Narodil sa 24. júna 1843 v Jasenovej na Orave ako najstarší zo štyroch synov Ctiboha Zocha, evanjelického farára a jedného z najvýznamnejších Štúrových spolupracovníkov. Ivan Branislav začal študovať na gymnáziu v Banskej Bystrici, prešiel do Těšína, Šoprone a po maturite v Levoči (1862) študoval na Technickej vysokej škole vo Viedni, neskôr na Univerzite v Erlangene, kde študoval velvedu (matematiku) a silozpyt (fyziku) a venoval sa aj chémii, geológii, geografii a medicíne. V roku 1866 na Univerzite v Erlangene získal doktorát obhájením doktorskej práce o meraní rýchlosti zvuku v plynoch.
Po skončení štúdia v r. 1866 bol zvolený za profesora na slovenské gymnázium v Revúcej, kde sa svojou pedagogickou, organizačnou a vedeckou činnosťou podstatne zaslúžil o jeho rozvoj. Po zatvorení gymnázia (1874) bol krátky čas správcom Spárorezovej sudodielne v Krupine a po jej zatvorení až do roku 1876 sa živil príležitostnými prácami. Potom odišiel na pozvanie tamojšieho biskupa do Chorvátska, kde pôsobil na gymnáziu v Osijeku. V roku 1879 ho vláda poverila zriadením gymnázia v Sarajeve a stal sa jeho prvým riaditeľom. Po trojročnom pôsobení sa vracia do Osijeku, kde sa s veľkou energiou dáva do vydávania konverzačného chorvátskeho lexikónu. O 7 rokov neskôr odchádza za riaditeľa gymnázia do Petrinje, kde o. i. založí meteorologickú stanicu, tu pôsobí až do svojho penzionovania. Bol trikrát ženatý, z manželstiev mal štyri deti - syn Ivan, dcéry Oľga, Milica, Jela, z ktorých Ivan (18) a Jela (1) umreli v mladom veku. V roku 1908 po odchode do dôchodku sa vracia na Slovensko do Modry, pôvodne k svojmu bratovi Pavlovi Zochovi, ktorý sa však jeho príchodu už nedožil. Tu sa stal aktívnym účastníkom a spoluorganizátorom spoločenského života, zúčastňoval sa stretnutí kasína, tradičných augustových výletov na Panský dom, usporadúval detské športové hry, pomáhal pri výchove v evanjelickom sirotinci. Zomrel 27.12.1921 v Modre, kde je aj pochovaný.
Vo vedeckej práci sa zo začiatku venoval fyzike a metrológii, vypracoval špeciálnu metódu na určovanie rýchlosti zvuku v rozličných plynoch, čo bolo aj predmetom jeho dizertačnej práce (1866), prístroj na toto meranie vystavil v roku 1867 na svetovej výstave v Paríži. Na Svetovej výstave vo Viedni vystavoval „Model kachiel na povetrnie kúrenie a Nového spôsobu Dzierzonák“. Zaoberal sa aj metódami interferencie tzv. tepelných lúčov a znázorňovaním elektrického výboja pomocou jemných pilín, popísal Teslov prístroj na generovanie elektromagnetických vĺn. V optike sa zameral na problematiku fotografie, bol zakladateľ litografického ústavu v Revúcej, ako prvého v Uhorsku, kde za nízke ceny vyhotovoval pozvánky, oznámenia, tlačivá, hudobniny, mapy, rôzne obrázky a fotografie.
