Štefan Ladislav Kalický. Človek, učiteľ, bojovník. Narodil sa 2. júla 1911 v matričnom obvode Valaská, osada Piesok, okres Brezno nad Hronom. Jeho otec pracoval ako tokár v Železiarňach v Podbrezovej. Zomrel, keď sa schyľovalo k prvej svetovej vojne. Malý Štefan Ladislav mal vtedy 3 roky. Matka
streda, 24 september 2014 11:49
Padli v SNP: Štefan Ladislav Kalický - človek, učiteľ, bojovník
Napísal(a) Milan Sajenko|
Ťažký bol život robotníckeho chlapca - polosiroty. Pociťoval nespravodlivosť vtedajšieho kapitalistického spoločenského zriadenia. Nie celkom jasne si vedel vysvetliť príčiny biedy na jednej otázku blahobytu na druhej strane. Učil sa dobre. Dokonca mal i svoj cieľ, svoje sny. Na odporúčania školy odišiel študovať do Banskej Bystrice na Učiteľský ústav. Byť učiteľom! Pochopil v plnom rozsahu svoje povolanie. Stáť pevne na nohách. Pomáhať tým najbiednejším. Možno to boli myšlienky, ktoré z neho spravili vzorného študenta a neskoršie dobrého, svedomitého a statočného učiteľa. Mal mimoriadny vzťah k hudbe. Vynárala sa otázka, či by bolo možné pokračovať v štúdiach? Neboli však finančné prostriedky a rodina čakala na jeho materiálnu a finančnú pomoc. V najbližšom okolí v Podbrezovej boli v tom čase obsadené všetky učiteľské miesta a tak spolu s ďalšími tromi spolužiakmi po maturite odchádza do prebúdzajúceho sa drevorubárskeho kraja v údolí Čierneho Hrona, do obce Čierny Balog, ktorá v tom čase mala roztrúsených 13 osád.
|
Príchod mladých učiteľov bol skutočne posilou pre tamojší učiteľský zbor. Najmä mladý učiteľ Kalický šíril okolo seba vždy jasnú, tvorivú a pracovnú atmosféru. Citlivo reagoval najmä na domáce prostredie, z ktorého pochádzali jeho žiaci. Pomáhal, resp. snažil sa pomáhať zmeniť prostredie, z ktorého vyrastali jeho žiaci a to formou obetavej osvetovej činnosti. Viedol vyše 80-členný detský spevokol, ako aj spevokol dospelých. Zaktivizoval folklórny súbor, ktorý úspešne vystupoval na Pohroní i na národopisných slávnostiach na Sliači. Popri zamestnaní navštevoval Poľnohospodársku školu v Brezne, aby na dedine kde pôsobil, mohol viesť ľudové poľnohospodárske kurzy. Mimoriadnu pozornosť venoval rozvoju včelárstva, záhradníctvu a chovateľstvu drobných domácich zvierat. Cenná je i jeho prednášková činnosť a práca v ochotníckom divadelnom súbore.
Patril medzi pokrokových učiteľov. Zapojil sa aj do ilegálnej protifašistickej činnosti. Spolu s Emilom Kusým viedli pomocný bezpečnostný útvar "Stráž obrany štátu" /SOŠ/ utvorený pri žandárskej stanici v Dobšinej. Na pokyn Revolučného národného výboru boli do útvaru pri žandárskej stanici v Dobšinej včleňovaní spoľahliví občania, ktorí boli tajne politicky pripravení pre potreby ozbrojeného povstania.
Do bytu učiteľa Kalického prichádzali miestni ilegálni pracovníci, rozoberali politickú situáciu a pripravovali sa na ozbrojený odpor proti fašizmu. Rozhovorov sa zúčastňovali aj ďalší dobšinskí učitelia: Ján Ušiak, Emil Kusý a Jozef Pavlík. Na týchto stretnutiach sa pripravovali na Povstanie v Dobšinej. Keď ho koncom augusta roku 1944 navštívil Ján Sirkovský z Rochoviec, okrem iného, sa zoznámil s heslom a šiframi v rozhlase, podľa ktorých sa mal riadiť.
Pred vyhlásením SNP prišiel dvakrát k nemu riaditeľ Ľudovej školy v Rejdovej Július Štrba, aby pripravili príchod dobrovoľnej posádky do Dobšinej, ktorej základ tvorili muži z Rejdovej a Vyšnej Slanej. Počas SNP sa stal členom RNV v Dobšinej. Pomáhal organizovať v prvých dňoch Povstania dobrovoľníkov na zabezpečenie poriadku v meste. |
Dňa 3. septembra 1944 priviezli do Dobšinej troch ranených vojakov z údolia Hnilca. Jeden z nich potreboval súrne lekárske ošetrenie. Raneného vojaka mal previesť autom do Brezna, kde mal na vojenskom veliteľstve doriešiť aj niektoré vojenské otázky. Vtedy sa ešte nevedelo, že Pusté Pole obsadili Nemci. Keď auto vedené vojakom Šebákom došlo na Pusté Pole, Nemci naň spustili paľbu. Kalický bol ranený a neďaleko železničnej stanice Vernár spolu i s raneným vojakom zastrelený. Šofer sa s ľahším zranením vyliečil v popradskej nemocnici.  Pochovali ho lesní robotníci v záhradke loveckého zámku na Pustom Poli, na severozápadnej strane, pri plote vedľa potoku Hnilec. Ležal v spoločnom hrobe ešte s ďalšími dvomi padlými. Exhumácia sa uskutočnila 30. septembra 1944. Exhumačná zápisnica bola podpísaná o 17,00 hod. Lekárom bola zistená strelná rana do pravej ruky, deštrukcia celej ľavej strany lebky spôsobená strelnou ranou.
Druhého októbra 1944 Štefana Kalickéhopochovali na cintoríne v Rožňavskom Bystrom. Milan Sajenko |
Vojenskú prezenčnú službu vykonával v Nitre. Bol absolventom Školy dôstojníkov v zálohe. V roku 1940 podrobil sa štátnej skúške v Banskej Bystrici. Stal sa odborným učiteľom pre predmety matematika - fyzika a prírodopis. Po zložení štátnej skúšky ho preložili v roku 1940 na Meštiansku školu v Dobšinej.
Prvého septembra 1944 odviezol ešte manželku s deťmi do Doliny pri Podbrezovej spolu s rodinou pána
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).