Samo Daxner – 170. výročie narodenia

4. máj – Samo Daxner (4.5.1856 Banská Štiavnica – 27.4.1949 Tisovec) – kultúrny pracovník, advokát, politik. Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Tu sa zapájal do činnosti hudobného súboru, ktorý hrával najmä počas a po divadelných predstaveniach, dirigoval školský študentský spevokol. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval aj slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. Od r. 1918 bol krátko gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia, bol členom ústavnoprávneho výboru a stálym referentom zákonov vzťahujúcich sa na Slovensko. V Tisovci  bol veľmi aktívny: v roku 1879 založil hasičský zbor, vypracoval príručku pre dobrovoľné hasičské zbory – Hasičský cvičebník (Execir-reglament) pre sbory dobrovoľných hasičov slovenských (Martin, 1881). Aj jeho pričinením v roku 1881 nadobudol zbor novú striekačku. V roku 1877 založil spevokol, ktorý dodnes v Tisovci existuje pod menom „Mužský spevokol dr. Samuela Daxnera“. Organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok. S bratom Štefanom založili šachový klub a v roku 1904 zorganizovali prvý župný šachový turnaj. Bol režisérom, dramaturgom i dirigentom ochotníckeho divadla. Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci už v roku 1903. Nacvičil tiež operu V studni od Viléma Blodka. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do periodík Národné noviny, Dom a škola, Obzor, Slovenské listy, Cirkevné listy. Spolupracoval s Teréziou Vansovou pri redigovaní Dennice. Snažil sa o hospodárske povznesenie obyvateľov, sám bol úspešný ako včelár. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. Pre svoje národné cítenie často mal problémy. Patril k trinástim bývalým študentom Prvého slovenského gymnázia, ktorí povzbudení Jozefom Škultétym podporili v roku 1933 oživenie gymnázia v Revúcej.  V Tisovci má pomník s bustou. V roku 2001 sa konala v Tisovci konferencia, z ktorej bol vydaný zborník: Dr. Samuel Daxner a jeho doba : Zborník o živote a diele.

Samo Daxner – Naša advokácia – história a zaujímavosti

Ondrej Miloslav Bella – 175. výročie narodenia 

8. máj – Ondrej Miloslav Bella (8.5.1851 Liptovský Mikuláš – 12.10.1903 Krakov) – básnik, prekladateľ. V rokoch 1863 – 1870 študoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, od r. 1874 bol evanjelickým kaplánom v Budíne, od r. 1876 učiteľom a kaplánom slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, od r. 1880 vojenským kňazom v Grazi. Neskôr pôsobil v Prahe, takmer po celom Rakúsku, Čechách, Morave a v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku  1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 mu v Martine vyšla zbierka Výber z básní.  Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.

