vtedajšieho prednostu Psychiatrickej kliniky v Košiciach (Zmeták mu pri tejto príležitost robil portrét), je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na Ernesta Zmetáka spomínali Gemerčania – študenti, maturanti tisovského gymnázia vtedy už študujúci v Bratislave, konkrétne Ratkovčan Julo Farkaš, neskoršie JUDr. Spomínal, ako im pomohol skladovacím priestorom vo svojom ateliéri, vtedy už profilujúcim sa literátom - básnikom (okrem iných patril tam Ján Brocko z Revúcej, Ctibor Štítnický zo Štítnika, Milan Kraus z Tisovca). Zmeták spomínal tiež na tieto roky (1943, 1944), nezabúdal na mená, približovali mu gemerskú krajinu. Z oblasti Štítnika má maliar viacero obrazov prezentovaných v maľbe, v kresbe, štítnický región ho zaujal na dlhšiu dobu, vracal sa k nemu často, veď tu dlhšie tvoril spolu s maliarom – scénografom Štátneho divadla v Košiciach, štítnickým rodákom Ladislavom Šestinom. Ja som ho občas vídal vo Východoslovenskej galérii, či uponáhľaného uličkami Košíc, alebo na blšom trhu na Dominikánskom námestí. Viac a až neskoršie v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď jeho objektom umeleckej tvorby sa stali Východoslovenské železiarne, ale i širšia teritoriálna výstavba Košíc. Býval na brojníckej ulici, v kedysi
bývalom ateliéri košických maliarov Ľudovíta Csordáka a Elemíra Halásza-Hradila, v historickej rotunde stredovekého opevnenia, denne som prechádzal okolo nej cestou do práce. Nepíšem o Zmetákovom diele, je nielen umeleckej a odbornej verejnosti dobre známe a ja by som nemal k nemu čo doložiť. Patrí medzi najpoprednejších slovenských umelcov - maliarov. Mňa vždy tak trošku zahľadeného do minula a histórie zaujalo jeho zberateľské zameranie - párkrát som ho viezol na Spiš, najmä do Levoče a nielen tam. Jeho zaujatie starými artefaktami akéhokoľvek charakteru a odborný report, vyprávanie o nich bolo súčasne akademickou prednáškou, aj akoby „rešeršou“ v konkrétnej problematike: maľba, obrazy, plastiky, drevo, nábytok, sklo, porcelán, atď... Boli to detaily o autoroch - osobnostiach, prechádzky históriou umení akéhokoľvek druhu... A to bolo príťažlivé. Bol to on, ktorý vedel toľko vzácne odborného povedať o štítnickom evanjelickom kostole, že opakovane som ho navštívil, meniac trasu priamej cesty do Ratkovej. On, ktorý počas vojny študoval na budapeštianskej akadémii vedel pospomínať maliarov narodených na Slovensku, ktorých diela sú ozdobou Národnej galérie v Budapešti, o ktorých sa u nás ani nevie. Sypal z rukáva mená: Bencúr, Csontváry-Kostka, Cauczik, Libay, Rudnay, Szinyei Mersze a iných.
Dovolím si azda nemiestne poznamenať, že Ernest Zmeták bol povahovo priamy, bez možnosti príkras či „okiadzania“, hypertrofie ku komukoľvek a čomukoľvek, a možno tým niekedy pre niekoho nemusel byť vždy prijateľný. Tento atribút jeho letory som pochopil azda až dnes, keď znovu čítam už kedysi čítané, ale nie dosť uvedomované, že Zmetákova kresba pokiaľ sa viaže na model „objektivizuje ho a dáva mu platnosť všeobecnejšiu. Je zväčša krutá a nelichotivá k svojmu modelu, zbavuje ho všetkých príkras. Vysmieva sa uznaným úvahám o kráse a ušľachtilosti, pretože vytvára novú ušľachtilosť a novú estetickú hodnotu v čistých proporciách, v drsnej, úprimnej línii“ (Eva Šefčáková). Už prostredie stredovekej bašty-rotundy s veľkým priestorom dýchalo históriou, množstvom skíc, nákresov, vôňou farieb, rozpúšťadiel... Dlhý nižší stôl, na ňom vždy veľký podnos s ovocím, nikdy nechýbajúce hrozno, orechy, sušené slivky, olivy a vždy i nejaké víno, o ktorom maliar pri ponúknutí bez zábran povedal: „môže byť i zlomené“. Odtiaľto sme vyštartovávali a sem sa vracali. Niekedy sme večerali i u nás doma - vtedy to ešte bývavalo dobrým zvykom... Nemal som ašpirácie viac povedať, nebolo o čom. Klíma chvíľky, ktorá v nečase provokuje, dožaduje sa priestoru ako neodbytná impresia. A ešte sa trošku vraciam k citáciám z knihy: “ V gemerských krajinách, najmä v akvareloch a gvašoch... Zmeták prestáva byť prísnym zaujatým
sudcom... Pohľady na Štítnik a gemerské cesty vznikali spontánne a ich citový podnet vystupuje stále na povrch, stále úchvatne a prekvapivo ako v čase ich vzniku... tlmená farebná škála podčiarkuje tentoraz pokoj a pohodu.“ A tak maliara Ernesta Zmetáka vnímam i ako lyrika, keď listujem jeho knihou „Cesty“, kde výberu kresieb v doprovode robia spoločnosť ním vybrané verše ním vybraných autorov. Zmeták patrí i nám Gemerčanom, nemám od neho nijaký obraz, vlastním len túto knihu ním podpísanú a podarovanú v r. 1965 a jednu malú grafiku veľkosti pohľadnice. A som mu vďačný za poučenia aj dobré rady, aj za posedenia v rotunde. 12. januára by sa bol dožil 96 rokov, zomrel v roku 2004. A pominuli sa i gemerskí básnici – literáti, ktorým vychádzal v ústrety v rokoch 1943 - 1944 - Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Julo Farkaš. A ta tam sú i krásne umelecké výjazdy, na ktoré nezabúdam...
Miroslav Ďurinda
Košice, 11.1.2015

































Na nič nezabúdam - toto suverénne subjektívne konštatovanie upokojuje. Pritom určite nie je dokonalé, veď je naviazané na pamäť so spomienkami, ktoré v rôznom gradiente časom podliehajú erózii, entropii bez výnimky, takže nech zostane len skromným zveličením v hyperbole ako poetická metafora.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-