KLENOVEC. Obec v roku 1940 – počas 2. svetovej vojny mala 4539 obyvateľov, v súčasnosti má 3287 obyvateľov. Význam názvu obce nie je známy. No ak by sme ho mali posudzovať podľa zásluh počas 2. svetovej vojny, tak by mu pristalo pomenovanie „KLENOT SNP SLOVENSKÉHO RUDOHORIA“. Prečo? Bolo srdcom príprav SNP ešte pred jeho vypuknutím. Po potlačaní SNP Klenovčania a obyvatelia okolitých lazov vo svojich príbytkoch a kolešniach (drevené stavby na uskladnenie sena a slamy) ukryli počas troch mesiacov viac ako 3 000 utečencov! Nikto sa nepýtal, kto je a či má peniaze. Vo svojich pamätiach pani Mária Zúriková spomína: „Zásoby vystačili do Dňa 27.8.2011 Základná organizácia SZPB, Obecné zastupiteľstvo obce Klenovec, okr. Rimavská Sobota si pripomenuli 67. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Spomienkový akt začal netradične ráno o 8.00 hodine pri pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny a následne pri pamätníku SNP na tamojšom námestí. Svieži a čistý vzduch doprial pľúcam všetkých účastníkov, ktorých sa zišlo napriek skorej hodine pomerne pekný počet. Čistému a sviežemu vzduchu akoby korešpondovala čistota a poriadok na klenovskom námestí.
Po položení vencov a odznení Slovenskej hymny, sa väčšina účastníkov odobrala autobusom do
Po vystúpení z autobusu mali byť účastníci osláv vyvezení na vrch Skorušiná, kde mal byť ďalší akt osláv - odhalenie pamätnej tabule na dome Júlie Brndiarovej, kde sídlil počas SNP štáb partizánskeho zväzku Chruščov „Čierneho generála“, ktorého skutočné meno bolo Alexej Michajlovič SADILENKO.Kto bol Alexej Michajlovič SADILENKO, alias „Čierny generál“? Podľa nežného pohlavia to bol stelesnený „bohatier“. Urastený mladý muž, čiernych vlasov, „huncútských“ fúzov, spravodlivý, odvážny, vzdelaný rozvážny a statočný muž.
Svetlo nášho sveta ho oslnilo 21.5.1912 v Krasnodare (vtedajší ZSSR). Pôvodným povolaním bol stavebný technik - topograf. Od roku 1939 vojak Červenej armády. Prešiel rôznymi vojenskými funkciami. Skúsenosti z partizánskeho spôsobu boja nadobudol v partizánskom oddiele A. Fiodorova, ktorý vyvíjal bojovú činnosť v oblasti Černigova. Na jar 1944 absolvoval špeciálny kurz pre „špeciálne účely“ v ukrajinskom Rovne.
Dňa 17.9.1944 bol ako veliteľ 39 člennej skupiny vysadený na pomoc SNP v oblasti Opátka. Od novembra 1944 po potlačení povstania bol menovaný veliteľom partizánskeho zväzku „Chruščov“. Za svoju odvahu, statočnosť vynaliezavosť, umenie organizátora – ilegálneho odbojára, získal prezývku „Čierny generál“. Fašisti po ňom „pásli“, avšak nepodarilo sa im ho chytiť ani prostredníctvom nasadeného agenta – partizána pôvodom z Moravy Anteka. (Po vojne bol odhalený a popravený v Rimavskej Sobote. Bližšie viď v knihe Antekova zrada od B. Chňoupka.)
Fašisti a ich prisluhovači „besneli“. Dňa 13.12.1944 pod zámienkou kontroly osobných dokladov sa musel prísť legitimovať každý občan Klenovca. V tento deň gestapákom označoval partizánov práve agent Antek. Po ťažkých útrapách bol Klenovec oslobodený vojskami 2. Ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského, v ktorého radoch bojovali aj rumunskí vojaci.
Po oslobodení bol A. M. Sadilenko prijatý za čestného občana Klenovca, Brezna, Tisovca, Hnúšte, Utekáča, Čierneho Balogu, Polomky, Lomu nad Rimavicou, Závadky a Košických Hámrov.
A. M. Sadileko po skončení vojny pôsobil v rôznych funkciách v Kyjeve, Černigove a na Kurilských ostrovoch. Vydal niekoľko knižiek s problematikou Veľkej vlastenejckej vojny a SNP. Je držiteľom celého radu vysokých vyznamenaní ZSSR a Československa.
S myšlienkami na tohto legendárneho veliteľa postupoval rad odbojárov strminou pod vrch Skorušina. Po dorazení do cieľa každý pookrial a neľutoval námahu. Naskytol sa nevšedne krásny pohľad na „paseku“ a priam rozprávkovú chalúpku.
V tejto krásnej drevenici mal štáb legendárny „Čierny generál“, alias A. M. Sadilenko.Na priečelí dreveničky na úrovni okna visel tkaný obrus a pod ním pamätná tabuľa informujúca, že tu mal takmer počas 3 mesiacov štáb A. M. Sadilenko.
Tabuľu slávnostne odhalil za prítomnosti predsedníčky ZO SZPB v Klenovci pani Júlii Segečovej a predslove starostky Klenovca pani Zlatky Kaštanovej predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar. Pôvodnú pamätnú tabuľu zlikvidovali do „nežnej revolúcii“ novodobí „demokrati“.
Význam celej akcie umocnila prítomnosť jednej z neviest pani Júlie Brndiarovej, dnes 89 ročnej Márie Brndiarovej, rodenej Jakabšicovej so svojimi dcérkami. Sadilenko a ostatní partizáni volali pani Júliu Brndiarovú srdečne – čisto „mama“.
Okrem slávnostného príhovoru starostky obce p. Zlatky Kaštanovej a predsedkyňe ZO SZPB vyzdvihol význam a zásluhy A. M. Sadilenka priamy účastník SNP Mgr. J. Melitoris a pekné verše odrecitovala pani Mgr. Marta Hlavínová.
Veríme, že tentoraz pamätná doska vydrží dlhšie ako pôvodná a miesto domu Júlie Brndiarovej, „mamy“ partizánov, sa stane miestom „pútnikov“ hrdých na tradíciu Slovenského národného povstania z celého Gemera.
JUDr. J. Pupala
Predseda HDK ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.