Ľudovít Greiner – 230. výročenie narodenia

10. máj – Ľudovít Greiner (10.5.1796 Lichtentanne, Nemecko – 28.10.1882 Jelšava) – lesný hospodár. Študoval na lesníckej škole a matematiku, fyziku a chémiu na polytechnike vo Viedni. Následne v r. 1819 – 1824 lesný taxátor na majetkoch kniežacieho rodu Lubomirskovcov v oblasti Volynska a Podoľska, v rokoch 1826 –1828 bol správca lesov a splavovania dreva na majetkoch regenta Ernsta von Sachsen-Coburg und Gotha v Greinburgu. To bol odrazový mostík k postu riaditeľa coburgovského lesného panstva so sídlom v Jelšave, do ktorého ho v r. 1828 ako vysokokvalifikovaného lesníka ustanovil Ferdinand Coburg. Ako riaditeľ pracoval až do penzionovania v roku 1874. Popredný lesný hospodár spravoval 69 tisíc ha lesa. Premenil exploatačné hospodárenie na produktívne, vytvoril novú organizáciu lesnej správy zriadením lesných úradov v Polomke, Šumiaci, Muráni, Mokrej Lúke a inde. Organizoval meranie, mapovanie, súpis a taxáciu, systematické vypracúvanie dlhodobých hospodárskych plánov, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. Mal veľmi precízne vykalkulované náklady na obnovu lesa i podklady k finančnému efektu z hospodárenia. Obnovoval a zveľaďoval lesy poškodené ťažbou pre bane, huty a železiarne. V roku 1853 sa mu podarilo dosiahnuť oddelenie správy lesov od poľnohospodárstva. Je tvorcom tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Ako geograf vlastným meraním stanovil aj nové výškové poradie najvyšších tatranských vrcholov, v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier. Aktívne pracoval v Uhorskom lesníckom spolku, v r.  1852 – 57 bol jeho podpredseda. Je autorom dvojzväzkovej práce o lesníctve: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (Beiträge zur Kenntnis und Verbesserung des ungarischen Forstwesens und Forstwesens im Allgemeinen, 1839). Oženil sa s Máriou Glosovou z Jelšavy a mali spolu deväť detí. Dvaja zo synov Ľudovít Greiner mladší a Hugo Greiner pokračovali v jeho stopách a uplatnili sa v lesníctve. Jeho nástupcom sa však stal zať, manžel dcéry Matildy Ľudovít Beauregard, ktorý ho vystriedal vo funkcii lesného riaditeľa koháryovsko-coburgovského veľkostatku. Ctitelia Greinerovej práce 24.9.1886 na Popovej – priehybe medzi Vernárom a Pustým Poľom – odhalili obelisk s nápisom „Na pamiatku 54 ročného účinkovania Ľudovítovi Greinerovi, lesnému radcovi jeho Kráľovskej výsosti kniežaťa Coburg, postavili jeho ctitelia r. 1885.“ Dnes je snaha tento pomník vôbec objaviť, nevie sa, či z neho ešte niečo zostalo. Za svoju činnosť bol vyznamenaný mnohými diplomami, vyznamenaniami a čestnými uznaniami. Jeho pôsobenie pripomína Pamätná miestnosť Ľ. Greinera  v budove Lesov SR OZ Revúca s pamätnou tabuľou významného lesníckeho miesta,  náhrobný kameň na cintoríne v Jelšave, pamätná tabuľa na budove radnice v Jelšave a tabuľa na kaštieli Coburgovcov – sídle riaditeľstva koháryovsko-coburgovského veľkostatku.

Ľudovít Greiner | LESY SR, štátny podnik

Vzdali poctu významnému lesníkovi Ľudovítovi Greinerovi - Korzár Spiš a Gemer SME

Významné lesnícke miesto: Pamätníky Ľudovíta Greinera - Rádiovíkend pozvánky a reportáže - Rádio Slovensko - STVR

Ladislav Herényi – 55. výročie úmrtia 

11. máj – Ladislav Herényi (30.1.1923 Rožňava – 11.5.1971 Rožňava) – speleológ, učiteľ. Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ Gombaseckej jaskyne (1951) a ďalších jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine – Marciho jaskyňa, Snežná diera, Havrania skala, Farárova jama, Čertova jama, Okrajová priepasť, Medvedia diera a ďalšie. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne. Opúšťa školu, vedie sprístupňovacie práce a po otvorení sa v r. 1955 stáva správcom Gombaseckej jaskyne. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster.  Skupina za celú dobu svojej existencie prispela k poznaniu podzemia krasových území na lokalitách celej republiky, no obzvlášť územia Slovenského krasu. Má veľkú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne 18.7.1964 a do poslednej chvíle svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Návrh v nekrológu Štefana Rodu nazvať  prvú brčkovú sieň – sieň Mieru v Gombaseckej jaskyni na Sieň Laca Herényiho bol realizovaný. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne.