Po príchode na gymnázium vo Veľkej Revúcej (1866) pracuje na učebnici fyziky. Po dvoch rokoch je hotová a v roku 1869 vychádza v Skalici prvá slovenská učebnica fyziky pre stredné školy: Physika, čili silozpyt pre slovenské gymnásia, reálky a domáco poučenie.... Tento priekopnícky čin vtedy 25-ročného mladého slovenského profesora treba hodnotiť s vysokým uznaním. Physika má 178+6 strán a 248 obrázkov, ktoré autor kreslil sám, aby tak znížil nakladateľské výdavky. Učivo je rozdelené do 146 článkov, čiže paragrafov a tie zas patria do ôsmich oddielov. Snáď najviac z celého diela môže prekvapiť stať o termoelektrických prúdoch našej Zeme. Podobne prekvapujúce je aj objasnenie vzniku severnej polárnej žiary. Pri vytváraní slovenského fyzikálneho názvoslovia sa Zoch opiera o češtinu, ruštinu a latinčinu. Za vytvoreným názvom často uvádza jeho tvar v inom jazyku. Tým umožňuje čitateľovi orientáciu pri prvom stretnutí s novým názvom pojmu. Pri celkovom zhodnotení Zochovej Physiky treba zdôrazniť nielen jej bezospornú prvotnosť, podloženú priekopníckou terminologickou tvorivosťou, ale že aj jasným, zrozumiteľným a jednoduchým spôsobom podáva učivo, pričom čitateľa vie zaujať svojou vecnosťou, zaujímavým ilustrovaním teórie príkladmi z fyzikálneho diania okolo nás i pohotovými aplikáciami v najrôznejších životných podmienkach. Jej priame používanie v škole trvalo iba 5 rokov (1869–1874), lebo zatvorením troch slovenských gymnázií bola jej odňatá živná pôda školského upotrebenia. Počas 44 rokov bez jedinej slovenskej strednej školy na Slovensku mnoho exemplárov Physiky sa zničilo a stratilo, takže vznik Československej republiky prečkalo len málo výtlačkov tejto učebnice.
Venoval sa aj matematike, okrem vyučovania tohto predmetu napísal aj príručky Počiatky názornej merby... (1873) a Kratak nacrt povjesti matematike i fyzike... (1889). Osobitnú pozornosť venoval slovenskej matematickej a fyzikálnej terminológii a vybudoval ich základy. Z fyzikálneho zemepisu ho zaujalo zloženie vzduchu, určovanie zemepisnej polohy a najmä meteorológia. Počas pôsobenia v Revúcej bol správca tamojšieho meteorologického ústavu, pravidelné meteorologické pozorovania robil aj v Petrinji, výsledky publikoval a v roku 1891 vydal brožúrku Kakovo će biti vrijeme? (Aké bude počasie?). Zaoberal sa geológiou a geonómiou, skúmal zloženie a vlastnosti pôdy a príčiny zemetrasenia. Bol obdivovateľom diel Mikuláša Koperníka a ako astronóm sledoval pohyby nebeských telies, zvlášť Venuše. K týmto témam napísal aj učebnice Astronómia, Fyzika, Fyzickýzemepis, ktoré však ostali v rukopise.
Zbieral rastliny a robil z nich herbáre, do prírodovedeckých zbierok revúckeho gymnázia venoval 1600 druhov rastlín, vo fytofenologickom bádaní si všímal samovoľnú pohyblivosť rastlín. Okrem botaniky prejavil záujem aj o zoológiu a veterinárstvo, bol odborník na pavúky, chov včiel a chov domácich zvierat. Zamýšľal sa nad riešením zvýšenia výkonnosti hospodársta, účinný prostriedok videl zvlášť v mechanizácii poľnohospodárskej výroby a v aplikácii vedeckých poznatkov z fyziky, geológie, geonómie a meteorológie. Jeho metodické príručky Rozdelenie hospodárske a Základy hospodárstva ostali v rukopise. Znalosť mnohých vedných odborov aplikoval v prácach o zdraví človeka, zaoberal sa dietetikou, bojom proti tuberkulóze, liečivými účinkami minerálnych vôd, pre zdravý vývoj človeka propagoval zakladanie telocvičných spolkov. Skúmal podstatu a zákonitosti psychiky človeka a základy psychológie zhrnul aj v príručke (1871), ktorá však ostala v rukopise.
V literárnej oblasti sa zameral na tvorbu krátkych próz, anekdot, cestopisov, humoresiek, poviedok a beletrizovaných príhod. Podporoval rozvoj divadelného ochotníctva, ako režisér so študentami revúckeho gymnázia naštudoval 22 divadelných predstavení, zostavil zbierku divadelných hier pre mládež Malý herec (1890), do ktorej prispel aj svojimi vlastnými divadelnými hrami. Kládol v nich dôraz na morálku, idey, vzbudzoval sociálne cítenie. V biografických článkoch a životopisných portrétoch priblížil viaceré historické i súveké slovenské a svetové osobnosti. V publicistike komentoval slovenský národný život, aktuálnu politickú situáciu, informoval o regionálnych zaujímavostiach, propagoval podnikanie, všímal si ženskú otázku, svoje práce uverejňoval v slovenských a inorečových periodikách, zborníkoch a ročenkách a kalendároch. I počas pobytu v Chorvátsku neprestajne udžiaval styk so Slovenskom.
