S určitým nadsadením môžeme povedať, že skoro celý svoj aktívny život prežil na Gemeri, najprv ako farár vo Vyšnej Slanej od r. 1731 až do r. 1751. O detailnejšom pôsobení v tomto evanjelickom zbore nemáme nijakých správ. Od r. 1751 až do svojej smrti r. 1766 pôsobil v Ratkovej. Povedzme si, že v tých rokoch bola spolupráca cirkvi a mestského magistrátu mestečka veľmi úzko spätá vzájomným porozumením ideovým i ekonomickým. Vnímajme toto obdobie náboženského pietizmu (citová zbožnosť), že sa uplatnil bezvýhradne i v Ratkovej. Každoročne volený richtár bol súčasne inšpektorom cirkvi, musel byť súhlas magistrátu s „vokátorom“ (povolávací dekrét na nastúpenie do úradu, obsahujúci údaje o plate, povinnostiach a pod.) atď. Aj tam hľadajme meritórny Šmálov záujem o históriu mestečka, v ktorom po devastujúcom požiari v r. 1692 nezostali nijaké historické písomné dokumenty, hoci tu existovala napr. cirkevná škola už pred r. 1596 a v rokoch Šmálovho účinkovania solídna cirkevná latinská škola na úrovni nižšieho gymnázia. Áno, O. Šmála zaujímala i história mesta, zozbieral pokiaľ to bolo možné retrospektívne až spred roku 1692 mená pôsobiacich richtárov a vicerichtárov, podrobne zaevidoval pôsobenie farárov evanjelickej ratkovskej cirkvi i s mnohými charakteristickými atribútmi osobností, enumeroval mená pôsobiacich učiteľov (rektorov), taktiež so zaujímavými postrehmi. Vyberal ich z najstarších protokolov „Bratstva nášho gemerského“ a aj iných zdrojov. Zostáva od neho zaujímavý súpis chotárných názvov, ktorý súvisí s povinnými desiatkami (decima) pre cirkev podľa rozhodnutia vtedajšieho muránskeho správcu panstva (Michael Angelo Jaquemont, 1680). Mnohé vtedy vžité chotárne názvy sú dnes úplne neznáme a neidentifikovateľné. Dôležité sú pre historiografiu Ratkovej mená vtedajšich mešťanov – plátcov cirkevného desiatku. Dopĺňam - v polovici 18. storočia bola na levočskom gymnáziu vizitácia superintendenta Juraja Ambroziho (Ambrosius) – v zápisnici, ktorú vyhotovil Ondrej Šmál ako účastník tejto vizitácie referuje o organizácii školy a učebnom pláne veľmi obšírne. História pre Ondreja Šmála sa stala nevyhnutnosťou, akoby bola neodmysliteľnou súčasťou jeho genotypu, akoby bola skutočným fenoménom jeho biografie. Bez predsudkov ho možno nazvať prvým historikom „starej Ratkovej“, patrí k najvýznamnejším osobnostiam tu účinkujúcich osobností. Samozrejme význam jeho historických prác nie je limitovaný izolovaným lokálným regiónom Ratkovej v tomto období.
Ponúkam ešte jeho vlastný životopis, ktorý nie je odbornej verejnosti neznámy, ale písaný v takomto autentickom „dobovom“ podaní ním samým, môže zaujať mimoriadne pôsobivým sugestívnym dojmom:
„Ja Andreas Schmal narozen jsem v Slávne Stolicy Turčanské v osade Necpáll rečene z Vážných a krestanských rodičú P. Otce Georgiuse Schmal, P. Matky pak Anny rozene Herchl. Potomjakž sem me literní umení, s pomocy Boži ne jen ve Vlasti naši Krajine Uherské, ale y v Akademiy Wittenberské utvrdil a Roku, 1729 do Wlasti štastne se navrátil, ponekud Slávnemu domu Platyovskému ve vyučovaní mladeho Pána Plathy Vaclava me povinnosti sem dokázal, potom od Cirkvi Vyšno Slanské Roku 1731 za Kazatele Slova Božího povolan, tam temer za dvacet lel sem pracoval. Ačprave mnohé slavne cirkvi, ku príkladu Prešovská, Stitnická, Tisovská, Kamenanská, Asodska, Vlachovská, a jiné za svého kazatele me povolávali: však milí predešlí posluchači me docela propustiti nechteli, až potom rízením Božím Roku 1751. dne 4. Februarii do Cirkve Ratkovské sem prišel a až posavad podle daru mne od Boha udelených zde v pánu pracuji. V Dvojictihodnem Bratrství našem Gemerskem podobne rozličné úrady pomoci Boži znášeti sem musil, nebo od r. 1731 v Konventu Dobšinskem za Oratora, od r. 1745 v konventu Slabošovském za Notariuse, od r. 1748 v konventu Padarovskem za Conseniora a od r. 1756 v Konventu Ratkovskem 1. oktobra za Seniora vyvolen. Hospodin račiž i v tomto Uradu milostne pomocy sve udelovati aby se všecko vytehovalo ke cti a chvale Boží a k dobrému Cirkví našich Evanjelických.“
