sa po úvodnom prehľadnom popise stavu stredovekého a novovekého veterinárstva zaoberá jeho vývojom, vedúcom k prvému zdravotníckemu zákonu v habsburskej monarchii, k vzniku veterinárskeho školstva v Európe, najmä v Rakúsku a Uhorsku, k začatiu zverolekárskeho štúdia na lekárskych fakultách európskych univerzít i k následnému rozvoju zverolekárskeho výskumu a praktickým dôsledkom v odbore veterinárneho lekárstva. S dôsledným dôrazom i na zástoj a účinkovanie „chýrečných Slovákov“ (Ján Žamboký-Sambucus z Trnavy, Peter Madáč z Gemerskej Polomy, Pavol Adámi z Beluše, Peter Štulfa z Nitry, Roman Brunkala z Oravy, Alajos Ľudovít Szabó z Nededu, okr. Galanta, František Hutyra zo Spišského Podhradia, Jozef Marek z Hornej Stredy nad Váhom, Alexander Kotlán zo Smoleníc a i.), ktorí sa najviac zaslúžili o rozvoj veterinárstva a veterinárskej medicíny a školstva v 18. až 20. storočí.
Podstatná časť monografie je venovaná životu, dielu, účinkovaniu a prínosu pre lekárstvo a zverolekárstvo gemerského rodáka MUDr. Petra Madáča (28.2.1729 Veľká Poloma, dnes Gemerská Poloma - 24.11.1805 Rimavská Sobota). Slovenskí historiografi venovali nemálo bádateľského úsilia i publicistického priestoru osobnostiam humánnej medicíny 18. storočia. Medzi nimi aj Petrovi Madáčovi, pričom sa všetci autori zamerali na Madáčovu osobnosť iba z hľadiska jeho významu a prínosu pre humánnu medicínu a pre verejné zdravotníctvo feudálneho Uhorska. A práve táto publikácia napráva istú nedôslednosť v hodnotení jeho významu a predstavuje MUDr. Petra Madáča komplexne v celej šírke jeho činnosti, pretože Madáč nebol iba humánnym lekárom, ale súčasne bol aj úradným zverolekárom.
Napriek tomu, že v dobe svojho vysokoškolského štúdia nemal možnosť zvlášť študovať aj veterinárnu medicínu, potrebné vedomosti z nej si individuálne doplňoval na lekárskej fakulte wittenberskej univerzity, kde štúdiá úspešne ukončil obhajobou svojej dizertačnej práce o regenerácii ciev a bol tu v r. 1770 slávnostne promovaný na doktora medicíny. Po nostrifikácii svojho lekárskeho diplomu na univerzite v Trnave, kde po obhajobe druhého dizertačného spisu o úzkych súvislostiach chemických prvkov mu bol 12. februára 1774 titul doktora medicíny ako aj výkon lekárskeho povolania úradne potvrdený. Vzápätí prijal z rúk vicišpána menovací dekrét za stoličného lekára Liptovskej stolice. V roku 1776 sa usadil v Malohontskej stolici, keď sa aj s rodinou presťahoval do Rimavskej Soboty, tu pôsobil ako stoličný lekár -
fyzikus, kde svoju funciu vykonával 26 rokov až do roku 1802, kedy sa ako 74 ročný vzdal svojej funkcie a požiadal o dôchodok, ktorý si užíval v prostredí svojej rodiny až do svojho náhleho skonu 24.11.1805. Okrem osobných ambícií bádať, skúmať choroby zvierat, najmä tých nákazlivých, ho k tejto zverolekárskej činnosti zaväzoval aj titul a funkcia fyzikusa. Peter Madáč bol totiž „fyzikus“, teda úradný mestský, stoličný lekár – humánny i veterinárny, a nie ako sa často mylne vysvetľovalo, že bol
„odborníkom vo fyzike“. To znamená, že sa v lekárskej praxi v plnej miere musel zaoberať aj sledovaním, diagnostikovaním, hlásením, evidenciou, výskumom, prevenciou, liečbou a tlmením nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat. Madáčova priekopnícka iniciatíva epizootológa (vedný odbor, ktorý sa zaoberá infekčnými chorobami spôsobovanými parazitmi), jeho odborný prístup a praktické výsledky v oblasti potierania zvieracích nákaz, preventívne, ochranné a liečebné opatrenia, návody a metódy, sa stali všeobecne záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat. Ním vypracované navrhované a ochranné liečebné opatrenia proti slintačke a krívačke dobytka Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada schválila a v roku 1788 legislatívne vyhlásila za platné pre celé územie Uhorska.
Madáčovu pestrú, obtiažnu a zložitú životnú púť, komplikované štúdiá v zahraničí, rôzne miesta jeho účinkovania, výsledky činnosti v jeho dôležitej funkcii úradného lekára a najmä zverolekára v Malohonte a Gemeri i informácie o jeho praktickej, výskumnej, publicistickej a administratívno-správnej činnosti podáva autor na základe archívnych dokumentov. Doslovné citovanie textov podrobných hlásení a správ o zdrojoch, príznakoch a priebehu vyskytnuvších sa nákazlivých chorôb dobytka, vypracovaných a odporúčaných spôsoboch a postupoch pre chovateľov na zdolanie týchto nákaz a návodoch na liečbu slintačky a krívačky, sú nielen dokladom o význame Madáčovej činnosti, ale aj zaujímavým čítaním, ktoré možno odporúčať všetkým záujemcom o našu históriu.
Marta Mikitová

































Jedným z príspevkov k poznaniu slovenských dejín a špeciálne slovenského veterinárstva a jeho osobností je aj novovydaná publikácia Chýreční Slováci v dejinách veterinárstva feudálneho Uhorska – Peter Madáč z Veľkej Polomy. Vydal ju Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach na sklonku roka 2013 ako svoju 22. publikáciu v rámci svojej edície „Historia medicinae veterinariae“, v spolupráci so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou SR, Komorou veterinárnych lekárov SR a Obecným úradom v Gemerskej Polome. Autorom monografie je MVDr. Ladislav Husár, ktorý pôsobil ako odborný veterinárny lekár v Dobšinej, neskôr na Okresnej veterinárskej správe v Rožňave, v súčasnosti po 37 ročnej veterinárskej praxi žije na dôchodku v Rožňave a ako člen Komisie múzea histórie veterinárnej medicíny pri IVVL v Košiciach sa venuje organizačnej práci a publicistike. Dielo lektorovali MVDr. Jozef Blecha a Ján Chanas, starosta obce Gemerská Poloma, ktorý publikáciu obohatil o informácie o histórii, prírodných pomeroch, pamiatkach, významných osobnostiach i o súčasnosti obce a jej všestrannom rozvoji. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a