Zúčastňoval sa života okolo Matice slovenskej a Živeny a bol veľmi činný vo veciach slovenčiny a slovenských záujmov. Články uverejňoval najmä v Národných novinách a v Lichardovom Obzore, kde venoval veľkú pozornosť popularizácii prírodných vied. Článkami publikovanými v slovenských a chorvátskych časopisoch zase prispel k vzájomnému poznaniu Slovákov a Chorvátov.
Ako jazykovedec za zaoberal etymológiou, intonáciou a terminológiou, skúmal pôvod slov, položil základy slovenského vedeckého názvoslovia v oblasti fyziky, matematiky a telesnej výchovy (sám vytvoril slovenskú telocvičnú terminológiu). Jazykovednýmipríspevkami ovplyvnil vývoj slovenčiny. Prekladal z nemčiny a chorvátčiny, v spolupráci s manželkou Milinou preložili Kukučínov Dom v stráni do chorvátčiny.
Pozoruhodne sa vyjadroval k histórii Slovákov a Slovanov, bol plodný publicista, popularizátor vedeckých poznatkov a agilný národný ľudovýchovný a osvetový pracovník. Najnáročnejším dielom I. B. Zocha je Enciklopedija hrvatska I. a II., (A-G, vyše 600 strán), vydávaná v Osijeku po zošitoch v rokoch 1885–1887. Pričom spracoval aj české a slovenské heslá, avšak pre pracovnú a finančnú náročnosť musel od dokončenia tohto diela odstúpiť.
Venoval sa aj hudbe, vyučoval hudbu a spev, hral na flautu, stál pri zrode hudobného telesa v Revúcej, zvaného Hudbokol. Bol aj výtvarne nadaný, svoje publikácie si sám aj ilustroval.
Jeho výnimočnosť v pedagogickej oblasti súvisela s pôsobením na slovenskom gymnáziu v Revúcej, zaslúžil sa o duchovný i hmotný rozvoj tohto ústavu, bol organizátor zbierok a podporných akcií. Vyučoval matematiku, fyziku, chémiu, postupne prešiel aj na spev, telocvik, pridal si kreslenie a krasopis. Tu vybudoval špeciálne kabinety, bohaté fyzikálno-chemické a prírodopisné zbierky, zaviedol vyučovanie telocviku, bol vedúci školskej knižnice, osvetového a divadelného krúžku. Úsilie o čo najefektívnejšie vyučovanie ho viedlo k štúdiu pedagogiky a psychológie, ktoré potom aplikoval v svojej praxi. Výrazne sa zaslúžil projekčnou, organizačnou aj riadiacou prácou o výstavbu novej gymnaziálnej budovy v Revúcej. Okrem gymnázia vyučoval aj na „semeništi“, pripojenom k učiteľskému ústavu. K metodike vyučovania prispel svojimi prácami Krátky návod k vyučovaniu telocviku a Krátky návod na vyučovanie krasopisu (1896). Podobne úspešný bol aj na chorvátskych školách a metodické práce vydal aj v chorvátčine Načela Pedagogike, Metodika nastave u Ljepopisu (1896) a spracoval a vydal odbornú výročnú správu gymnázia v Sarajeve za školský rok 1881/82.
Bol priekopníkom telesnej výchovy, vytvoril základy telesnej výchovy a rozvoja sokolstva na Slovensku. Začal ako prvý na Slovensku vyučovať telocvik a na vyučovanie telocviku zhotovil za pomoci svojich kolegov, ale i študentov, na školskom dvore telocvičné náradie, na tú dobu veľmi exkluzívne. Nechýbala tam kladina, hrazda, bradlá, sťažne na šplh, koly zapustené do zeme, na ktorých si študenti skúšali udržiavanie rovnováhy, povrazové rebríky a ďalšie náradie. Svoje teoretické poznatky a praktické skúsenosti zhrnul do prvého slovenského telovýchovného diela
Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy (Revúca, 1873). Dielo obsahuje základné telesné cvičenia, ich názvoslovie a 140 vlastnoručne kreslených obrázkov. Zoch si svojím postojom k telocviku získaval na jednej strane čoraz väčšiu priazeň, no na druhej strane v jeho výchove videli isté nebezpečenstvo tí, ktorým revúcke gymnázium bolo od jeho vzniku tŕňom v oku. Upodozrievali Zocha, že pripravuje k vzbure proti vrchnosti, že cvičí mládež na boj za odtrhnutie Slovákov od Uhorska. Hľadali možnosti, ako sa sebavedomého Zocha zbaviť. Rôznymi spôsobmi ho zastrašovali a dokonca v roku 1867 aj niekoľko týždňov väznili.
