Július Nosko – 40. výročie úmrtia
5. september – Július Nosko (8.6.1907 Tisovec – 5.9.1986 Praha) – dôstojník, generál. Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Po vojne bol náčelníkom na Vysokom vojenskom učilišti, potom na Vojenskej akadémii v Prahe. V r. 1953 bol prepustený z armády a vrátil sa k svojmu pôvodnému povolaniu poľnohospodára-zootechnika a býval v Dobřanoch. Je autorom prác Vojaci v Slovenskom národnom povstaní, Takto bojovala povstalecká armáda a viacerých článkov a štúdií na túto tému. Za účasť v boji proti fašizmu a celoživotné dielo mu boli udelené viaceré vysoké vyznamenania. 28. 10. 1992 bol povýšený do hodnosti generálporučíka in memoriam. Na jeho rodnom dome je umiestená pamätná tabuľa.
Životopis — Generál Július Nosko
VHÚ k Vám domov XIV.- Generálporučík in memoriam Július NOSKO | Vojenský historický ústav (VHÚ)
Jozef Viktor Schwartz – 45. výročie úmrtia
12. september – Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica – 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) – spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Literárne začal tvoriť už na gymnáziu. Autor vedecko-fantastickej literatúry, autobiografickej novely a poviedok. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie vydal poviedku Láskavý fantóm Imro. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok Návraty z neskutočna (1984) a kniha poviedok s biografickými prvkami Pohľad zhora (1985). Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.
12. september – Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica – 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) – spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Literárne začal tvoriť už na gymnáziu. Autor vedecko-fantastickej literatúry, autobiografickej novely a poviedok. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie vydal poviedku Láskavý fantóm Imro. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok Návraty z neskutočna (1984) a kniha poviedok s biografickými prvkami Pohľad zhora (1985). Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.
Vojtech Benický – 55. výročie úmrtia
17. september – Vojtech Benický (12.5.1907 Pavčina Lehota – 17.9.1971 Pavčina Lehota) – speleológ, múzejník. Priekopník slovenského jaskyniarstva, fotograf, publicista a speleologický organizátor. Spoluzakladateľ jaskyniarskeho zboru KSTL a Slovenskej speleologickej spoločnosti, dlhoročný tajomník speleologickej odbočky Slovenskej geografickej spoločnosti SAV. V r. 1931 – 1939 bol správcom jaskyne Domica, neskoršie Belianskej jaskyne a riaditeľom Múzea Slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. Podieľal sa na výskume Dobšinskej ľadovej jaskyne, jaskyne Milada (Silická Brezová) a Kečovskej jaskyne. Okrem reprezentačných speleologických publikácií Slovenské jaskyne (1950), Domica, jaskyňa pravekých tajov (1953), Výlet do Demänovských jaskýň (1956), Demänovské jaskyne (1961), napísal vyše 200 odborných a popularizačných článkov, správ a recenzií. Bol redaktorom časopisu Krásy Slovenska a v r. 1956 – 1971 zakladateľom a redaktorom zborníka Slovenský kras. Navyše bol aj vášnivým fotografom. Bol prvým fotografom, ktorý sa venoval jaskyniarskej fotografii systematicky od druhej polovice 20. rokov minulého storočia. Podarilo sa mu zaznamenať krásy podzemného sveta vo výraznej technickej a estetickej kvalite. Jeho fotografie boli uverejňované vo väčšine odborných publikácií s problematikou krasu doma aj v zahraničí a za originálne fotografie zaslané na výstavu v rámci II. medzinárodného speleologického kongresu v talianskom Bari v roku 1958 získal 1. cenu. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva vydalo v roku 2019 na 89 stranách zborník prác o ňom (Eva Greschová a kol.) pod názvom Vojtech Benický.