Sprav2_71_s.doc    s. 32-33

Dobroslav Chrobák – 75. výročie úmrtia

16. máj – Dobroslav Chrobák (16.2.1907 Hybe – 16.5.1951 Bratislava) – prozaik, literárny kritik, poublicista, rozhlasový pracovník. V r. 1918 – 1919 študoval na gymnáziu v Rožňave. Absolvoval štúdium na odbore elektrotechnického a strojného inžinierstva Českého vysokého učenia technického v Prahe (1934). Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg v Bratislave, prednášal na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej, napísal aj teoretickú prácu Elektrotechnické žiarenie a teória antén (1948). V rokoch 1948 až 1951 pôsobil ako  prednáškový referent Radiojournalu, neskôr ako riaditeľ Československého rozhlasu v Bratislave, kde sa zaslúžil o modernizáciu technického rozhlasového zariadenia i o zavedenie nahrávacích prístrojov. Je autorom rozhlasovej hry Štúrova smrť (1935), reportáží a viacerých rozhlasových pásiem. Jeho príspevky sa odvysielali v reláciách Literárna polhodinka. Do časopisu Slovenský rozhlas prispieval literárnymi a odbornými článkami z oblasti techniky. Popri umeleckej tvorbe sa venoval publicistike, literárnej kritike, biografistike i edičnej činnosti, v ktorej sa prejavil ako encyklopedicky rozhľadený znalec literatúry a umenie, písal eseje a fejtóny.  So Štefanom Letzom vydal Slovenský literárny almanach (1931). Vydal tiež školskú príručku Rukoväť dejín slovenskej literatúry (1932) v podobe prehľadných a jednoduchých portrétov slovenských spisovateľov a spolupracoval na Bujnákovom Slovenskom náučnom slovníku. Ako prozaik patrí medzi najvýraznejšie osobnosti modernej slovenskej literatúry, jeden z hlavných predstaviteľov lyrizovanej prózy. Autor noviel Kamarát Jašek (1937), Drak sa vracia (1943). Jeho súborné dielo vyšlo knižne: Drak sa vracia a iné prózy. Bratislava: Slovenský  spisovateľ, 1956. 432 s., Cesta za umením: Články, kritiky, recenzie. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1957. 336 s. Jeho životu a dielu je venovaná monografia Michala Beňadika: Dobroslav Chrobák : Po strmých cestách (Život a dielo v dokumentoch). Martin : Osveta, 1988. 344 s. Natočený bol dokumentárny film: Dobroslav Chrobák. Medailón. (O D. Chrobákovi hovorí prof. Dr. Pišút, Ján Smrek, Ján Gonda, Herta Chrobáková – manželka, JUDr. Štefan Teren, Radovan Lukavský). Slovenská televízia, 1997.

Dobroslav Chrobák (* 16. 1. 1907 Hybe – † 16. 5. 1951 Bratislava, pochovaný je v Hybe) :: Literárny týždenník
Dobroslav Chrobák - História | STVR

V naturizme má neotrasiteľnú pozíciu. Dobroslav Chrobák vedel skvelo opísať atmosféru dediny - Správy STVR

Jur Hronec – 145. výročie narodenia 

17. máj – Jur Hronec (17.5.1881 Gočovo – 1.12.1959 Bratislava, pochovaný v Gočove) – významný slovenský matematik svetovej úrovne, univerzitný profesor, akademik SAV. Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov (Göttingen, Berlín, Giessen, Paríž). V roku 1925 nastúpil ako profesor Vysokej školy technickej v Brne a zotrval tam až do roku 1938. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Od šk. roku 1938/39 bol prvým rektorom novozriadenej Vysokej školy technickej M. R. Štefánika v Košiciach, ktorá sa postupne zmenila na Slovenskú vysokú školu technickú so sídlom v Bratislave (1939). Profesor Hronec tu prednášal do roku 1950. Na katedre matematiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského pôsobil až do svojej smrti  Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Napísal 24 samostatných vedeckých prác s touto problematikou. Bol autorom prvých vysokoškolských učebníc vyššej matematiky napísaných po slovensky Lineárne diferenciálne rovnice obyčajné (Praha, 1938), Diferenciálny a integrálny počet I, II (Martin 1941, 1946) Diferenciálne rovnice I, II (Bratislava 1956, 1958)]. Napísal aj dve knihy z pedagogiky Vyučovanie a vyučovacia osobnosť (1923), Učiteľova osobnosť (1926)] a veľa časopiseckých článkov o pedagogike i organizácii školstva. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V roku 1945 bol zvolený za spolupredsedu Matice slovenskej a v roku 1953 ho menovali riadnym členom Slovenskej akadémie vied. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome v Gočove sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená rozmerná pamätná tabuľa z bronzu s portrétnym reliéfom od sochára Rudolfa Šipkovského na budove Matematického pavilónu UK v Mlynskej doline v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave.

