Dňa 27.8.2011 Základná organizácia SZPB, Obecné zastupiteľstvo obce Klenovec, okr. Rimavská Sobota si pripomenuli 67. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Spomienkový akt začal netradične ráno o 8.00 hodine pri pamätníku obetí prvej a druhej svetovej vojny a následne pri pamätníku SNP na tamojšom námestí. Svieži a čistý vzduch doprial pľúcam všetkých účastníkov, ktorých sa zišlo napriek skorej hodine pomerne pekný počet. Čistému a sviežemu vzduchu akoby korešpondovala čistota a poriadok na klenovskom námestí.
Po položení vencov a odznení Slovenskej hymny, sa väčšina účastníkov odobrala autobusom do
Po vystúpení z autobusu mali byť účastníci osláv vyvezení na vrch Skorušiná, kde mal byť ďalší akt osláv - odhalenie pamätnej tabule na dome Júlie Brndiarovej, kde sídlil počas SNP štáb partizánskeho zväzku Chruščov „Čierneho generála“, ktorého skutočné meno bolo Alexej Michajlovič SADILENKO.Kto bol Alexej Michajlovič SADILENKO, alias „Čierny generál“? Podľa nežného pohlavia to bol stelesnený „bohatier“. Urastený mladý muž, čiernych vlasov, „huncútských“ fúzov, spravodlivý, odvážny, vzdelaný rozvážny a statočný muž.
Svetlo nášho sveta ho oslnilo 21.5.1912 v Krasnodare (vtedajší ZSSR). Pôvodným povolaním bol stavebný technik - topograf. Od roku 1939 vojak Červenej armády. Prešiel rôznymi vojenskými funkciami. Skúsenosti z partizánskeho spôsobu boja nadobudol v partizánskom oddiele A. Fiodorova, ktorý vyvíjal bojovú činnosť v oblasti Černigova. Na jar 1944 absolvoval špeciálny kurz pre „špeciálne účely“ v ukrajinskom Rovne.
Dňa 17.9.1944 bol ako veliteľ 39 člennej skupiny vysadený na pomoc SNP v oblasti Opátka. Od novembra 1944 po potlačení povstania bol menovaný veliteľom partizánskeho zväzku „Chruščov“. Za svoju odvahu, statočnosť vynaliezavosť, umenie organizátora – ilegálneho odbojára, získal prezývku „Čierny generál“. Fašisti po ňom „pásli“, avšak nepodarilo sa im ho chytiť ani prostredníctvom nasadeného agenta – partizána pôvodom z Moravy Anteka. (Po vojne bol odhalený a popravený v Rimavskej Sobote. Bližšie viď v knihe Antekova zrada od B. Chňoupka.)
Fašisti a ich prisluhovači „besneli“. Dňa 13.12.1944 pod zámienkou kontroly osobných dokladov sa musel prísť legitimovať každý občan Klenovca. V tento deň gestapákom označoval partizánov práve agent Antek. Po ťažkých útrapách bol Klenovec oslobodený vojskami 2. Ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského, v ktorého radoch bojovali aj rumunskí vojaci.
Po oslobodení bol A. M. Sadilenko prijatý za čestného občana Klenovca, Brezna, Tisovca, Hnúšte, Utekáča, Čierneho Balogu, Polomky, Lomu nad Rimavicou, Závadky a Košických Hámrov.
A. M. Sadileko po skončení vojny pôsobil v rôznych funkciách v Kyjeve, Černigove a na Kurilských ostrovoch. Vydal niekoľko knižiek s problematikou Veľkej vlastenejckej vojny a SNP. Je držiteľom celého radu vysokých vyznamenaní ZSSR a Československa.
S myšlienkami na tohto legendárneho veliteľa postupoval rad odbojárov strminou pod vrch Skorušina. Po dorazení do cieľa každý pookrial a neľutoval námahu. Naskytol sa nevšedne krásny pohľad na „paseku“ a priam rozprávkovú chalúpku.
V tejto krásnej drevenici mal štáb legendárny „Čierny generál“, alias A. M. Sadilenko.Na priečelí dreveničky na úrovni okna visel tkaný obrus a pod ním pamätná tabuľa informujúca, že tu mal takmer počas 3 mesiacov štáb A. M. Sadilenko.
Tabuľu slávnostne odhalil za prítomnosti predsedníčky ZO SZPB v Klenovci pani Júlii Segečovej a predslove starostky Klenovca pani Zlatky Kaštanovej predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar. Pôvodnú pamätnú tabuľu zlikvidovali do „nežnej revolúcii“ novodobí „demokrati“.
Význam celej akcie umocnila prítomnosť jednej z neviest pani Júlie Brndiarovej, dnes 89 ročnej Márie Brndiarovej, rodenej Jakabšicovej so svojimi dcérkami. Sadilenko a ostatní partizáni volali pani Júliu Brndiarovú srdečne – čisto „mama“.
Okrem slávnostného príhovoru starostky obce p. Zlatky Kaštanovej a predsedkyňe ZO SZPB vyzdvihol význam a zásluhy A. M. Sadilenka priamy účastník SNP Mgr. J. Melitoris a pekné verše odrecitovala pani Mgr. Marta Hlavínová.
Veríme, že tentoraz pamätná doska vydrží dlhšie ako pôvodná a miesto domu Júlie Brndiarovej, „mamy“ partizánov, sa stane miestom „pútnikov“ hrdých na tradíciu Slovenského národného povstania z celého Gemera.
JUDr. J. Pupala
Predseda HDK ObV SZPB
v Rimavskej Sobote
{jcomments on}

































KLENOVEC. Obec v roku 1940 – počas 2. svetovej vojny mala 4539 obyvateľov, v súčasnosti má 3287 obyvateľov. Význam názvu obce nie je známy. No ak by sme ho mali posudzovať podľa zásluh počas 2. svetovej vojny, tak by mu pristalo pomenovanie „KLENOT SNP SLOVENSKÉHO RUDOHORIA“. Prečo? Bolo srdcom príprav SNP ešte pred jeho vypuknutím. Po potlačaní SNP Klenovčania a obyvatelia okolitých lazov vo svojich príbytkoch a kolešniach (drevené stavby na uskladnenie sena a slamy) ukryli počas troch mesiacov viac ako 3 000 utečencov! Nikto sa nepýtal, kto je a či má peniaze. Vo svojich pamätiach pani Mária Zúriková spomína: „Zásoby vystačili do
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-