V článku chcem len doplniť niektoré faktografické údaje, o ktorých som sa len úchytkom zmienil v predchádzajúcej publikovanej téme – týkajú sa prevažne mestečka Ratkovej a súvisia s pôsobením historika Zoznam učiteľov pôsobiacich na ratkovskej cirkevnej škole (v 18. storočí latinskej) podľa Ondreja Šmála uvádzame v prepise do súčasnej slovenčiny:
„Vieme, že pretým boli aj ďalší správcovia ratkovskej školy, ktorí sú už však zabudnutí a v zápise ich nenachádzame, ale z protokolu nášho Bratstva vyberáme týchto zaznamenaných: Nicolaus Beracs bol správcom našej školy pred stopäťdesiatimi rokmi, a to správcom znamenitým. Dokazuje to aj to, že nielenže jeho pokolenie dosiaľ trvá, ale aj dvojctihodný muž Boží Johannes Berácz v cirkvi arnotskej užitočne pracuje - tak istotne pán Boh našu vernú prácu aj pri potomkoch vie odplácať. Potom, ako sa Beracs v roku 1634 stal mešťanostom, bol do našej školy povolaný Jakub Tajtik. Ďalším bol Johanes Basilides, o ktorom nenachádzam nič iného, iba to, že sa s kňazom Georgiusom Dubovinim navzájom neznášali. Potom, po jeho vyhnaní z Ratkovej, prišiel Mathias Sostický, ktorý v ratkovskej škole pobudol šesť rokov - od roku 1643 až do roku 1649. Na jeho miesto bol povolaný Gasparus Brenda, spôsobilý ale viac k streľbe ako k učeniu, lebo v roku 1650 nepozorne narábal so zbraňou a pred školským oknom zastrelil jedného mládenčeka, asi šestnásťročného Georgiusa Stubika, rodáka zo Slovenskej Ľupče. Preto sa musel nielen pred celou cirkvou ospravdlňovať, ale aj pri pohrebe chlapca recitovať a verejne sa priznať k svojej nezodpovednosti a bláznovstvu – tak je to na pripomenutie poznamenané v protokole Bratstva. Po ňom, do roku 1562, učinkoval v škole Paulo Chyba. Okolo roku 1568 bol za rektora povolaný Mattias Fabritius, ktorý svoj úrad vykonával usilovne a k prospechu, iba v tom bolo nešťastie, že s nespokojným kňazom Stefanusom Fidicinusom nemohol spolunažívať v láske. Po ôsmich rokoch bol povolaný za kazateľa slova Božieho do Rybníka a na jeho miesto nastúpil Georgius Piscatoris, zvaný Rybarik, ktorý hoci svoj úrad usilovne vykonával, kvôli všeobecnému prenasledovaniu dostal porážku a svoj život dokonal. Z jeho pokolenia až dosiaľ žijú u nás jeho potomkovia pod menom Rybarik. Potom, keď to všeobecné prenasledovanie, ktoré trvalo od roku 1671 až ro roku 1681 (v týchto rokoch v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi a k prenasledovaniu evanjelikov – pozn. red.), riadením milého Pána Boha prestalo, bol na rektorský úrad v roku 1683 povolaný Andreas Plenertius. Muž tento Bohu aj ľuďom milý, narodený v Nemeckej Ľupči, v čase toho všeobecného prenasledovania sa zdržiaval v Rajci a v Dobšinej. V Ratkovej však dlho nepobudol, lebo v roku 1684 bol povolaný za kňaza do cirkvi kyjatickej, kde svoj úrad starostlivo vykonával a v roku 1708 blahoslavene v Pánu skonal. Po dobrej chvíli obyčajne zlá nastáva, tak ak aj po tomto dobrom mužovi prišiel zlý, totiž Daniel Rissius. Z vlastného otca nezdarilý syn, nápojom opojným sa prepĺňajúci. Už v roku 1695 mal byť vyhnaný, ale ostal na prihovorenie sa a prosbu dvojctihodného pána otca jeho Jána Rissiusa, hoci už v tom čase naša cirkev si bola pohľadala kokavského kňaza. Ale ani potom sa vôbec nechcel polepšiť, tak v roku 1702 ako nepolepšiteľný korheľ bol zo školy vyhnaný a na jeho miesto k opustenej mládeži bol povolaný Johanes Hodikius. Muž síce veľmi malej postavy, ale na vyučovanie mládeže nadmieru spôsobilý a ako hudobník (muzikus) bol obzvláštny. Veľmi ľutovala cirkev naša, že po troch rokoch odišiel do Radvane a škola, ktorá vzrastala, ostala na iného. Po ňom bol za správcu školy určený Johannes Roxner. Tento bol síce ako organista zvlášť dobrý, ale pri vyučovaní mládeže neusilovný, preto aj keď v roku 1705 bol sem povolaný, po