KLENOVEC. Obec v roku 1940 – počas 2. svetovej vojny mala 4539 obyvateľov, v súčasnosti má 3287 obyvateľov. Význam názvu obce nie je známy. No ak by sme ho mali posudzovať podľa zásluh počas 2. svetovej vojny, tak by mu pristalo pomenovanie „KLENOT SNP SLOVENSKÉHO RUDOHORIA“. Prečo? Bolo srdcom príprav SNP ešte pred jeho vypuknutím. Po potlačaní SNP Klenovčania a obyvatelia okolitých lazov vo svojich príbytkoch a kolešniach (drevené stavby na uskladnenie sena a slamy) ukryli počas troch mesiacov viac ako 3 000 utečencov! Nikto sa nepýtal, kto je a či má peniaze. Vo svojich pamätiach pani Mária Zúriková spomína: „Zásoby vystačili do Dňa 27.8.2011 Základná organizácia SZPB, Obecné zastupiteľstvo obce Klenovec, okr. Rimavská Sobota si pripomenuli 67. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Spomienkový akt začal netradične ráno o 8.00 hodine pri pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny a následne pri pamätníku SNP na tamojšom námestí. Svieži a čistý vzduch doprial pľúcam všetkých účastníkov, ktorých sa zišlo napriek skorej hodine pomerne pekný počet. Čistému a sviežemu vzduchu akoby korešpondovala čistota a poriadok na klenovskom námestí.
Po položení vencov a odznení Slovenskej hymny, sa väčšina účastníkov odobrala autobusom do
Po vystúpení z autobusu mali byť účastníci osláv vyvezení na vrch Skorušiná, kde mal byť ďalší akt osláv - odhalenie pamätnej tabule na dome Júlie Brndiarovej, kde sídlil počas SNP štáb partizánskeho zväzku Chruščov „Čierneho generála“, ktorého skutočné meno bolo Alexej Michajlovič SADILENKO.Kto bol Alexej Michajlovič SADILENKO, alias „Čierny generál“? Podľa nežného pohlavia to bol stelesnený „bohatier“. Urastený mladý muž, čiernych vlasov, „huncútských“ fúzov, spravodlivý, odvážny, vzdelaný rozvážny a statočný muž.
Svetlo nášho sveta ho oslnilo 21.5.1912 v Krasnodare (vtedajší ZSSR). Pôvodným povolaním bol stavebný technik - topograf. Od roku 1939 vojak Červenej armády. Prešiel rôznymi vojenskými funkciami. Skúsenosti z partizánskeho spôsobu boja nadobudol v partizánskom oddiele A. Fiodorova, ktorý vyvíjal bojovú činnosť v oblasti Černigova. Na jar 1944 absolvoval špeciálny kurz pre „špeciálne účely“ v ukrajinskom Rovne.
Dňa 17.9.1944 bol ako veliteľ 39 člennej skupiny vysadený na pomoc SNP v oblasti Opátka. Od novembra 1944 po potlačení povstania bol menovaný veliteľom partizánskeho zväzku „Chruščov“. Za svoju odvahu, statočnosť vynaliezavosť, umenie organizátora – ilegálneho odbojára, získal prezývku „Čierny generál“. Fašisti po ňom „pásli“, avšak nepodarilo sa im ho chytiť ani prostredníctvom nasadeného agenta – partizána pôvodom z Moravy Anteka. (Po vojne bol odhalený a popravený v Rimavskej Sobote. Bližšie viď v knihe Antekova zrada od B. Chňoupka.)
Fašisti a ich prisluhovači „besneli“. Dňa 13.12.1944 pod zámienkou kontroly osobných dokladov sa musel prísť legitimovať každý občan Klenovca. V tento deň gestapákom označoval partizánov práve agent Antek. Po ťažkých útrapách bol Klenovec oslobodený vojskami 2. Ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského, v ktorého radoch bojovali aj rumunskí vojaci.
Po oslobodení bol A. M. Sadilenko prijatý za čestného občana Klenovca, Brezna, Tisovca, Hnúšte, Utekáča, Čierneho Balogu, Polomky, Lomu nad Rimavicou, Závadky a Košických Hámrov.
A. M. Sadileko po skončení vojny pôsobil v rôznych funkciách v Kyjeve, Černigove a na Kurilských ostrovoch. Vydal niekoľko knižiek s problematikou Veľkej vlastenejckej vojny a SNP. Je držiteľom celého radu vysokých vyznamenaní ZSSR a Československa.
S myšlienkami na tohto legendárneho veliteľa postupoval rad odbojárov strminou pod vrch Skorušina. Po dorazení do cieľa každý pookrial a neľutoval námahu. Naskytol sa nevšedne krásny pohľad na „paseku“ a priam rozprávkovú chalúpku.
V tejto krásnej drevenici mal štáb legendárny „Čierny generál“, alias A. M. Sadilenko.Na priečelí dreveničky na úrovni okna visel tkaný obrus a pod ním pamätná tabuľa informujúca, že tu mal takmer počas 3 mesiacov štáb A. M. Sadilenko.
Tabuľu slávnostne odhalil za prítomnosti predsedníčky ZO SZPB v Klenovci pani Júlii Segečovej a predslove starostky Klenovca pani Zlatky Kaštanovej predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar. Pôvodnú pamätnú tabuľu zlikvidovali do „nežnej revolúcii“ novodobí „demokrati“.
Význam celej akcie umocnila prítomnosť jednej z neviest pani Júlie Brndiarovej, dnes 89 ročnej Márie Brndiarovej, rodenej Jakabšicovej so svojimi dcérkami. Sadilenko a ostatní partizáni volali pani Júliu Brndiarovú srdečne – čisto „mama“.
Okrem slávnostného príhovoru starostky obce p. Zlatky Kaštanovej a predsedkyňe ZO SZPB vyzdvihol význam a zásluhy A. M. Sadilenka priamy účastník SNP Mgr. J. Melitoris a pekné verše odrecitovala pani Mgr. Marta Hlavínová.
Veríme, že tentoraz pamätná doska vydrží dlhšie ako pôvodná a miesto domu Júlie Brndiarovej, „mamy“ partizánov, sa stane miestom „pútnikov“ hrdých na tradíciu Slovenského národného povstania z celého Gemera.
JUDr. J. Pupala
Predseda HDK ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.