21_hronec.pdf

Jur Hronec - Časopis Quark

Jur Hronec v medzivojnovom školstve – Matica slovenská

Adolf Münnich – 205. výročie narodenia 

21. máj – Adolf Münnich (Münnich Adolf Jánosvölgyi) – (21.5.1821 Spišská Nová Ves – 15.2.1899 Spišská Nová Ves) – banský inžinier. Základné vzdelanie nadobudol v rodnom meste, v štúdiu pokračoval na gymnáziu V Rožňave a Prešove, odborné vzdelanie získal na banskej akadémii v Banskej Štiavnici a vo Freibergu. Po študijných rokoch sa usadil v rodnom meste. Ako vzdelaný baník skoro spoznal a osvojil si odbornú problematiku v Spišskej župe, ale po krátkej dobe bol požadovaný aj v Gemeri, Liptove či Zemplíne. Stal sa v rokoch 1848 – 1872 riaditeľom baní Zemberg na území Dobšinej a vo vtedajších Kotterbachoch (dnes Rudňany). Riaditeľom kobaltovo-niklových baní na Zembergu bol 24 rokov, kedy dobšinské baníctvo dosiahlo svoj najväčší rozkvet a majetok spoločnosti zveľadil o milión vtedajších forintov. Bol radcom banských podnikateľov a spoločností v gemerskej stolici. V roku 1860 sa stal dôverníkom hornouhorského banského občianstva, v roku 1871 jeho presedajúcim a v roku 1888 po 40-ročnej službe v banskej činnosti ho zvolili za podpredsedu dôchodcovskej spoločnosti. Veľké zásluhy mal na otváraní šalgótarjánskeho uhoľného ložiska. Vypracoval banské mapy – pôdorysy a priečne rezy banských závodov na Spiši a Gemeri: napr. Mapa píng na okolí Rákoša, podfáraných štôlňou; Mapa o určení hranice betliarskych a drnavských železno-rudných banských polí na Bányaöldali; Mapa banského poľa na Biengartene v Dobšinej, patriaceho grófovi Jurajovi Andrássymu a jej súvis so štôlňami Jozef a Dreieck. Okrem toho bol veľmi aktívny aj v problematike evanjelickej cirkvi a školstve. V rokoch 1865 – 1868 bol druhým školským dozorcom a v období 1868 – 1883 prvým. V rokoch 1884 – 1886 bol aj v cirkevnej dozorcovskej rade. Počas jeho dozorovania bola postavená aj budova nového gymnázia v Spišskej Novej Vsi. Zvolili ho za člena mestskej vrchnosti a župného zhromaždenia. Za svoju činnosť bol vyznamenaný, za jeho zásluhy mu kráľ udelil uhorský šľachtický titul s krstným menom Jánosvölgyi. V poslednom období sa zaoberal písaním textov. Publikoval prácu v nemčine: Dejiny baníckej buržoázie v Hornom Uhorsku. Spišská Nová Ves 1895. V októbri 2018 odhalili v Spišskej Novej Vsi pamätník elektrifikácie, ktorý má pripomínať významný šľachtický rod Münnichovcov.

Janko Kráľ – 150. výročie úmrtia

23. máj – Janko Kráľ (24.4.1822 Liptovský Mikuláš – 23.5.1876 Zlaté Moravce) – básnik, publicista,  revolucionár. V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, na lýceách v Kežmarku a Levoči, v rokoch 1842 — 1844 v Bratislave. Od roku 1845 do roku 1847 putoval po Slovensku a Dolnej zemi – Srbsku. Bol aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848 – 1849, veršami i so zbraňou v ruke v Honte spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom, za čo bol väznený v Šahách.  Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, významný reprezentant štúrovskej generácie a bol jeden z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovu slovenčinu. Jeho poézia bola veľmi emotívna a plná revolučných myšlienok, je považovaný za najrevolučnejšieho štúrovského básnika.  Pre nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie prezývaný „divný Janko“. Svoje básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň,  K Slovenom, Tri vŕšky... Prvé knižné vydanie básní Janka Kráľa, vydané Jaroslavom Vlčkom roku 1893 v Turč. Sv. Martine, tiež Vlčkom redigovaný výber pod názvom Balady a piesne v Čítaní študujúcej mládeže slovenskej z roku 1923 a výber  Stanislava Mečiara pod názvom Ňeznáme básňe z roku 1938. O jeho živote a diele hovoria  monografie Milana Pišúta: Básnik Janko Kráľ a jeho dráma sveta. Život a dielo slovenského romantika, mesianistu a revolucionára (Martin 1948),  Janko Kráľ  (Bratislava, vyd. Slovenský spisovateľ, 1957, strán 204). Jeho meno nesie Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, na Národnom cintoríne v Martine sa nachádza jeho symbolický hrob, podľa neho je pomenovaný park s jeho sochou v Bratislave – Sad Janka Kráľa. Jeho imaginárna podobizeň sa dostala na strieborné pamätné mince, na českoslovenkú mincu, na slovenskú poštovú známku. Pamätné tabule a pomníky sú vo viacerých mestách. 

