Søren Kierkegaard si i mladý Remete kládol otázku po autentickom živote veriaceho človeka v Európe, ktorá sa síce nazýva kresťanskou, s biblickým kresťanstvom však nemá nič spoločné. Remete niektorými rysmi svojej teológie pripomína Alberta Schweitzera alebo Dietricha Bonhoeffera s jeho dôrazom na zodpovednú vieru uprostred nenáboženského sveta. Remete silne prežíval vedomie, že stará kresťanská kultúra odchádza, pričom jej odchod bude bolestný, búrlivý, temný a budúcnosť je potrebné stvoriť v jakobovskom zápase ducha, aby mohla ožiť pravdivá biblická viera, ktorá sa zrodí v chudobe, úzkosti a temnote, až “utíchne hluk vedeckých dôvodov a protidôvodov.“
Predvojnové meštiacke prostredie
evanjelickej cirkvi nemohlo doceniť skutočný význam mladého teológa. Dá sa povedať, že Remete bol vo svojej dobe skôr na okraji cirkevných inštitúcií a neustále sa stretával s podozrievavou nechuťou cirkevných predstaviteľov. Odpor vzbudil už svojím nekonformným sobášom s diakonkou Klárou Kušinszkou. Protestantská cirkev organizovaná na národnostnom princípe len ťažko mohla oceniť Remeteho univerzalistické a nekonfesijné poňatie viery. Snáď aj preto tento nadaný filozof a teológ nezakotvil v nejakom prestížnom postavení, ktoré by istotne zodpovedalo jeho britkému intelektu, ale stal sa katechétom, učiteľom detí. Po krátkom pobyte v Egri sa jeho učiteľským pôsobiskom stalo slovenské mestečko Jelšava. Svojím spôsobom to bolo šťastné riešenie, lebo Remete v pedagogickej práci našiel hlboký zmysel, pretože mohol priamo pôsobiť na najmladšiu generáciu, a tak pripravovať onú novú budúcnosť, v ktorej dúfal nájsť obnovu autentickej biblickej viery.
V atmosfére vzrastajúcej neznášanlivosti, vypätého nacionalizmu a odklone spoločnosti od demokratických ideálov viedol mládež k otvorenosti, láskavosti a zodpovednosti. Oslovoval deti maďarské i slovenské, učil kresťanov i ateistov, pomáhal chudobným deťom, aby mohli študovať, organizoval výlety a letné tábory, pôsobil tiež ako nadaný psychológ. Podarilo sa mu vytvoriť súdržné skupiny mládeže, “bandy“, ktoré si v kresťanskom duchu pomáhali a dokázali pomáhať aj iným. Darilo sa mu vštepovať mládeži univerzalizmus tam, kde začínal prevládať šovinistický i náboženský partikularizmus, lásku ku všetkým ľuďom bez rozdielu tam, kde sa začali presadzovať barbarské militantné zásady. Prekračoval hranice národností, náboženstiev i spoločenských tried, ignoroval rozdiely medzi ľuďmi i národmi. Bez ohľadu na riziko pomáhal deportovaným Židom utekať cez slovenské hranice, kde sa už vzmáhalo povstanie a kde mali utečenci nádej na prežitie. Rovnako tak ale vštepoval mládeži ohľaduplnosť k nepriateľom. Keď jeho žiaci ukrytí v lesoch zajali nemeckého vojaka, podelili sa s ním o jedlo a nocľah, oslávili s ním Štedrý deň a potom ho prepustili len s prosbou, aby ich neprezradil.
Príchod vojny
l
ogicky viedol k tomu, že si dovtedy Remeteho výrazne pacifistické spoločenstvo muselo položiť otázku, či vstúpiť do ozbrojeného boja proti postupujúcej neľudskosti. Nebola to ľahká voľba, iste už aj preto, že Remeteho žiaci boli ešte deti a on sám bol skôr senzitívnym filozofom a učiteľom než vojakom. Pre človeka, ktorý vo svojej viere spojuje myslenie s činmi, však nebola iná možnosť, než postaviť sa aktívne na stranu spravodlivosti. Ladislav Remete od začiatku vedel, že takéto rozhodnutie nutne povedie k tragickému koncu, a hoci mal niekoľkokrát možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, vždy sa rozhodoval iba podľa svoje viery. Jeho “bandy,“ v ktorých boli už pätnásťročné deti, sa spolu s ním zapojili do Slovenského národného povstania, pričom šlo predovšetkým o to poskytovať bojujúcim partizánom zázemie a informácie. Sám Remete vlastnil starú pištoľ, tú však nikdy nepoužil, a to ani vo chvíli, keď ho zatýkalo gestapo.
Profesor Karol Nandrásky ako osemnásťročný mladík patril do najužšieho Remeteho kruhu. Niet pochýb o tom, že dokonca i v bezbožnom svete plnom rozkladov zostáva pre mladého človeka inšpiráciou viera. Musí to však byť viera prejavovaná nie zbožnými frázami, ale viera prežívaná zo dňa na deň a dokonca dosvedčená smrťou.
9. januára 1945 odviezli fašisti László Remeteho do vápenky v Nemeckej. Pretože pôda bola v januári zmrznutá, prestalo sa s obvyklým spôsobom popráv, keď boli väzni zastrelení a zhodení do hromadného hrobu, ktorý si sami vykopali. V januári boli väzni a s nimi i Lászsló Remete zastrelení nad pecou vápenky a vhodení do ohňa.
Kniha Karola Nandráskeho
"László Remete - človek, ktorý prekračoval hranice" (2006) je cenným osobným svedectvom, je to silný dokument. Zaujme nielen bezprostrednosťou a historickou presnosťou, ale také strhujúcim básnickým jazykom, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný a moderný, na druhej strane plný neokázalého pátosu.

































Ladislav Remete sa narodil 27.9.1910 v Šoproni (Maďarsko). Bol duchovným a účastníkom SNP.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-