Na nič nezabúdam - toto suverénne subjektívne konštatovanie upokojuje. Pritom určite nie je dokonalé, veď je naviazané na pamäť so spomienkami, ktoré v rôznom gradiente časom podliehajú erózii, entropii bez výnimky, takže nech zostane len skromným zveličením v hyperbole ako poetická metafora.
vtedajšieho prednostu Psychiatrickej kliniky v Košiciach (Zmeták mu pri tejto príležitost robil portrét), je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na Ernesta Zmetáka spomínali Gemerčania – študenti, maturanti tisovského gymnázia vtedy už študujúci v Bratislave, konkrétne Ratkovčan Julo Farkaš, neskoršie JUDr. Spomínal, ako im pomohol skladovacím priestorom vo svojom ateliéri, vtedy už profilujúcim sa literátom - básnikom (okrem iných patril tam Ján Brocko z Revúcej, Ctibor Štítnický zo Štítnika, Milan Kraus z Tisovca). Zmeták spomínal tiež na tieto roky (1943, 1944), nezabúdal na mená, približovali mu gemerskú krajinu. Z oblasti Štítnika má maliar viacero obrazov prezentovaných v maľbe, v kresbe, štítnický región ho zaujal na dlhšiu dobu, vracal sa k nemu často, veď tu dlhšie tvoril spolu s maliarom – scénografom Štátneho divadla v Košiciach, štítnickým rodákom Ladislavom Šestinom. Ja som ho občas vídal vo Východoslovenskej galérii, či uponáhľaného uličkami Košíc, alebo na blšom trhu na Dominikánskom námestí. Viac a až neskoršie v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď jeho objektom umeleckej tvorby sa stali Východoslovenské železiarne, ale i širšia teritoriálna výstavba Košíc. Býval na brojníckej ulici, v kedysi 
bývalom ateliéri košických maliarov Ľudovíta Csordáka a Elemíra Halásza-Hradila, v historickej rotunde stredovekého opevnenia, denne som prechádzal okolo nej cestou do práce. Nepíšem o Zmetákovom diele, je nielen umeleckej a odbornej verejnosti dobre známe a ja by som nemal k nemu čo doložiť. Patrí medzi najpoprednejších slovenských umelcov - maliarov. Mňa vždy tak trošku zahľadeného do minula a histórie zaujalo jeho zberateľské zameranie - párkrát som ho viezol na Spiš, najmä do Levoče a nielen tam. Jeho zaujatie starými artefaktami akéhokoľvek charakteru a odborný report, vyprávanie o nich bolo súčasne akademickou prednáškou, aj akoby „rešeršou“ v konkrétnej problematike: maľba, obrazy, plastiky, drevo, nábytok, sklo, porcelán, atď... Boli to detaily o autoroch - osobnostiach, prechádzky históriou umení akéhokoľvek druhu... A to bolo príťažlivé. Bol to on, ktorý vedel toľko vzácne odborného povedať o štítnickom evanjelickom kostole, že opakovane som ho navštívil, meniac trasu priamej cesty do Ratkovej. On, ktorý počas vojny študoval na budapeštianskej akadémii vedel pospomínať maliarov narodených na Slovensku, ktorých diela sú ozdobou Národnej galérie v Budapešti, o ktorých sa u nás ani nevie. Sypal z rukáva mená: Bencúr, Csontváry-Kostka, Cauczik, Libay, Rudnay, Szinyei Mersze a iných.
Dovolím si azda nemiestne poznamenať, že Ernest Zmeták bol povahovo priamy, bez možnosti príkras či „okiadzania“, hypertrofie ku komukoľvek a čomukoľvek, a možno tým niekedy pre niekoho nemusel byť vždy prijateľný. Tento atribút jeho letory som pochopil azda až dnes, keď znovu čítam už kedysi čítané, ale nie dosť uvedomované, že Zmetákova kresba pokiaľ sa viaže na model „objektivizuje ho a dáva mu platnosť všeobecnejšiu. Je zväčša krutá a nelichotivá k svojmu modelu, zbavuje ho všetkých príkras. Vysmieva sa uznaným úvahám o kráse a ušľachtilosti, pretože vytvára novú ušľachtilosť a novú estetickú hodnotu v čistých proporciách, v drsnej, úprimnej línii“ (Eva Šefčáková). Už prostredie stredovekej bašty-rotundy s veľkým priestorom dýchalo históriou, množstvom skíc, nákresov, vôňou farieb, rozpúšťadiel... Dlhý nižší stôl, na ňom vždy veľký podnos s ovocím, nikdy nechýbajúce hrozno, orechy, sušené slivky, olivy a vždy i nejaké víno, o ktorom maliar pri ponúknutí bez zábran povedal: „môže byť i zlomené“. Odtiaľto sme vyštartovávali a sem sa vracali. Niekedy sme večerali i u nás doma - vtedy to ešte bývavalo dobrým zvykom... Nemal som ašpirácie viac povedať, nebolo o čom. Klíma chvíľky, ktorá v nečase provokuje, dožaduje sa priestoru ako neodbytná impresia. A ešte sa trošku vraciam k citáciám z knihy: “ V gemerských krajinách, najmä v akvareloch a gvašoch... Zmeták prestáva byť prísnym zaujatým 
sudcom... Pohľady na Štítnik a gemerské cesty vznikali spontánne a ich citový podnet vystupuje stále na povrch, stále úchvatne a prekvapivo ako v čase ich vzniku... tlmená farebná škála podčiarkuje tentoraz pokoj a pohodu.“ A tak maliara Ernesta Zmetáka vnímam i ako lyrika, keď listujem jeho knihou „Cesty“, kde výberu kresieb v doprovode robia spoločnosť ním vybrané verše ním vybraných autorov. Zmeták patrí i nám Gemerčanom, nemám od neho nijaký obraz, vlastním len túto knihu ním podpísanú a podarovanú v r. 1965 a jednu malú grafiku veľkosti pohľadnice. A som mu vďačný za poučenia aj dobré rady, aj za posedenia v rotunde. 12. januára by sa bol dožil 96 rokov, zomrel v roku 2004. A pominuli sa i gemerskí básnici – literáti, ktorým vychádzal v ústrety v rokoch 1943 - 1944 - Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Julo Farkaš. A ta tam sú i krásne umelecké výjazdy, na ktoré nezabúdam...
Miroslav Ďurinda
Košice, 11.1.2015
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.