Predstaviteľ romantizmu a revolucionár, Janko Kráľ, sa narodil pred 200 rokmi - Kniha - Kultúra - Pravda

Janko Kráľ: Podivín, rebel, cynik, no najmä geniálny básnik - Spoločnosť - Žurnál - Pravda

Štefan Prukner – 15. výročie úmrtia 

24. máj – Štefan Prukner, pôvodným menom Štefan Bartušek (28.10.1931 Stratená – 24.5.2011 Banská Bystrica) – akademický maliar, pedagóg. Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na breznianskom gymnáziu, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení krajinárskej maľby u prof. F. Hoffstädtera a prof. D. Millyho. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, v roku 1967 sa stal docentom, od roku 1971 pracoval ako slobodný umelec  v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch.

Štefan Prukner | Aukčná spoločnosť DARTE

Svätopluk Kámen – 105. výročie narodenia

27. máj – Svätopluk Kámen (27.5.1921 Bratislava – 6.11.1992 Tisovec) – speleológ, pedagóg, publicista, ochranca prírody. Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V krátkom čase sústredil okolo seba záujemcov o prírodu a kras. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Za ten čas bolo prebádaných viac ako 160 jaskýň, priepastí, vyvieračiek, ponorov a iných krasových javov. Skupina pod jeho vedením zaznamenala viaceré významné objavy na Muránskej planine a v Tisovskom krase: Michňová, Bobačka, Netopierov, Jazerná, Teplica, Kostolík, Veľká drienčanská jaskyňa atď. Spracoval hydrológiu skúmaného územia a venoval sa mapovaniu jaskynných priestorov. Pod jeho vedením sa vyhotovovali "Katastre krasových javov", neskôr "Identifikačné karty jaskýň", fotodokumentácia a mapovú dokumentácia, napr. je autorom  Katastrálnej mapy Spišsko-gemerský kras – Muránska planina (plán povrchu s vyznačením očíslovaných parciel, vyznačená mierka 1:2000, kresba a popis čiernym tušom). Má zásluhu na vybudovaní Symbolického cintorína vo Veľkej sále jaskyne Michňová, kde sú umiestnené pamätné tabule mnohých jaskyniarov (potom i jeho samého). V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, školy v prírode, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť. Svoje poznatky prezentoval radom odborných článkov v jaskyniarskych periodikách a časopisoch, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva: Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). V roku 2013 vydala  Slovenská speleologická spoločnosť publikáciu O troch jaskyniaroch, ktorá približuje život a výsledky činnosti prostredníctvom spomienok pamätníkov, fotografií a iných dokumentov vrátane výberu ich uverejnených i nepublikovaných prác Svatopluka Kámena, Stanislava Šrola a Pavla Mittera. Za svoju dlhoročnú prácu v speleológii bol v roku 1979 ocenený plaketou Správy slovenských jaskýň, roku 1987 zlatou medailou Slovenskej speleologickej spoločnosti za významnú speleologickú činnosť a tisovská skupina dostala striebornú medailu za rozvoj speleológie. Roku 2001 mu bola za rozvoj a propagáciu jaskyniarstva a ochranu prírody udelená Cena primátora mesta Tisovec in memoriam. Pamätnú tabuľu má umiestnenú na jeho rodinnom dome v Tisovci a v  Symbolickom cintoríne vo Veľkej sále jaskyne Michňová.

Spravodaj-2009-4.pdf   s. 43 – 44

Mária Daxnerová – 125. výročie úmrtia 

31. mája – Mária Daxnerová, rod. Rosiarová (18.8.1822 Tisovec – 31.5.1901 Tisovec) – osvetová pracovníčka, publicistka. Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti opilstvu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy.  Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci, mali dvoch synov JUDr. Samuela 4. 5. 1856 – 27. apríl 1949 Tisovec (budúceho významného politika, advokáta, osvetového pracovníka) a Jána 1860 – 1993. Spoločne s manželom sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum a po násilnom zatvorení gymnázia napomáhala k prežitiu jeho profesorom.  V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice od jej 3. čísla až do smrti autorky. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. Rozsiahly, faktograficky naplnený nekrológ za Máriou Daxnerovou napísala Terézia Vansová krátko po jej úmrtí a uverejnila ho v rubrike Slavín žien slovanských (Dennica, IV, 1901, č. 7 – 9).

Marta Mikitová

• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
• Kliknutím zväčšíte! Kliknutím zväčšíte!
•