17. september – Vojtech Benický (12.5.1907 Pavčina Lehota – 17.9.1971 Pavčina Lehota) – speleológ, múzejník. Priekopník slovenského jaskyniarstva, fotograf, publicista a speleologický organizátor. Spoluzakladateľ jaskyniarskeho zboru KSTL a Slovenskej speleologickej spoločnosti, dlhoročný tajomník speleologickej odbočky Slovenskej geografickej spoločnosti SAV. V r. 1931 – 1939 bol správcom jaskyne Domica, neskoršie Belianskej jaskyne a riaditeľom Múzea Slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši. Podieľal sa na výskume Dobšinskej ľadovej jaskyne, jaskyne Milada (Silická Brezová) a Kečovskej jaskyne. Okrem reprezentačných speleologických publikácií Slovenské jaskyne (1950), Domica, jaskyňa pravekých tajov (1953), Výlet do Demänovských jaskýň (1956), Demänovské jaskyne (1961), napísal vyše 200 odborných a popularizačných článkov, správ a recenzií. Bol redaktorom časopisu Krásy Slovenska a v r. 1956 – 1971 zakladateľom a redaktorom zborníka Slovenský kras. Navyše bol aj vášnivým fotografom. Bol prvým fotografom, ktorý sa venoval jaskyniarskej fotografii systematicky od druhej polovice 20. rokov minulého storočia. Podarilo sa mu zaznamenať krásy podzemného sveta vo výraznej technickej a estetickej kvalite. Jeho fotografie boli uverejňované vo väčšine odborných publikácií s problematikou krasu doma aj v zahraničí a za originálne fotografie zaslané na výstavu v rámci II. medzinárodného speleologického kongresu v talianskom Bari v roku 1958 získal 1. cenu. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva vydalo v roku 2019 na 89 stranách zborník prác o ňom (Eva Greschová a kol.) pod názvom Vojtech Benický.
https://sss.sk/wp-content/uploads/2017/10/714.pdf Sprav4_71_s.doc Nekrológ na s. 22.
Samuel Takáč – 45. výročie úmrtia
21. september – Samuel Takáč (6.3.1911 Tisovec – 21.9.1981 Bratislava) – verejný činiteľ, politik, elektrotechnický inžinier. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
21. september – Samuel Takáč (6.3.1911 Tisovec – 21.9.1981 Bratislava) – verejný činiteľ, politik, elektrotechnický inžinier. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
Michal Miloslav Hodža – 215. výročie narodenia
22. september – Michal Miloslav Hodža (22.9.1811 Rakša – 26.3.1870 Tešín, Poľsko) – národný buditeľ, ev. kňaz, prozaik, básnik, jazykovedec. V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, prispel k formovaniu ideí, programu a činu novodobého slovenského národa, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Jeho zásluhou boli prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši Žiadosti slovenského národa (dokument, ktorý mal sociálne, národné, občianske a demokratické motívy). Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka (jeho hlavnou zásluhovou bolo nastavenie gramatických pravidiel) a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Stal sa tiež zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. Významný je aj jeho historický, literárny, jazykovedný a filozofický prínos. Napísal epickú báseň Matora, filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a skladbu Vieroslavín, ktoré predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, Slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa. Bol členom redakcie nového evanjelického Spevníka, do ktorého sám prispel 43 pôvodnými piesňami. Angažoval sa pri vydávaní slovenských periodík, novín, ľudovýchovných podujatí, nedeľných škôl, spolkov mierlivosti atď. Vydal Šlabikár, Prvá Čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo a proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. V Liptovskom Mikuláši má viac pamätných tabúľ.
