V článku chcem len doplniť niektoré faktografické údaje, o ktorých som sa len úchytkom zmienil v predchádzajúcej publikovanej téme – týkajú sa prevažne mestečka Ratkovej a súvisia s pôsobením historika Zoznam učiteľov pôsobiacich na ratkovskej cirkevnej škole (v 18. storočí latinskej) podľa Ondreja Šmála uvádzame v prepise do súčasnej slovenčiny:
„Vieme, že pretým boli aj ďalší správcovia ratkovskej školy, ktorí sú už však zabudnutí a v zápise ich nenachádzame, ale z protokolu nášho Bratstva vyberáme týchto zaznamenaných: Nicolaus Beracs bol správcom našej školy pred stopäťdesiatimi rokmi, a to správcom znamenitým. Dokazuje to aj to, že nielenže jeho pokolenie dosiaľ trvá, ale aj dvojctihodný muž Boží Johannes Berácz v cirkvi arnotskej užitočne pracuje - tak istotne pán Boh našu vernú prácu aj pri potomkoch vie odplácať. Potom, ako sa Beracs v roku 1634 stal mešťanostom, bol do našej školy povolaný Jakub Tajtik. Ďalším bol Johanes Basilides, o ktorom nenachádzam nič iného, iba to, že sa s kňazom Georgiusom Dubovinim navzájom neznášali. Potom, po jeho vyhnaní z Ratkovej, prišiel Mathias Sostický, ktorý v ratkovskej škole pobudol šesť rokov - od roku 1643 až do roku 1649. Na jeho miesto bol povolaný Gasparus Brenda, spôsobilý ale viac k streľbe ako k učeniu, lebo v roku 1650 nepozorne narábal so zbraňou a pred školským oknom zastrelil jedného mládenčeka, asi šestnásťročného Georgiusa Stubika, rodáka zo Slovenskej Ľupče. Preto sa musel nielen pred celou cirkvou ospravdlňovať, ale aj pri pohrebe chlapca recitovať a verejne sa priznať k svojej nezodpovednosti a bláznovstvu – tak je to na pripomenutie poznamenané v protokole Bratstva. Po ňom, do roku 1562, učinkoval v škole Paulo Chyba. Okolo roku 1568 bol za rektora povolaný Mattias Fabritius, ktorý svoj úrad vykonával usilovne a k prospechu, iba v tom bolo nešťastie, že s nespokojným kňazom Stefanusom Fidicinusom nemohol spolunažívať v láske. Po ôsmich rokoch bol povolaný za kazateľa slova Božieho do Rybníka a na jeho miesto nastúpil Georgius Piscatoris, zvaný Rybarik, ktorý hoci svoj úrad usilovne vykonával, kvôli všeobecnému prenasledovaniu dostal porážku a svoj život dokonal. Z jeho pokolenia až dosiaľ žijú u nás jeho potomkovia pod menom Rybarik. Potom, keď to všeobecné prenasledovanie, ktoré trvalo od roku 1671 až ro roku 1681 (v týchto rokoch v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi a k prenasledovaniu evanjelikov – pozn. red.), riadením milého Pána Boha prestalo, bol na rektorský úrad v roku 1683 povolaný Andreas Plenertius. Muž tento Bohu aj ľuďom milý, narodený v Nemeckej Ľupči, v čase toho všeobecného prenasledovania sa zdržiaval v Rajci a v Dobšinej. V Ratkovej však dlho nepobudol, lebo v roku 1684 bol povolaný za kňaza do cirkvi kyjatickej, kde svoj úrad starostlivo vykonával a v roku 1708 blahoslavene v Pánu skonal. Po dobrej chvíli obyčajne zlá nastáva, tak ak aj po tomto dobrom mužovi prišiel zlý, totiž Daniel Rissius. Z vlastného otca nezdarilý syn, nápojom opojným sa prepĺňajúci. Už v roku 1695 mal byť vyhnaný, ale ostal na prihovorenie sa a prosbu dvojctihodného pána otca jeho Jána Rissiusa, hoci už v tom čase naša cirkev si bola pohľadala kokavského kňaza. Ale ani potom sa vôbec nechcel polepšiť, tak v roku 1702 ako nepolepšiteľný korheľ bol zo školy vyhnaný a na jeho miesto k opustenej mládeži bol povolaný Johanes Hodikius. Muž síce veľmi malej postavy, ale na vyučovanie mládeže nadmieru spôsobilý a ako hudobník (muzikus) bol obzvláštny. Veľmi ľutovala cirkev naša, že po troch rokoch odišiel do Radvane a škola, ktorá vzrastala, ostala na iného. Po ňom bol za správcu školy určený Johannes Roxner. Tento bol síce ako organista zvlášť dobrý, ale pri vyučovaní mládeže neusilovný, preto aj keď v roku 1705 bol sem povolaný, po