Søren Kierkegaard si i mladý Remete kládol otázku po autentickom živote veriaceho človeka v Európe, ktorá sa síce nazýva kresťanskou, s biblickým kresťanstvom však nemá nič spoločné. Remete niektorými rysmi svojej teológie pripomína Alberta Schweitzera alebo Dietricha Bonhoeffera s jeho dôrazom na zodpovednú vieru uprostred nenáboženského sveta. Remete silne prežíval vedomie, že stará kresťanská kultúra odchádza, pričom jej odchod bude bolestný, búrlivý, temný a budúcnosť je potrebné stvoriť v jakobovskom zápase ducha, aby mohla ožiť pravdivá biblická viera, ktorá sa zrodí v chudobe, úzkosti a temnote, až “utíchne hluk vedeckých dôvodov a protidôvodov.“
Predvojnové meštiacke prostredie
evanjelickej cirkvi nemohlo doceniť skutočný význam mladého teológa. Dá sa povedať, že Remete bol vo svojej dobe skôr na okraji cirkevných inštitúcií a neustále sa stretával s podozrievavou nechuťou cirkevných predstaviteľov. Odpor vzbudil už svojím nekonformným sobášom s diakonkou Klárou Kušinszkou. Protestantská cirkev organizovaná na národnostnom princípe len ťažko mohla oceniť Remeteho univerzalistické a nekonfesijné poňatie viery. Snáď aj preto tento nadaný filozof a teológ nezakotvil v nejakom prestížnom postavení, ktoré by istotne zodpovedalo jeho britkému intelektu, ale stal sa katechétom, učiteľom detí. Po krátkom pobyte v Egri sa jeho učiteľským pôsobiskom stalo slovenské mestečko Jelšava. Svojím spôsobom to bolo šťastné riešenie, lebo Remete v pedagogickej práci našiel hlboký zmysel, pretože mohol priamo pôsobiť na najmladšiu generáciu, a tak pripravovať onú novú budúcnosť, v ktorej dúfal nájsť obnovu autentickej biblickej viery.
V atmosfére vzrastajúcej neznášanlivosti, vypätého nacionalizmu a odklone spoločnosti od demokratických ideálov viedol mládež k otvorenosti, láskavosti a zodpovednosti. Oslovoval deti maďarské i slovenské, učil kresťanov i ateistov, pomáhal chudobným deťom, aby mohli študovať, organizoval výlety a letné tábory, pôsobil tiež ako nadaný psychológ. Podarilo sa mu vytvoriť súdržné skupiny mládeže, “bandy“, ktoré si v kresťanskom duchu pomáhali a dokázali pomáhať aj iným. Darilo sa mu vštepovať mládeži univerzalizmus tam, kde začínal prevládať šovinistický i náboženský partikularizmus, lásku ku všetkým ľuďom bez rozdielu tam, kde sa začali presadzovať barbarské militantné zásady. Prekračoval hranice národností, náboženstiev i spoločenských tried, ignoroval rozdiely medzi ľuďmi i národmi. Bez ohľadu na riziko pomáhal deportovaným Židom utekať cez slovenské hranice, kde sa už vzmáhalo povstanie a kde mali utečenci nádej na prežitie. Rovnako tak ale vštepoval mládeži ohľaduplnosť k nepriateľom. Keď jeho žiaci ukrytí v lesoch zajali nemeckého vojaka, podelili sa s ním o jedlo a nocľah, oslávili s ním Štedrý deň a potom ho prepustili len s prosbou, aby ich neprezradil.
Príchod vojny
l
ogicky viedol k tomu, že si dovtedy Remeteho výrazne pacifistické spoločenstvo muselo položiť otázku, či vstúpiť do ozbrojeného boja proti postupujúcej neľudskosti. Nebola to ľahká voľba, iste už aj preto, že Remeteho žiaci boli ešte deti a on sám bol skôr senzitívnym filozofom a učiteľom než vojakom. Pre človeka, ktorý vo svojej viere spojuje myslenie s činmi, však nebola iná možnosť, než postaviť sa aktívne na stranu spravodlivosti. Ladislav Remete od začiatku vedel, že takéto rozhodnutie nutne povedie k tragickému koncu, a hoci mal niekoľkokrát možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, vždy sa rozhodoval iba podľa svoje viery. Jeho “bandy,“ v ktorých boli už pätnásťročné deti, sa spolu s ním zapojili do Slovenského národného povstania, pričom šlo predovšetkým o to poskytovať bojujúcim partizánom zázemie a informácie. Sám Remete vlastnil starú pištoľ, tú však nikdy nepoužil, a to ani vo chvíli, keď ho zatýkalo gestapo.
Profesor Karol Nandrásky ako osemnásťročný mladík patril do najužšieho Remeteho kruhu. Niet pochýb o tom, že dokonca i v bezbožnom svete plnom rozkladov zostáva pre mladého človeka inšpiráciou viera. Musí to však byť viera prejavovaná nie zbožnými frázami, ale viera prežívaná zo dňa na deň a dokonca dosvedčená smrťou.
9. januára 1945 odviezli fašisti László Remeteho do vápenky v Nemeckej. Pretože pôda bola v januári zmrznutá, prestalo sa s obvyklým spôsobom popráv, keď boli väzni zastrelení a zhodení do hromadného hrobu, ktorý si sami vykopali. V januári boli väzni a s nimi i Lászsló Remete zastrelení nad pecou vápenky a vhodení do ohňa.
Kniha Karola Nandráskeho
"László Remete - človek, ktorý prekračoval hranice" (2006) je cenným osobným svedectvom, je to silný dokument. Zaujme nielen bezprostrednosťou a historickou presnosťou, ale také strhujúcim básnickým jazykom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a moderný, na druhej strane plný neokázalého pátosu.


































Ladislav Remete sa narodil 27.9.1910 v Šoproni (Maďarsko). Bol duchovným a účastníkom SNP.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-