Ján Gierec mal vždy chlapské správanie. Pozval ma do lesa medzi Šimonkou a Makovicou za tým účelom, aby som ukázal najvhodnejšie miesto, kde by sa mohli v čase nebezpečia aj dlhšie skrývať pred žandármi prenasledovaní ľudia, pracujúci proti režimu".
Jeho nesúhlas s politikou klérofašistického režimu sa najlepšie prejavil roku 1941, keď fašistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Vtedy sa dostal pod policajný dozor. O tom svedčí dokument, ktorý vydal Okresný súd vo Vranove nad Topľou 25. júna 1941 pod číslom 691/1941. V tomto prípise , ktorý zaslal spomínaný úrad Gierecovi sa písalo: "Následkom mimoriadnych opatrení z dôvodov štátobezpečnostných dávam Vás pod policajný dozor a ste povinný hlásiť sa denne raz na žandárskej stanici v Soli. Miesto Vášho pobytu opustiť miesto nesmiete a vo veľmi súrnych a vážnych prípadaoch môžete tak učiniť len po predbežnom súhlase žandárskej stanice. Súčasne Vám zakazujem návštevy všetkých verejných miestností. Podpísaný Lejko, v.r. okresný náčelník."
Na Jána Giereca sa sťažoval
aj vtedajší vranovský škôldozorca, ktorý o ňom písal ako o učiteľovi, ktorý vplýva na obyvateľstvo v protiľudáckom duchu. Zmienil sa o ňom, že jeho postoj k slovenskému štátu vôbec nie je kladný. Vraj s obľubou vyhľadáva spoločnosť ľudí, ktorí nie su naklonení vtedajšiemu režimu. Generálny sekretár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dôverne žiadal roku 1943 Riaditeľstvo obecnej ľudovej školy v Soli, aby zistilo "národnú a štátnu spoľahlivosť" Jána Giereca. Keď ho riaditeľ školy dôverne vyzval, aby vstúpil do HSĽS, odpovedal, že on "je dobrý Slovák, ale má iné presvedčenie, vlastné" .
Protiľudácky a protifašistický postoj učiteľa Jána Giereca nebol ľahostajný ani Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Táto žiadala dôverným prípisom, aby Jána Giereca z obce vypovedali, prípadne ho premiestnili na iné miesto. Ministerstvo školstva v Bratislave nemeškalo, preložilo Giereca od 1. septembra 1943 na ľudovú školu v Brdárke (bývalý okres Dobšiná). Tam sa stal horlivým propagátorom a organizátorom podzemného hnutia spolu so Štefanom Záhoranským z Dobšinej, kurierom Jánom Petergáčom z Nižnej Slanej, učiteľkou Želmírou Rychetskou zo Slavošoviec, Karolokm Mandátom z Nižnej Slanej a Jánom Rozložníkom z Dobšinej.
Keď členovia ilegálnych organizácií Dobšinského okresu nadviazali medzi sebou spojenie, ich práca nadobudla celookresné meradlo. Keď sa spojenie s Popradom prerušilo, za pomoci Jána Giereca sa nadviazalo s Rudolfom Blažovským, vedúcim ilegálneho hnutia zvolenskej oblasti.
Táto činnosť Jána Giereca sa nedala celkom utajiť. V dôsledku uvedeného ho znovu preložili do ešte väčšieho "zapadákova", do Madačky - Skalia, vtedy v okrese Lovinobaňa. Tu pôsobil len krátko. Pre jeho protifašistické zmýšľanie ho z učiteľstva suspendovali. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania sa zdržiaval u svojho brata Júliusa Giereca v rodných Hostišovciach.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie
29. augusta 1944 dobrovoľne vstúpil do Československej armády a bol členom vojenskej jednotky v Muráni. Ráno okolo 8. hodiny prišiel k Pavlovi Frákovi, aby spolu s niekoľkými povstaleckými vojakmi a partizánmi založil Revolučný národný výbor v Sirku. Ján Gierec vyzval novoutvorený R MNV, aby sa staral o úspešný priebeh SNP a organizovanie partizánskych skupín a povstaleckej armády podľa mobilizačnej vyhlášky. Zdôraznil venovať pozornosť zásobovaniu obyvateľstva a starostlivosti o verejný poriadok. V Sirku sa hneď prihlásilo do partizánskych skupín asi 60 mladých ľudí a do povstaleckej armády asi 200 mužov.
Podobne i do Ratkovej prišiel spolu s Jánom Bystránom a v mene okresného vojenského veliteľstva v Revúcej poveril npor. v zálohe Júliusa Bolfíka funkciou vojenského veliteľa Ratkovskej a Rákošskej doliny. V polovici septembra 1944 hlavné veliteľstvo I. československej armády sa Slovensku zriadilo v Revúcej prápor "Chryzantéma", do ktorého včlenili všetky ozbrojené jednotky Muránskej, Ratkovskej a Rákošskej doliny. Prápor Chryzantéma mal na zabezpečenie československo-maďarských hraníc vyčlenenú rotu v Lubeníku.
Začiatkom októbra
preložili Jána Giereca do Dobšinej vo funkcii spravodajského dôstojníka práporu. Túto funkciu vykonávala do 23. októbra 1944, keď jeho jednotka v nerovnom boji podľahla presile útočiacich nemeckých vojsk. O deň neskôr sa prihlásil do partizánskeho oddielu majora Kozlovského, v ktorom vedno s ostatnými spolubojovníkmi hrdinsky bojoval v okolí Ochtinej, Slavošoviec a Čiernej Lehoty.
Pri útoku fašistických vojsk bol poručík v zálohe Ján Gierec usmrtený dávkou z nemeckého guľometu na úseku Kohút - Lazárka (v matričnom obvode Lubeník) dňa 5. decembra 1944 v popoludňajších hodinách. Tam bol aj pochovaný.
Po oslobodení rodného kraja Sovietskou armádou jeho telesné pozostatky 21. marca 1945 previezli do Hostišoviec.
Na jeho pomníku sú vyryté tieto slová:
"Bojoval som za pravdu, právo, za česť rodu,
padol som guľkou vraha, aby ste mali slobodu!"
PaedDr. Milan Sajenko


































Ján Gierec. Pochádzal z Hostišoviec. Narodil sa v roku 1908. Patril medzi slovenských vlasteneckých učiteľov, ktorí nesúhlasii s politikou tzv. Slovenského štátu. Prenasledovali ho za nespoľahlivosť, šikanovali a neustále prekladali z miesta na miesto. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a