vtedajšieho prednostu Psychiatrickej kliniky v Košiciach (Zmeták mu pri tejto príležitost robil portrét), je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na Ernesta Zmetáka spomínali Gemerčania – študenti, maturanti tisovského gymnázia vtedy už študujúci v Bratislave, konkrétne Ratkovčan Julo Farkaš, neskoršie JUDr. Spomínal, ako im pomohol skladovacím priestorom vo svojom ateliéri, vtedy už profilujúcim sa literátom - básnikom (okrem iných patril tam Ján Brocko z Revúcej, Ctibor Štítnický zo Štítnika, Milan Kraus z Tisovca). Zmeták spomínal tiež na tieto roky (1943, 1944), nezabúdal na mená, približovali mu gemerskú krajinu. Z oblasti Štítnika má maliar viacero obrazov prezentovaných v maľbe, v kresbe, štítnický región ho zaujal na dlhšiu dobu, vracal sa k nemu často, veď tu dlhšie tvoril spolu s maliarom – scénografom Štátneho divadla v Košiciach, štítnickým rodákom Ladislavom Šestinom. Ja som ho občas vídal vo Východoslovenskej galérii, či uponáhľaného uličkami Košíc, alebo na blšom trhu na Dominikánskom námestí. Viac a až neskoršie v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď jeho objektom umeleckej tvorby sa stali Východoslovenské železiarne, ale i širšia teritoriálna výstavba Košíc. Býval na brojníckej ulici, v kedysi
bývalom ateliéri košických maliarov Ľudovíta Csordáka a Elemíra Halásza-Hradila, v historickej rotunde stredovekého opevnenia, denne som prechádzal okolo nej cestou do práce. Nepíšem o Zmetákovom diele, je nielen umeleckej a odbornej verejnosti dobre známe a ja by som nemal k nemu čo doložiť. Patrí medzi najpoprednejších slovenských umelcov - maliarov. Mňa vždy tak trošku zahľadeného do minula a histórie zaujalo jeho zberateľské zameranie - párkrát som ho viezol na Spiš, najmä do Levoče a nielen tam. Jeho zaujatie starými artefaktami akéhokoľvek charakteru a odborný report, vyprávanie o nich bolo súčasne akademickou prednáškou, aj akoby „rešeršou“ v konkrétnej problematike: maľba, obrazy, plastiky, drevo, nábytok, sklo, porcelán, atď... Boli to detaily o autoroch - osobnostiach, prechádzky históriou umení akéhokoľvek druhu... A to bolo príťažlivé. Bol to on, ktorý vedel toľko vzácne odborného povedať o štítnickom evanjelickom kostole, že opakovane som ho navštívil, meniac trasu priamej cesty do Ratkovej. On, ktorý počas vojny študoval na budapeštianskej akadémii vedel pospomínať maliarov narodených na Slovensku, ktorých diela sú ozdobou Národnej galérie v Budapešti, o ktorých sa u nás ani nevie. Sypal z rukáva mená: Bencúr, Csontváry-Kostka, Cauczik, Libay, Rudnay, Szinyei Mersze a iných.
Dovolím si azda nemiestne poznamenať, že Ernest Zmeták bol povahovo priamy, bez možnosti príkras či „okiadzania“, hypertrofie ku komukoľvek a čomukoľvek, a možno tým niekedy pre niekoho nemusel byť vždy prijateľný. Tento atribút jeho letory som pochopil azda až dnes, keď znovu čítam už kedysi čítané, ale nie dosť uvedomované, že Zmetákova kresba pokiaľ sa viaže na model „objektivizuje ho a dáva mu platnosť všeobecnejšiu. Je zväčša krutá a nelichotivá k svojmu modelu, zbavuje ho všetkých príkras. Vysmieva sa uznaným úvahám o kráse a ušľachtilosti, pretože vytvára novú ušľachtilosť a novú estetickú hodnotu v čistých proporciách, v drsnej, úprimnej línii“ (Eva Šefčáková). Už prostredie stredovekej bašty-rotundy s veľkým priestorom dýchalo históriou, množstvom skíc, nákresov, vôňou farieb, rozpúšťadiel... Dlhý nižší stôl, na ňom vždy veľký podnos s ovocím, nikdy nechýbajúce hrozno, orechy, sušené slivky, olivy a vždy i nejaké víno, o ktorom maliar pri ponúknutí bez zábran povedal: „môže byť i zlomené“. Odtiaľto sme vyštartovávali a sem sa vracali. Niekedy sme večerali i u nás doma - vtedy to ešte bývavalo dobrým zvykom... Nemal som ašpirácie viac povedať, nebolo o čom. Klíma chvíľky, ktorá v nečase provokuje, dožaduje sa priestoru ako neodbytná impresia. A ešte sa trošku vraciam k citáciám z knihy: “ V gemerských krajinách, najmä v akvareloch a gvašoch... Zmeták prestáva byť prísnym zaujatým
sudcom... Pohľady na Štítnik a gemerské cesty vznikali spontánne a ich citový podnet vystupuje stále na povrch, stále úchvatne a prekvapivo ako v čase ich vzniku... tlmená farebná škála podčiarkuje tentoraz pokoj a pohodu.“ A tak maliara Ernesta Zmetáka vnímam i ako lyrika, keď listujem jeho knihou „Cesty“, kde výberu kresieb v doprovode robia spoločnosť ním vybrané verše ním vybraných autorov. Zmeták patrí i nám Gemerčanom, nemám od neho nijaký obraz, vlastním len túto knihu ním podpísanú a podarovanú v r. 1965 a jednu malú grafiku veľkosti pohľadnice. A som mu vďačný za poučenia aj dobré rady, aj za posedenia v rotunde. 12. januára by sa bol dožil 96 rokov, zomrel v roku 2004. A pominuli sa i gemerskí básnici – literáti, ktorým vychádzal v ústrety v rokoch 1943 - 1944 - Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Julo Farkaš. A ta tam sú i krásne umelecké výjazdy, na ktoré nezabúdam...
Miroslav Ďurinda
Košice, 11.1.2015































__________________________________________________

Na nič nezabúdam - toto suverénne subjektívne konštatovanie upokojuje. Pritom určite nie je dokonalé, veď je naviazané na pamäť so spomienkami, ktoré v rôznom gradiente časom podliehajú erózii, entropii bez výnimky, takže nech zostane len skromným zveličením v hyperbole ako poetická metafora.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-