Ján Gierec. Pochádzal z Hostišoviec. Narodil sa v roku 1908. Patril medzi slovenských vlasteneckých učiteľov, ktorí nesúhlasii s politikou tzv. Slovenského štátu. Prenasledovali ho za nespoľahlivosť, šikanovali a neustále prekladali z miesta na miesto. Ján Gierec mal vždy chlapské správanie. Pozval ma do lesa medzi Šimonkou a Makovicou za tým účelom, aby som ukázal najvhodnejšie miesto, kde by sa mohli v čase nebezpečia aj dlhšie skrývať pred žandármi prenasledovaní ľudia, pracujúci proti režimu".
Jeho nesúhlas s politikou klérofašistického režimu sa najlepšie prejavil roku 1941, keď fašistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Vtedy sa dostal pod policajný dozor. O tom svedčí dokument, ktorý vydal Okresný súd vo Vranove nad Topľou 25. júna 1941 pod číslom 691/1941. V tomto prípise , ktorý zaslal spomínaný úrad Gierecovi sa písalo: "Následkom mimoriadnych opatrení z dôvodov štátobezpečnostných dávam Vás pod policajný dozor a ste povinný hlásiť sa denne raz na žandárskej stanici v Soli. Miesto Vášho pobytu opustiť miesto nesmiete a vo veľmi súrnych a vážnych prípadaoch môžete tak učiniť len po predbežnom súhlase žandárskej stanice. Súčasne Vám zakazujem návštevy všetkých verejných miestností. Podpísaný Lejko, v.r. okresný náčelník."
Na Jána Giereca sa sťažoval
aj vtedajší vranovský škôldozorca, ktorý o ňom písal ako o učiteľovi, ktorý vplýva na obyvateľstvo v protiľudáckom duchu. Zmienil sa o ňom, že jeho postoj k slovenskému štátu vôbec nie je kladný. Vraj s obľubou vyhľadáva spoločnosť ľudí, ktorí nie su naklonení vtedajšiemu režimu. Generálny sekretár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dôverne žiadal roku 1943 Riaditeľstvo obecnej ľudovej školy v Soli, aby zistilo "národnú a štátnu spoľahlivosť" Jána Giereca. Keď ho riaditeľ školy dôverne vyzval, aby vstúpil do HSĽS, odpovedal, že on "je dobrý Slovák, ale má iné presvedčenie, vlastné" . 
Protiľudácky a protifašistický postoj učiteľa Jána Giereca nebol ľahostajný ani Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Táto žiadala dôverným prípisom, aby Jána Giereca z obce vypovedali, prípadne ho premiestnili na iné miesto. Ministerstvo školstva v Bratislave nemeškalo, preložilo Giereca od 1. septembra 1943 na ľudovú školu v Brdárke (bývalý okres Dobšiná). Tam sa stal horlivým propagátorom a organizátorom podzemného hnutia spolu so Štefanom Záhoranským z Dobšinej, kurierom Jánom Petergáčom z Nižnej Slanej, učiteľkou Želmírou Rychetskou zo Slavošoviec, Karolokm Mandátom z Nižnej Slanej a Jánom Rozložníkom z Dobšinej.
Keď členovia ilegálnych organizácií Dobšinského okresu nadviazali medzi sebou spojenie, ich práca nadobudla celookresné meradlo. Keď sa spojenie s Popradom prerušilo, za pomoci Jána Giereca sa nadviazalo s Rudolfom Blažovským, vedúcim ilegálneho hnutia zvolenskej oblasti.
Táto činnosť Jána Giereca sa nedala celkom utajiť. V dôsledku uvedeného ho znovu preložili do ešte väčšieho "zapadákova", do Madačky - Skalia, vtedy v okrese Lovinobaňa. Tu pôsobil len krátko. Pre jeho protifašistické zmýšľanie ho z učiteľstva suspendovali. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania sa zdržiaval u svojho brata Júliusa Giereca v rodných Hostišovciach.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie
29. augusta 1944 dobrovoľne vstúpil do Československej armády a bol členom vojenskej jednotky v Muráni. Ráno okolo 8. hodiny prišiel k Pavlovi Frákovi, aby spolu s niekoľkými povstaleckými vojakmi a partizánmi založil Revolučný národný výbor v Sirku. Ján Gierec vyzval novoutvorený R MNV, aby sa staral o úspešný priebeh SNP a organizovanie partizánskych skupín a povstaleckej armády podľa mobilizačnej vyhlášky. Zdôraznil venovať pozornosť zásobovaniu obyvateľstva a starostlivosti o verejný poriadok. V Sirku sa hneď prihlásilo do partizánskych skupín asi 60 mladých ľudí a do povstaleckej armády asi 200 mužov.
Podobne i do Ratkovej prišiel spolu s Jánom Bystránom a v mene okresného vojenského veliteľstva v Revúcej poveril npor. v zálohe Júliusa Bolfíka funkciou vojenského veliteľa Ratkovskej a Rákošskej doliny. V polovici septembra 1944 hlavné veliteľstvo I. československej armády sa Slovensku zriadilo v Revúcej prápor "Chryzantéma", do ktorého včlenili všetky ozbrojené jednotky Muránskej, Ratkovskej a Rákošskej doliny. Prápor Chryzantéma mal na zabezpečenie československo-maďarských hraníc vyčlenenú rotu v Lubeníku.
Začiatkom októbra
preložili Jána Giereca do Dobšinej vo funkcii spravodajského dôstojníka práporu. Túto funkciu vykonávala do 23. októbra 1944, keď jeho jednotka v nerovnom boji podľahla presile útočiacich nemeckých vojsk. O deň neskôr sa prihlásil do partizánskeho oddielu majora Kozlovského, v ktorom vedno s ostatnými spolubojovníkmi hrdinsky bojoval v okolí Ochtinej, Slavošoviec a Čiernej Lehoty.
Pri útoku fašistických vojsk bol poručík v zálohe Ján Gierec usmrtený dávkou z nemeckého guľometu na úseku Kohút - Lazárka (v matričnom obvode Lubeník) dňa 5. decembra 1944 v popoludňajších hodinách. Tam bol aj pochovaný.
Po oslobodení rodného kraja Sovietskou armádou jeho telesné pozostatky 21. marca 1945 previezli do Hostišoviec.
Na jeho pomníku sú vyryté tieto slová:
"Bojoval som za pravdu, právo, za česť rodu,
padol som guľkou vraha, aby ste mali slobodu!"
PaedDr. Milan Sajenko
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.