dvoch rokoch musel zaďakovať a prešiel do Slavošoviec. Na jeho miesto bol povolaný David Bodó, syn pána superintendanta Andreja Bodó, ktorý však sotva jemu zverenú mládež spoznal, do ťažkej nemoci upadol a po siedmich týždňoch v roku 1790 v Pánu umrel. Georgius Molitoris, ináč zvaný Wozar, narodený v slávnej stolici Malohontskej v osade Brezovo a po získaní vzdelania (v rkp. „upevnený v liternom umení“ – pozn. red.) v Dačovom Lome zverenú jemu mládež tri roky vyučoval. V roku 1709 prišiel za správcu školy do Ratkovej, kde zotrval šestnásť rokov. V prvých rokoch sa veľmi dobre zhostil svojho úradu a aj pri cirkevnej vizitácii v roku 1712 bol pochválený. Ale potom od roku 1725 zo školy odišiel a zostával v dlhotrvajúcom vyhnanstve, len tu a tam si hľadal svoju obživu, až v roku 1753 v Rimavskej Bani svoj život ukončil. Po ňom bol mládeži predstavený Johannes Subsylvani, muž tento, pri vyučovaní mládeže usilovný a starostlivý, prišiel do ratkovskej školy z Brezna v roku 1753. V úrade svojom bol usilovný, ale mal veľmi mdlý hlas, preto sa cirkev starala, aby mu bol pridelený kolega, ktorý by riadil chór a bol mu nápomocný pri vyučovaní dietok, pretože aj predtým bol taký zvyk v našej cirkvi, že mala samostatného organistu. Keď ale cirkev žiadala, aby zo svojho rektorského platu prispieval na svojho pomocníka, radšej ako by to urobil cirkvi a škole zaďakoval a odišiel do Brezna. Je ale potrebné ho pochváliť, že školskú mládež usilovne a prospešne vyučoval, na čo mnohí až dodnes spomínajú a ďakujú mu. Michael Wozar, terajší správca školy, tu v Ratkovej narodený v roku 1710 z pána otca Georga Molitorisa, ináč zvaného Wozár, a z matky Ráchel Abrahamides. Od roku 1733 osem rokov vyučoval mládež v Cinobani, v roku 1741 ho povolala cirkev v Pondelku, kde bol rektorom štyri roky. Na oboch miestach slúžil náležite, ako sami vydávajú svedectvá. V roku 1746 do cirkvi tejto ratkovskej bol povolaný, aby nielen mladšiu mládež vyučoval, ale tiež aj chór podľa najväčšej možnosti spravoval, lebo hlas má na to zvláštny. Hneď potom, ako sa predošlý správca Johannes Subsylvani zo školy odobral, on na jeho miesto nastúpil a ešte dodnes je školskej mádeži nadriadený a pretože každý o ňom a jeho práci vie, viacej nie je potrebné o ňom písať.
Dobrotivý Bože, podľa potreby ráč chrániť našu školu a zo dňa na deň viac a viac ju rozhojňuj, aby tak i cirkev časom mohla hojnejšie rozkvitať. To všetko sa naplnilo, keď vľúdny muž Mich. Wozar dňa 9. marca roku 1755, potom ako vyplnil 74 rokov živobytia svojho, náležite v Pánu zosnul.“
Ondrej Šmál nech čerpal z akýchkoľvek prameňov, jeho extrakty sú autentickými historickými dobovými dokumentami (mená rektorov, roky pôsobenia v konkrétnych, nielen gemerských lokalitách, rodinné vzťahy, obdobia prenasledovania (vyhnanstva) počas rekatolizácie. Ale sprístupnil i vzájomné ľudské vzťahy, ako neznášanlivosť - averzie, etické poklesky (alkohol), ako aj iné charakteristiky tak bezprostredne ľudské s akými sa stretávame i dnes.
Ako autor článku doplním, že nie každého môžu upútať suché historické údaje, ba môžu byť i nudné. Ale iste sa nájde čitateľ, ktorého zaujme história o našich predkoch, ktorí patria k nám. Vážim si každú starú listinu, dokument, zápis s menom, dátumom, udalosťou, ktorá sa prihovára z minula a hovorí o tom, čo bolo pre kohosi dôležité, aby ten ktosi, mnohokrát neznámy ju položil na papier, prípadne označil klauzulou „pro futura memoria“. Niekedy ju vnímam ako prastaré fresky v omietke, odkryté na stenách našich kostolíkov na gemerskej gotickej ceste. A ak sa nájde čo len pár čitateľov, ktorý sa pri texte pristavia – poviem si, stálo to za to, nebol to premárnený čas a nielen pri počítači.
Miroslav Ďurinda
Košice, február 2012
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.