22. september – Michal Miloslav Hodža (22.9.1811 Rakša – 26.3.1870 Tešín, Poľsko) – národný buditeľ, ev. kňaz, prozaik, básnik, jazykovedec. V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, prispel k formovaniu ideí, programu a činu novodobého slovenského národa, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Jeho zásluhou boli prijaté 10. mája 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši Žiadosti slovenského národa (dokument, ktorý mal sociálne, národné, občianske a demokratické motívy). Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka (jeho hlavnou zásluhovou bolo nastavenie gramatických pravidiel) a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Stal sa tiež zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. Významný je aj jeho historický, literárny, jazykovedný a filozofický prínos. Napísal epickú báseň Matora, filozoficko-básnickú esej Slavomiersky a skladbu Vieroslavín, ktoré predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, Slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa. Bol členom redakcie nového evanjelického Spevníka, do ktorého sám prispel 43 pôvodnými piesňami. Angažoval sa pri vydávaní slovenských periodík, novín, ľudovýchovných podujatí, nedeľných škôl, spolkov mierlivosti atď. Vydal Šlabikár, Prvá Čítanka pre slovenské evanjelické a. v. školy. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo a proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. V Liptovskom Mikuláši má viac pamätných tabúľ.
Milan Podrimavský – 15. výročie úmrtia
24. september – Milan Podrimavský – (8. 11. 1943, Teplý Vrch – 24. 9. 2011, Bratislava) – historik, vedecký pracovník Historického ústavu SAV. V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko - maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov, resp. konfesionálna stránka národného hnutia. V mnohých vedeckých študiách a popularizačných článkoch venoval pozornosť predstaviteľom politického a kultúrneho života (J. Farncisci, Š. M. Daxner, V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský a i.). V poslednom období sa zameral aj na netradičné témy ako boli napríklad predstavy o emancipácii žien v slovenskom prostredí, či problematika dejín školstva a školskej politiky. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín. Je autorom monografie Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia (1983), bol vedúcim autorského kolektívu a zostavovateľom publikácie Dejiny Slovenska III. (1992) a spoluautorom jej zväzkov I.- VI. (1985 – 1992), ako aj publikácií Slovenská národná strana v druhej polovici 19. storočia (1983), Kronika Slovenska I. (1998), Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, zv. 1 (1998), Slovensko v 20. storočí. 1. Na začiatku storočia (2004), Pramene k dejinám Slovákov X. (2008) a mnohé iné.
24. september – Milan Podrimavský – (8. 11. 1943, Teplý Vrch – 24. 9. 2011, Bratislava) – historik, vedecký pracovník Historického ústavu SAV. V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko - maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov, resp. konfesionálna stránka národného hnutia. V mnohých vedeckých študiách a popularizačných článkoch venoval pozornosť predstaviteľom politického a kultúrneho života (J. Farncisci, Š. M. Daxner, V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský a i.). V poslednom období sa zameral aj na netradičné témy ako boli napríklad predstavy o emancipácii žien v slovenskom prostredí, či problematika dejín školstva a školskej politiky. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín. Je autorom monografie Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia (1983), bol vedúcim autorského kolektívu a zostavovateľom publikácie Dejiny Slovenska III. (1992) a spoluautorom jej zväzkov I.- VI. (1985 – 1992), ako aj publikácií Slovenská národná strana v druhej polovici 19. storočia (1983), Kronika Slovenska I. (1998), Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti, zv. 1 (1998), Slovensko v 20. storočí. 1. Na začiatku storočia (2004), Pramene k dejinám Slovákov X. (2008) a mnohé iné.
Bruno Hojda – 125. výročie narodenia
24. september – Bruno Hojda (24.9.1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier. Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949-54 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom podnikový riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
24. september – Bruno Hojda (24.9.1901 Orlová – 28.11.1970 Košice) – stavebný inžinier. Študoval na VUT v Brne. Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949-54 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom podnikový riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Miroslav Rovný – 105. výročie narodenia
25. september – Miroslav Rovný (25.9.1921 Rožňava – 17.12.1991 Bratislava) – vysokoškolský pedagóg, všestranný športovec, tréner. Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, problematiku športového tréningu a kineziológiu, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 bol menovaný za docenta a stal sa vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (teraz FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Bol členom redakčných rád v rôznych športových časopisoch. Bol priekopník v oblasti pohybových hier a autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – Volejbal, Športové hry, Pohybové hry, Hry na voľný čas. V areáli FTVŠ UK v Lafranconi bola dňa 10.2.2006 slávnostne otvorená nová športová hala, ktorá bola pomenovaná jeho menom. V roku 2019 bol Slovenskou volejbalovou federáciou uvedený do Siene slávy slovenského volejbalu. Na budove Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave (Nábrežie arm. gen. L. Svobodu 9) má umiestnenú pamätnú tabuľu.
