vtedajšieho prednostu Psychiatrickej kliniky v Košiciach (Zmeták mu pri tejto príležitost robil portrét), je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na Ernesta Zmetáka spomínali Gemerčania – študenti, maturanti tisovského gymnázia vtedy už študujúci v Bratislave, konkrétne Ratkovčan Julo Farkaš, neskoršie JUDr. Spomínal, ako im pomohol skladovacím priestorom vo svojom ateliéri, vtedy už profilujúcim sa literátom - básnikom (okrem iných patril tam Ján Brocko z Revúcej, Ctibor Štítnický zo Štítnika, Milan Kraus z Tisovca). Zmeták spomínal tiež na tieto roky (1943, 1944), nezabúdal na mená, približovali mu gemerskú krajinu. Z oblasti Štítnika má maliar viacero obrazov prezentovaných v maľbe, v kresbe, štítnický región ho zaujal na dlhšiu dobu, vracal sa k nemu často, veď tu dlhšie tvoril spolu s maliarom – scénografom Štátneho divadla v Košiciach, štítnickým rodákom Ladislavom Šestinom. Ja som ho občas vídal vo Východoslovenskej galérii, či uponáhľaného uličkami Košíc, alebo na blšom trhu na Dominikánskom námestí. Viac a až neskoršie v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď jeho objektom umeleckej tvorby sa stali Východoslovenské železiarne, ale i širšia teritoriálna výstavba Košíc. Býval na brojníckej ulici, v kedysi
bývalom ateliéri košických maliarov Ľudovíta Csordáka a Elemíra Halásza-Hradila, v historickej rotunde stredovekého opevnenia, denne som prechádzal okolo nej cestou do práce. Nepíšem o Zmetákovom diele, je nielen umeleckej a odbornej verejnosti dobre známe a ja by som nemal k nemu čo doložiť. Patrí medzi najpoprednejších slovenských umelcov - maliarov. Mňa vždy tak trošku zahľadeného do minula a histórie zaujalo jeho zberateľské zameranie - párkrát som ho viezol na Spiš, najmä do Levoče a nielen tam. Jeho zaujatie starými artefaktami akéhokoľvek charakteru a odborný report, vyprávanie o nich bolo súčasne akademickou prednáškou, aj akoby „rešeršou“ v konkrétnej problematike: maľba, obrazy, plastiky, drevo, nábytok, sklo, porcelán, atď... Boli to detaily o autoroch - osobnostiach, prechádzky históriou umení akéhokoľvek druhu... A to bolo príťažlivé. Bol to on, ktorý vedel toľko vzácne odborného povedať o štítnickom evanjelickom kostole, že opakovane som ho navštívil, meniac trasu priamej cesty do Ratkovej. On, ktorý počas vojny študoval na budapeštianskej akadémii vedel pospomínať maliarov narodených na Slovensku, ktorých diela sú ozdobou Národnej galérie v Budapešti, o ktorých sa u nás ani nevie. Sypal z rukáva mená: Bencúr, Csontváry-Kostka, Cauczik, Libay, Rudnay, Szinyei Mersze a iných.
Dovolím si azda nemiestne poznamenať, že Ernest Zmeták bol povahovo priamy, bez možnosti príkras či „okiadzania“, hypertrofie ku komukoľvek a čomukoľvek, a možno tým niekedy pre niekoho nemusel byť vždy prijateľný. Tento atribút jeho letory som pochopil azda až dnes, keď znovu čítam už kedysi čítané, ale nie dosť uvedomované, že Zmetákova kresba pokiaľ sa viaže na model „objektivizuje ho a dáva mu platnosť všeobecnejšiu. Je zväčša krutá a nelichotivá k svojmu modelu, zbavuje ho všetkých príkras. Vysmieva sa uznaným úvahám o kráse a ušľachtilosti, pretože vytvára novú ušľachtilosť a novú estetickú hodnotu v čistých proporciách, v drsnej, úprimnej línii“ (Eva Šefčáková). Už prostredie stredovekej bašty-rotundy s veľkým priestorom dýchalo históriou, množstvom skíc, nákresov, vôňou farieb, rozpúšťadiel... Dlhý nižší stôl, na ňom vždy veľký podnos s ovocím, nikdy nechýbajúce hrozno, orechy, sušené slivky, olivy a vždy i nejaké víno, o ktorom maliar pri ponúknutí bez zábran povedal: „môže byť i zlomené“. Odtiaľto sme vyštartovávali a sem sa vracali. Niekedy sme večerali i u nás doma - vtedy to ešte bývavalo dobrým zvykom... Nemal som ašpirácie viac povedať, nebolo o čom. Klíma chvíľky, ktorá v nečase provokuje, dožaduje sa priestoru ako neodbytná impresia. A ešte sa trošku vraciam k citáciám z knihy: “ V gemerských krajinách, najmä v akvareloch a gvašoch... Zmeták prestáva byť prísnym zaujatým
sudcom... Pohľady na Štítnik a gemerské cesty vznikali spontánne a ich citový podnet vystupuje stále na povrch, stále úchvatne a prekvapivo ako v čase ich vzniku... tlmená farebná škála podčiarkuje tentoraz pokoj a pohodu.“ A tak maliara Ernesta Zmetáka vnímam i ako lyrika, keď listujem jeho knihou „Cesty“, kde výberu kresieb v doprovode robia spoločnosť ním vybrané verše ním vybraných autorov. Zmeták patrí i nám Gemerčanom, nemám od neho nijaký obraz, vlastním len túto knihu ním podpísanú a podarovanú v r. 1965 a jednu malú grafiku veľkosti pohľadnice. A som mu vďačný za poučenia aj dobré rady, aj za posedenia v rotunde. 12. januára by sa bol dožil 96 rokov, zomrel v roku 2004. A pominuli sa i gemerskí básnici – literáti, ktorým vychádzal v ústrety v rokoch 1943 - 1944 - Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Julo Farkaš. A ta tam sú i krásne umelecké výjazdy, na ktoré nezabúdam...
Miroslav Ďurinda
Košice, 11.1.2015


































Na nič nezabúdam - toto suverénne subjektívne konštatovanie upokojuje. Pritom určite nie je dokonalé, veď je naviazané na pamäť so spomienkami, ktoré v rôznom gradiente časom podliehajú erózii, entropii bez výnimky, takže nech zostane len skromným zveličením v hyperbole ako poetická metafora.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a