Okrem spomínaných učebníc a príručiek I. B. Zoch pozoruhodné výsledky svojich vedeckých výskumov uverejňoval vo svetových časopisoch a je autorom vyše 200 prác z najrôznejších vedných a životných odborov, publikovaných v rôznych časopisoch v slovenčine, v chorvátčine a v nemčine pod vlastným menom alebo pod pseudonymami Branislav, Čika-Apik, I. B., dr. I. Z, -ch, Jánošíkovič, I. Br. Jasenovský, Iv. Br. Jaseňovský, Podkohútov, Rybrcol, Zvekan (pozn. výberová bibliografia jeho diela, i literatúra o ňom je v prílohe článku).
Životu a dielu Ivana Branislava Zocha sa venovalo mnoho slovenských, ale i chorvátskych vedcov a publicistov, z ktorých spomeňme aspoň Júliusa Chovana, ktorý komplexne prispel k poznaniu jeho života a diela. Ivana Branislava Zocha pripomína aj jeho rodný dom v Jasenovej, náhrobný pomník v Modre, neskôr premiestnený do areálu gymnázia v Revúcej, pamätná tabuľa na jeho dome v Modre, pamätná tabuľa na budove Prvého slovenského
gymnázia v Revúcej, rukopisná pozostalosť, korešpondencia a fotografická dokumentácia v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine, v Revúcej i v chorvátskom meste Petrinja jeho menom pomenovaná jedna z ulíc a v neposlednom rade aj deťom, mládeži, rodičom i všetkým občanom jeho menom pomenovaná Základná škola I. B. Zocha v Revúcej.
Ostáva len súhlasiť so slovami J. Chovana, že Ivan Branislav Zoch je v plnom rozpätí výraznou postavou ľudsky dôstojnou a aj pre súčasnosť objavnou, a preto nie je nikdy dosť vynaloženej námahy na oboznamovanie sa s ním a s jeho prácou.Viedol mládež k pokroku cez vedomosti, vychovával ju v láske k vlasti, k obetavosti a k nezištnej pomoci tam, kde nebolo z čoho a za čo dvíhať životnú úroveň. Zoch svojimi vedomosťami, pedagogickým pôsobením a výsledkami práce v mnohých vedných odboroch, svojím úsilím, aktivitami, originálnosťou myslenia, vytrvanlivosťou, húževnatosťou, ľudskosťou a obetavosťou zostáva natrvalo nasledovaniahodným príkladom aj pre ďalšie generácie.
Marta Mikitová
Príloha:
Bibliografia I. B. Zocha (výber)
Učebnice:
Physika čili silozpyt pre slovenské gymnásia, reálky a domáce učenia dľa najnovšieho stavu vedy. Skalica : Nákladom pôvodcovým : Tlačou synov Fr. X. Škarnicla, 1869. 177 s.
Počiatky názornej merby pre nižšie gymnasium a semeniská / sriadil Ivan Branislav Zoch s 85 pôvodcom robenými obrazcami/. Martin, nákladom vlastným 1873. 45 s.
Kratak nacrt povjesti matematike i fyzike podaje učenikom hrv. srednjih škola... Zagreb, 1889.
Astronómia, Fyzika; Physický zemepis; Psychológia (všetko v rkp.)
Metodické príručky:
Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy... Revúca, vlastným nákladom 1873. 32 s.
Krátky návod na vyučovanie krasopisu (1896).
Godišne izvješče c. kr. realne gimnazije u Sarajevu... Sarajevo 1882.
Metodika nastave u ljetopisu. Sarajevo 1896.
Náučné:
Eniges zur Kenntnis der chemischen Harmonika. In: Poggendorffs Annalen der Physik und Chemie, ročník 1866, č. 6.Berlín 1866.
Über ein Verfahren zur Messung der Schallgeschwindigkeit in Gasen /dizertačná práca/. Berlín, A. W. Schade 1866
Beobachtungen über Einfluss der künstlichen Beleuchtungen auf die Luftqualität in Wohnungsräumen. München 1867.
Novi organički sustav uzortona (Tonart) i iz toga sliedeća naravna glazbena temperatura na temelju naravnih brojeva. Osijek, Izvještaj osiječke real. god. 1876-7.