25. september – Miroslav Rovný (25.9.1921 Rožňava – 17.12.1991 Bratislava) – vysokoškolský pedagóg, všestranný športovec, tréner. Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, problematiku športového tréningu a kineziológiu, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 bol menovaný za docenta a stal sa vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (teraz FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Bol členom redakčných rád v rôznych športových časopisoch. Bol priekopník v oblasti pohybových hier a autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – Volejbal, Športové hry, Pohybové hry, Hry na voľný čas. V areáli FTVŠ UK v Lafranconi bola dňa 10.2.2006 slávnostne otvorená nová športová hala, ktorá bola pomenovaná jeho menom. V roku 2019 bol Slovenskou volejbalovou federáciou uvedený do Siene slávy slovenského volejbalu. Na budove Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave (Nábrežie arm. gen. L. Svobodu 9) má umiestnenú pamätnú tabuľu.
Andrej Rolík – 130. výročie narodenia
25. september– Andrej Rolík (25. 9. 1896 Brdárka – 6. 12. 1981 Akron, Ohio USA) – kultúrny a osvetový pracovník medzi slovenskými vysťahovalcami v USA a činovník v krajanskom hnutí, básnik, publicista. Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V roku 1938 bol členom delegácie Slovenskej ligy v USA, ktorá navštívila ČSR. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. S cieľom vydať svedectvo o rodákovi z Brdárky a po rodičoch z Rejdovej, sa v slávnostne vyzdobenom evanjelickom chráme v Rejdovej konali v dňoch 24.-26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
25. september– Andrej Rolík (25. 9. 1896 Brdárka – 6. 12. 1981 Akron, Ohio USA) – kultúrny a osvetový pracovník medzi slovenskými vysťahovalcami v USA a činovník v krajanskom hnutí, básnik, publicista. Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V roku 1938 bol členom delegácie Slovenskej ligy v USA, ktorá navštívila ČSR. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. S cieľom vydať svedectvo o rodákovi z Brdárky a po rodičoch z Rejdovej, sa v slávnostne vyzdobenom evanjelickom chráme v Rejdovej konali v dňoch 24.-26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Mária Basilidesová – 80. výročie úmrtia
26. september – Mária Basilidesová(11.11.1886 Jelšava – 26.9.1946 Budapešť) – operná speváčka. V roku 1911 získala diplom sólovej speváčky na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) aj interpretkou piesní a oratórií, ktorá často hosťovala aj v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval jej rodný dom. Výročie jej narodenia si pripomenuli v Jelšave 11.11.2016 podujatím Spomienka na Basilides a jej pamiatku pripomína i plastika, ktorú inštalovali pred budovou múzea. Rodičia a súrodenci sú pochovaní v Jelšave.
26. september – Mária Basilidesová(11.11.1886 Jelšava – 26.9.1946 Budapešť) – operná speváčka. V roku 1911 získala diplom sólovej speváčky na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) aj interpretkou piesní a oratórií, ktorá často hosťovala aj v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval jej rodný dom. Výročie jej narodenia si pripomenuli v Jelšave 11.11.2016 podujatím Spomienka na Basilides a jej pamiatku pripomína i plastika, ktorú inštalovali pred budovou múzea. Rodičia a súrodenci sú pochovaní v Jelšave.