dvoch rokoch musel zaďakovať a prešiel do Slavošoviec. Na jeho miesto bol povolaný David Bodó, syn pána superintendanta Andreja Bodó, ktorý však sotva jemu zverenú mládež spoznal, do ťažkej nemoci upadol a po siedmich týždňoch v roku 1790 v Pánu umrel. Georgius Molitoris, ináč zvaný Wozar, narodený v slávnej stolici Malohontskej v osade Brezovo a po získaní vzdelania (v rkp. „upevnený v liternom umení“ – pozn. red.) v Dačovom Lome zverenú jemu mládež tri roky vyučoval. V roku 1709 prišiel za správcu školy do Ratkovej, kde zotrval šestnásť rokov. V prvých rokoch sa veľmi dobre zhostil svojho úradu a aj pri cirkevnej vizitácii v roku 1712 bol pochválený. Ale potom od roku 1725 zo školy odišiel a zostával v dlhotrvajúcom vyhnanstve, len tu a tam si hľadal svoju obživu, až v roku 1753 v Rimavskej Bani svoj život ukončil. Po ňom bol mládeži predstavený Johannes Subsylvani, muž tento, pri vyučovaní mládeže usilovný a starostlivý, prišiel do ratkovskej školy z Brezna v roku 1753. V úrade svojom bol usilovný, ale mal veľmi mdlý hlas, preto sa cirkev starala, aby mu bol pridelený kolega, ktorý by riadil chór a bol mu nápomocný pri vyučovaní dietok, pretože aj predtým bol taký zvyk v našej cirkvi, že mala samostatného organistu. Keď ale cirkev žiadala, aby zo svojho rektorského platu prispieval na svojho pomocníka, radšej ako by to urobil cirkvi a škole zaďakoval a odišiel do Brezna. Je ale potrebné ho pochváliť, že školskú mládež usilovne a prospešne vyučoval, na čo mnohí až dodnes spomínajú a ďakujú mu. Michael Wozar, terajší správca školy, tu v Ratkovej narodený v roku 1710 z pána otca Georga Molitorisa, ináč zvaného Wozár, a z matky Ráchel Abrahamides. Od roku 1733 osem rokov vyučoval mládež v Cinobani, v roku 1741 ho povolala cirkev v Pondelku, kde bol rektorom štyri roky. Na oboch miestach slúžil náležite, ako sami vydávajú svedectvá. V roku 1746 do cirkvi tejto ratkovskej bol povolaný, aby nielen mladšiu mládež vyučoval, ale tiež aj chór podľa najväčšej možnosti spravoval, lebo hlas má na to zvláštny. Hneď potom, ako sa predošlý správca Johannes Subsylvani zo školy odobral, on na jeho miesto nastúpil a ešte dodnes je školskej mádeži nadriadený a pretože každý o ňom a jeho práci vie, viacej nie je potrebné o ňom písať.
Dobrotivý Bože, podľa potreby ráč chrániť našu školu a zo dňa na deň viac a viac ju rozhojňuj, aby tak i cirkev časom mohla hojnejšie rozkvitať. To všetko sa naplnilo, keď vľúdny muž Mich. Wozar dňa 9. marca roku 1755, potom ako vyplnil 74 rokov živobytia svojho, náležite v Pánu zosnul.“
Ondrej Šmál nech čerpal z akýchkoľvek prameňov, jeho extrakty sú autentickými historickými dobovými dokumentami (mená rektorov, roky pôsobenia v konkrétnych, nielen gemerských lokalitách, rodinné vzťahy, obdobia prenasledovania (vyhnanstva) počas rekatolizácie. Ale sprístupnil i vzájomné ľudské vzťahy, ako neznášanlivosť - averzie, etické poklesky (alkohol), ako aj iné charakteristiky tak bezprostredne ľudské s akými sa stretávame i dnes.
Ako autor článku doplním, že nie každého môžu upútať suché historické údaje, ba môžu byť i nudné. Ale iste sa nájde čitateľ, ktorého zaujme história o našich predkoch, ktorí patria k nám. Vážim si každú starú listinu, dokument, zápis s menom, dátumom, udalosťou, ktorá sa prihovára z minula a hovorí o tom, čo bolo pre kohosi dôležité, aby ten ktosi, mnohokrát neznámy ju položil na papier, prípadne označil klauzulou „pro futura memoria“. Niekedy ju vnímam ako prastaré fresky v omietke, odkryté na stenách našich kostolíkov na gemerskej gotickej ceste. A ak sa nájde čo len pár čitateľov, ktorý sa pri texte pristavia – poviem si, stálo to za to, nebol to premárnený čas a nielen pri počítači.
Miroslav Ďurinda
Košice, február 2012
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).