Neue elektrische Staubfiguren als Beitrag zur Erklerung der Erscheinungen in den Geissler´schen Roehren und zur Widerlegung der Crookes´schen Hypothese. München 1881.
Neue elektrische Staubfiguren als Beitrag zur Erklerung der Erscheinungen in den Geissler´schen Roehren und zur Widerlegung der Crookes´schen Hypothese. Sarajevo, 1880. S. 538-554.P. o.: Jahresbericht des k. k. Realgymnasiums in Sarajevo ; 1879/80.
Ueber das Pythagoraeische Comma in der natürlischen Tonleiter und der Einfluss desselben auf die Tonnomi (Tonarten)... Sarajevo 1882.
Pogled na školstvo u Bosnoj i Hergegovini. Petrinja 1883.
Kakvo će biti vrijeme? : opis petrinjske vremenjače. Petrinja 1891. 2. vyd. 1935. (Odtlačok vydala Matica hrvatska v Petrinji v r. 2001, 47 s.)
Računanje po duodekadskom sustavu. Zagreb 1891.
Načela pedagogike po Naegelsbachu : osobito za srednje škole. Osijek, Tisak Dragutina Laubnera 1896. 103 s.
Výbor zo slovenských pedagógov / sostavil, úvodom a poznámkami opatril Juraj Čečetka. Bratislava : Štátne nakladateľstvo , 1947. 220, [2] s. (spoluautor).
Rozdelenie hospodárske; Základy hospodárstva (obe v rkp.)
Lexikografické:
Slovár slovenského vedeckého názvoslovia. In: Letopis MS, 5, 1868, s. 14-24, 99-109;
Hrvatska enciklopedija : priručni rječnik sveobčega znanja. 1-2 (A-G). (spoluautor Josip Mencin). Osijek 1887-90. 619 s.
Kultúrnohistorické:
Hostivít Gustáv Lojko. In: Tatran. Skalica 1872, s. 319-326.
Životopis Jána Amosa Komenského. Pedagogická revue . - Roč. 43, č. 1 (1991), s. 50-55.
Náboženské:
Evangjelički katekizam kršcanske vjere po malom katekizmu Martian Luthera... Zagreb 1901.
Jakobeus, Jakub: Pred Najnepremoženejšiehho a Najslávnejšieho Panovníka, Zeme, Mora i Podsvetí ... P[á]na Jesu Krista ... Národa Slovenského Slzy, vzdychy a prosby / slovom a rukou poníženou predložené skrz M. Jakuba Jakobea ... ; Preložil D. Z. Lauček a s poznámkami vydal Dr. Iv. Zoch. Turč. Sv. Martin : Tlačou kníhtlač. účastinárskeho spolku, 1885. 40 s.
Vzkriesenie: sviatočná príloha "Národních Novín" z roku 1905. Turčiansky Sv. Martin. 1905. 90, [1] s. (spoluautor).
Jazykovedné:
O prízvuku v slovenčine. In: Slovenské pohľady, roč. 28, 1908, s. 374-384.
O tej našej slovenčine. In: Slovenský obzor, roč. 2, 1908, s. 61-68.
Divadelné hry:
Rozličné práce slovenskie 1 (rkp 1861).
V Kocúrkove (rkp. 1863);
Malý herec : päť pôvodných i preložených veselohier pre mládež. Trnava : Adolf Horovitz, 1890. 80 s.
Obrázky z Bosny. In: Slovenské pohľady roč. 1, 1881, s. 37-40, 144-152, 337-342.
Svevoľný Janko : veselohra pre mládež v jednom deju. [S.l.] : [s.n.] , [pred r. 1930]. 64 s.
Preklady:
Jakobeus, J.: Lacrumae Gentis Slavonicae čili Slzy národa slovenského s pochvalami priateľov. /editor prekladu D. J. Z. Laučeka a autor poznámok I. B. Zoch /. Martin 1885.
Mažuranić, Ivan.: Smrť Smail-agy Čengijiča. Ružomberok 1897.
Njegoš, Nikola Petrovič: Balkánska cárica. Martin, Slovenský spevokol 1904. 56 s.
Kotzebue, A.: Brestovački priput u Pešti 1-2.; Šenoa, A.: Eliášov závet; Tordinac, N.: Čarodejná truhlička (všetky v rkp)
Luther, Martin: Evangelički katehizam kršćanske vjere po malom katehizmu dra. Martina Luthera i po tumaču dra. I. Marbacha i P. Čobrde / uz dokazne riječi Svetoga pisma hrvatski sastavio Ivan B. Zoch. Slavonski Brod : Evangelička crkvena općina, 1993. 72 s. : ilustr. Pretisak izd. iz 1902. god. Kratak nacrt reformacije i života dra. Martina Luthera: str. 61-64.