Eva Krajčiová – 95. výročie narodenia
27. september– Eva Krajčiová (27.9.1931 Rožňava – 14.8.1982 Rožňava) – knihovníčka, archivárka. Študovala v Rožňave na meštianskej a pedagogickej škole. Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
27. september– Eva Krajčiová (27.9.1931 Rožňava – 14.8.1982 Rožňava) – knihovníčka, archivárka. Študovala v Rožňave na meštianskej a pedagogickej škole. Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Ján Breuer – 140. výročie narodenia
28. september– Ján Breuer (28. 9. 1886 Brzotín – 21.3.1950 Banská Bystrica) – osvetový pracovník, učiteľ. Študoval v Dobšinej a na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôsobil v Hrlici, v rokoch 1909 – 1937 v Hrachove pri Rimavskej Sobote. Bol propagátorom nových foriem hospodárenia, ovocinárstva a včelárstva, o čom publikoval najmä v časopise Gemer-Malohont. V Hrachove založil a viedol ľudovú hospodársku školu. Bol členom Spolku ev. a. v. učiteľov malohontských, členom Zemského učiteľského spolku župy Gemer-malohontskej a od 1931 ústredným tajomníkom Slovenskej evanjelickej jednoty.
28. september– Ján Breuer (28. 9. 1886 Brzotín – 21.3.1950 Banská Bystrica) – osvetový pracovník, učiteľ. Študoval v Dobšinej a na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôsobil v Hrlici, v rokoch 1909 – 1937 v Hrachove pri Rimavskej Sobote. Bol propagátorom nových foriem hospodárenia, ovocinárstva a včelárstva, o čom publikoval najmä v časopise Gemer-Malohont. V Hrachove založil a viedol ľudovú hospodársku školu. Bol členom Spolku ev. a. v. učiteľov malohontských, členom Zemského učiteľského spolku župy Gemer-malohontskej a od 1931 ústredným tajomníkom Slovenskej evanjelickej jednoty.
Lívius Maderspach – 105. výročie úmrtia
29. september – Lívius Maderspach (1.2.1840 Rusca Montana, Rumunsko – 29.9.1921 Rákospalota, Maďarsko) – banský inžinier. Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Otváral nové bane, hľadal nové rudné ložiská, riadil železiarne, zúčastnil sa na otváraní nových uhoľných ložísk a pritom veľa publikoval. Písal a prednášal o baníctve, geológii a hutníctve. Napísal knihu aj o tragickom osude svojej rodiny po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti pod názvom Uhorské železorudné ložiská (1880). Prispieval do odborných časopisov.
29. september – Lívius Maderspach (1.2.1840 Rusca Montana, Rumunsko – 29.9.1921 Rákospalota, Maďarsko) – banský inžinier. Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Otváral nové bane, hľadal nové rudné ložiská, riadil železiarne, zúčastnil sa na otváraní nových uhoľných ložísk a pritom veľa publikoval. Písal a prednášal o baníctve, geológii a hutníctve. Napísal knihu aj o tragickom osude svojej rodiny po porážke maďarskej revolúcie v roku 1849. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti pod názvom Uhorské železorudné ložiská (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Július Botto – 100. výročie úmrtia
29. september – Július Botto (24.7.1848 Rozložná – 29.9.1926 Revúca) – pedagóg, advokát, historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ. Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore.Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska,bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, jeho publicistické práce vyjadrovali podporu slovenskému národnému hnutiu, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. V historických prácach Slováci, vývin ich národného povedomia, Krátka história Slovákov, Dejiny Matice slovenskej a i. popri dejinnom priereze venoval pozornosť aj kultúrnohistorickým a literárnym problémom. V Rozložnej má v budove bývalej evanjelickej fary, kde sa narodil, zriadený Pamätný dom s literárnou expozíciou. Pred druhou budovou gymnázia v Revúcej má umiestnený pomník s jeho bustou.
29. september – Július Botto (24.7.1848 Rozložná – 29.9.1926 Revúca) – pedagóg, advokát, historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ. Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore.Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska,bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, jeho publicistické práce vyjadrovali podporu slovenskému národnému hnutiu, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. V historických prácach Slováci, vývin ich národného povedomia, Krátka história Slovákov, Dejiny Matice slovenskej a i. popri dejinnom priereze venoval pozornosť aj kultúrnohistorickým a literárnym problémom. V Rozložnej má v budove bývalej evanjelickej fary, kde sa narodil, zriadený Pamätný dom s literárnou expozíciou. Pred druhou budovou gymnázia v Revúcej má umiestnený pomník s jeho bustou.