„Epilóg“ tohto “historizujúceho“ textu ako nehistorik, ale milovník histórie zakončím (vo voľnejšom preklade) vetami v latinčine písanými nástupcom po Ondrejovi Šmálovi, farárom ratkovským Michalom Sinovicom - neskorším superintendentom. Je nemenej dojímavo sugestívny, ale v iných kritických súvislostiach:
„Tak, keď senior a farár ratkovský dožil až do roku 1766 bezprostredne a neustále v chorobe s ťažkým kašľom postihnutými pľúcami a len vlastnou silou vôle sa dočkal narodenín Pána, 25. decembra zomrel. V sviatočný deň S. Andrae sväté bohoslužby stonajúc a stiesnene odbavoval. Senior vyčerpaný celebroval sviatok narodenia Ježiša, ani vysilený nevedel vzdať sa kňazskej povinnosti. Ó milosrdný Bože milostivo a štedro vynahraď jeho duši večnou spásou... Bol to muž prívetivý medzi nemnohými. Veľmi pracovitý, výborne ovládajúci latinsky jazyk. Rečník veľmi pohotový s mimoriadnym talentom. Muž už na pohľad trpezlivý. Nech je večne blahoslavená jeho pamiatka.“
Retrospektíva skoro s tristoročným odstupom má tiež svoj „pôvab“ kontrastu vtedy prosperujúceho mestečka Ratková v korelácii s aktuálnymi reáliami. Ondrej Šmál k ozdobe tých rokov nesporne patrí. Pre mňa bolo jeho obdobie inšpiračné a venoval som mu nemálo času. Chcem z titulu úcty spomenuť na ľudí, ktorí mi v tomto úsilí pomáhali. Ako prvý to bol Daniel Mikulaj, zbožný repištiansky cirkevník, ktorý ma ako gymnazistu upozornil na osobnosť Ondreja Šmála ako na mimoriadneho vzácneho farára, literáta. Mal vedomosti zachované v rodinnej miestnej tradícii - zomrel asi v r. 1979, ďalej to bol ratkovský kronikár a môj bývalý učiteľ na základnej škole Ondrej Gallay (1894-1967). Z jeho poznámok som získal mnohé poznatky i z tohto obdobia. Informácie mi poskytol farár Ján Filo, bývalý ratkovský farár v rokoch 1945-1963. Pri hľadaní literatúry mi pomáhal regionálny historik Revúčan Gustav Frák (zomrel pred niekoľkými rokmi). Archiválne informácie mi poskytol aj Dušan Dubovský (1943) - Revúčan, regionálny publicista a historik, PhDr. Ján Žilák - bývalý riaditeľ Štátneho oblastného archívu v Banskej Bystrici a PhDr. Peter Lebovič - bývalý riaditeľ Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Mgr. Marta Mikitová pomáhala pri zisťovaní možného miesta pochovania Ondreja Šmála. Použil som niektoré údaje z Obzoru Gemera od autorov PhDr. Bedricha Heckela a od autora Jána Agneta, kde sú určité odkazy k osobe Ondreja Šmála (presná literatúra u autora). Použil som údaje z kníh Encyklopédia slovenských spisovateľov a z Encyklopédie Slovenska. Z internetu som získal informáciu od autorky G. Gáfrikovej (SAV - Ústav slov. literatúry).
MUDr. Miroslav Ďurinda,
Košice, február 20l2
{gallery}kultura/ratkova/smal{/gallery}
{jcomments on}

































Úryvkovite som sa v minulosti dotkol účasti farára Ondreja Šmála (1706 - 1766) v dianí cirkevnom, ale i nereligióznom v niekoľkých predchádzajúcich textoch na stránkach Maj Gemer, ale i na internetovej stránke www.nasaratkova.weblahko.sk. Je považovaný za historika (cirkevného historika). Poznamenávam, že je autorom rukopisu v latinčine „Zoznam literátov Turčianskej stolice“, asi z r. 1755, ktorý bol často prepisovaný. Podľa G. Gáfrikovej z Ústavu slovenskej literatúry SAV jeho najdôslednejším prepisom je „Laučekov odpis“, uložený v Lyceálnej knižnici v UK SAV v Bratislave. V bibličtine vydal v r. 1764 „Kratičké rozebrání pěti artikulú, kteři obyčejne v cirkvích evangelických malým
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-