Literatúra o I. B. Zochovi (výber knižných publikácií)
Chovan, Július: Dr. Ivan Branislav Zoch k 50. výročiu smrti. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo , 1971. 24 s.
Hlaváč, Albert: Dr. I. Branislav Zoch a jeho storočná Physika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo , 1972. 139, [1] s. : Fotogr. Ilustr.
Chovan, Július: Dr. Ivan Branislav Zoch / zost.: Július Chovan, Eva Selecká ; úvod: Július Chovan. Bratislava : VŠE : Múzeum školstva a pedagogiky pri SPK 1972. 62 s.
Dr. Ivan Branislav Zoch : Personálna bibliografia /Zost. Július Chovan a Eva Selecká. Bratislava: VŠE, 1972.- 60 s. - Na titl. liste podpis J. Chovan.
Krajčovič, Milan: "Ravnatelj" profesor dr. Ivan Branislav Zoch. Bratislava : SAV , 1973. S. 187-204, [1]. Osobitný odtlačok zo Slovenských štúdií 14.
Chovan, Július: Encyklopedista z Jasenovej. Bratislava : Tatran , 1987. 168 s.
Chovan, Július: Ivan Branislav Zoch : 1843-1921. Martin: Matica slovenská, 1993.- 27 s.- Fotopríloha.
Program Celonárodných osláv 150. výročia narodenia Ivana Branislava Zocha. Revúca: MsKS, 1993.- 2 s.
Dubovský, Dušan: PhDr. Ivan Branislav Zoch : zakladateľ ochotníckeho divadla v Revúcej. Revúca : Mestské kultúrne stredisko , 1996. 14 s.
Dubovský, Dušan: Revúca, jedno z centier ochotníckeho divadla na Slovensku v 60. a 70. rokoch 19. Storočia. In: Literárnomúzejný letopis 28. Martin : Matica slovenská, 1998 . - S. 202-212.
Literatúra o I. B. Zochovi v chorvátčine
Golec, Ivica: Slovak dr. Ivan Branislav Zoch i njegovo društveno djelovanje u Osijeku, Sarajevu i Petrinji : (1876.-1908.) Petrinjski zbornik. - 7/8 (2005), 7/8 ; str. 39-63.
Bosanec, Stjepan: Dra. Ivana Broza Oblici jezika staroga slovenskoga : s dodatkom o postanju oblika jezika hrvatskoga ili srpskoga : za VII. i VIII. razred gimnazijski. Zagreb : troškom i nakladom Kr. hrv.-slav.-dalm. zemaljske vlade, 1900. 101 str.
Golec, Ivica: Ivan Branislav Zoch i njegovo djelovanje u Hrvatskoj : doprinos poznavanju hrvatsko-slovačkih odnosa na prijelazu iz 19. u 20. stoljeće
Časopis za suvremenu povijest. - 34 (2002), 1 ; str. 175-200
Nekić, Nevenka: Dr. Ivan Branislav Zoch. Marulić. - 35 (2002), 2 ; str. 355-359
Gostl, Igor: Zoch-Mencinova Hrvatska enciklopedija, prvijenac hrvatske opće enciklopedike Radovi Leksikografskoga zavoda "Miroslav Krleža". Razdio za leksikografiju, enciklopediku i informatiku (1991). - Sv. 4 (1997)=knj. 6 ; str. 27-38
Vodopija, Irena: Značenje Ivana Branislava Zocha u hrvatskoj kulturi i prosvjeti. Život i škola. - 42 (1993), 5 ; str. 529-534
{jcomments on}

































Polyhistor Ivan Branislav Zoch (1843-1921) sa zlatými písmenami zapísal nielen do dejín Revúcej a Slovenska, ale ostal aj trvalou a nezabudnuteľnou osobnosťou dejín Chorvátska. Hoci už práve uplynulo 170 rokov od jeho narodenia, nezabúdame na tohto neuveriteľne široko zameraného znalca mnohých odborov a človeka s mnohostranným vzdelaním, ktorý patril k jedným z najvýznamnejších slovenských vedcov a pedagógov v 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-