlo zásluhou dr. Jána Martáka až roku 1955 pod názvom Súborné dielo a v r. 2006 Básnické dielo (Bratislava, Kalligram). Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. Okrem vlastnej tvorby prekladal zo slovanskej poézie. O jeho živote a diele vyšli monografie: Július Bolfík: Ján Botto – Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989), Cyril Kraus: Ján Botto (1994) a i. Vo Vyšnom Skálniku v budove Obecného úradu je jeho Pamätná izba, v Banskej Bystrici na Lazovnej ul. č. 11 pamätná tabuľa na dome, kde žil a zomrel, náhrobný pomník a hrob v Banskej Bystrici, busta v Aleji dejateľov na Námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote a i. V Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine je uložená jeho rukopisná pozostalosť.
Ján Botto: Zememerač, ktorý precítil Jánošíka - Spoločnosť - Žurnál - Pravda
Ján Botto – Matica slovenská Abrahám
https://zlatyfond.sme.sk/autor/49/Jan-Botto
Michal Sinovic – 230. výročie úmrtia
21. apríla – Michal Sinovic /Sinovitz, Szinowitz/ (3. 11. 1732, Banská Bystrica – 21. 4. 1796, Banská Bystrica) – náboženský spisovateľ, ev. farár, učiteľ, neskôr vysoký cirkevný hodnostár (superintendent). Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Lučenci, Bratislave a vo Wittenbergu. Potom bol vychovávateľom a učiteľom v rodine Gabriela Čemického vo Veľkých Stracinách a farárom v Sudiciach. V roku 1767 bol povolaný za rektora a farára do Ratkovej, kde pôsobil do roku 1775. Zanechal menný zoznam jednotlivých rektorov vtedajšej ratkovskej cirkevnej latinskej školy aj so stručnou biografickou charakteristikou. Rovnako zanechal menný zoznam ratkovských richtárov a vicerichtárov, pôsobiacich tu v rokoch 1766 – 1775. Za jeho účinkovania sa realizovali rôzne rekonštrukčné práce v chráme vo vzájomnej spolupráci a podpore s cechmi a bola postavená nová cirkevná škola. V zachovanom spise hovorí o dokončení stavby školy s účasťou mesta väčšou a s participáciou cirkvi menšou, čím demonštruje spoluprácu mestečka a cirkvi. Zostal po ňom autentický odpis listiny – latinsky písaného dokumentu Františka Rákociho z 3. októbra 1770, určený konkrétne menovaným ratkovským mešťanom, ktorý bol uložený v archíve mestečka a pri požiari v roku 1827 bol pravdepodobne zničený. Potom bol farár v Hronseku 1775 – 1778, 1778 farár v Malých Zlievcach, od roku 1783 farár a profesor na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, zvolenský senior, v rokoch 1785 – 1796 superintendent banského dištriktu v Banskej Bystrici. Bol autorom teologickej dizertácie Dissertatio theologica de animi implicabilis damno spirituali, Wittenberg 1757, autorom rôznych pohrebných kázní, napr. Poslední poslušnosti a srdečného zármutku a na památku smrti Jozefa Druhého. Banská Bystrica 1790, Přežalostná památka neočakávané smrti geho Cýsarsko-Králowské Gasnosti Leopolda II., Banská Bystrica 1792. V nových podmienkach po vydaní tolerančného patentu (1781) vysvätil za kňazov 52 kandidátov.
Pokračujúce dodatky zo staršej ratkovskej cirkevnej histórie (III. časť)
https://malezlievce.sk/podstranka?stranka=1673
Marta Mikitová
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-