Július Botto: Miestopisné úryvky z Gemera (I. Veľká Revúca) - elektronická knižnica | Zlatý fond SME
Václav Vraný – 175. výročie narodenia
30. september – Václav Vraný (30.9.1851 Chvaletice, ČR – 8.9.1929 Tisovec) – botanik, múzejník, učiteľ, kultúrny pracovník. Študoval v Čechách, potom na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botaniča Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Zanechal písomné popisy flóry, venoval sa aj mykológii. Uverejňoval odborné botanické články, Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. 4 herbáre, obsahujúce 338 rastlín najmä z okolia Tisovca z obdobia 1920 – 1926, sa nachádzali v Základnej škole v Tisovci a boli súčasťou školskej pamätnej izby venovanej V. Vranému. V 2010 ich ZŠ darovala do herbára SNM-PM v Bratislave. Herbárové položky sa nachádzajú aj vo viacerých múzeách – v Liptovskom Mikuláši, Martine, Ružomberku, Bratislave, Brne, Prahe. Viaceré práce zanechal v rukopise, napr. Podrobný zoznam flóry okolia Tisovca, asi 200 hesiel pre pripravovaný botanický náučný slovník, poznámky k slovenskými menám rastlín, rozpracovaný súpis správnych slovenských názvov miest, vrchov a potokov, ako aj zoznam nerastov okolia Tisovca. Záver svojho plodného života prežil v Tisovci. Tam sa narodil i jeho známy vnuk – dr. Vladimír Clementis. Prírodu miloval aj po svojej sedemdesiatke a na jednom z výletov uprostred prírody na vrchu Tŕstie pri Tisovci i zomrel. Na mieste jeho smrti na vrchu Tŕstie sa nachádza pamätná tabuľa (1930). K jeho životu a dielu sa nachádzajú dokumenty a korešpondencia v archíve SNM – Etnografické múzeum v Martine, v Archíve literatúry a umenia SNK v Martine, v Liptovskom múzeu v Ružomberku a v archíve rodiny.
30. september – Václav Vraný (30.9.1851 Chvaletice, ČR – 8.9.1929 Tisovec) – botanik, múzejník, učiteľ, kultúrny pracovník. Študoval v Čechách, potom na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botaniča Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Zanechal písomné popisy flóry, venoval sa aj mykológii. Uverejňoval odborné botanické články, Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. 4 herbáre, obsahujúce 338 rastlín najmä z okolia Tisovca z obdobia 1920 – 1926, sa nachádzali v Základnej škole v Tisovci a boli súčasťou školskej pamätnej izby venovanej V. Vranému. V 2010 ich ZŠ darovala do herbára SNM-PM v Bratislave. Herbárové položky sa nachádzajú aj vo viacerých múzeách – v Liptovskom Mikuláši, Martine, Ružomberku, Bratislave, Brne, Prahe. Viaceré práce zanechal v rukopise, napr. Podrobný zoznam flóry okolia Tisovca, asi 200 hesiel pre pripravovaný botanický náučný slovník, poznámky k slovenskými menám rastlín, rozpracovaný súpis správnych slovenských názvov miest, vrchov a potokov, ako aj zoznam nerastov okolia Tisovca. Záver svojho plodného života prežil v Tisovci. Tam sa narodil i jeho známy vnuk – dr. Vladimír Clementis. Prírodu miloval aj po svojej sedemdesiatke a na jednom z výletov uprostred prírody na vrchu Tŕstie pri Tisovci i zomrel. Na mieste jeho smrti na vrchu Tŕstie sa nachádza pamätná tabuľa (1930). K jeho životu a dielu sa nachádzajú dokumenty a korešpondencia v archíve SNM – Etnografické múzeum v Martine, v Archíve literatúry a umenia SNK v Martine, v Liptovskom múzeu v Ružomberku a v archíve rodiny.
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).