Štefan Ladislav Kalický. Človek, učiteľ, bojovník. Narodil sa 2. júla 1911 v matričnom obvode Valaská, osada Piesok, okres Brezno nad Hronom. Jeho otec pracoval ako tokár v Železiarňach v Podbrezovej. Zomrel, keď sa schyľovalo k prvej svetovej vojne. Malý Štefan Ladislav mal vtedy 3 roky. Matka
streda, 24 september 2014 11:49
Padli v SNP: Štefan Ladislav Kalický - človek, učiteľ, bojovník
Napísal(a) Milan Sajenko|
Ťažký bol život robotníckeho chlapca - polosiroty. Pociťoval nespravodlivosť vtedajšieho kapitalistického spoločenského zriadenia. Nie celkom jasne si vedel vysvetliť príčiny biedy na jednej otázku blahobytu na druhej strane. Učil sa dobre. Dokonca mal i svoj cieľ, svoje sny. Na odporúčania školy odišiel študovať do Banskej Bystrice na Učiteľský ústav. Byť učiteľom! Pochopil v plnom rozsahu svoje povolanie. Stáť pevne na nohách. Pomáhať tým najbiednejším. Možno to boli myšlienky, ktoré z neho spravili vzorného študenta a neskoršie dobrého, svedomitého a statočného učiteľa. Mal mimoriadny vzťah k hudbe. Vynárala sa otázka, či by bolo možné pokračovať v štúdiach? Neboli však finančné prostriedky a rodina čakala na jeho materiálnu a finančnú pomoc. V najbližšom okolí v Podbrezovej boli v tom čase obsadené všetky učiteľské miesta a tak spolu s ďalšími tromi spolužiakmi po maturite odchádza do prebúdzajúceho sa drevorubárskeho kraja v údolí Čierneho Hrona, do obce Čierny Balog, ktorá v tom čase mala roztrúsených 13 osád.
|
Príchod mladých učiteľov bol skutočne posilou pre tamojší učiteľský zbor. Najmä mladý učiteľ Kalický šíril okolo seba vždy jasnú, tvorivú a pracovnú atmosféru. Citlivo reagoval najmä na domáce prostredie, z ktorého pochádzali jeho žiaci. Pomáhal, resp. snažil sa pomáhať zmeniť prostredie, z ktorého vyrastali jeho žiaci a to formou obetavej osvetovej činnosti. Viedol vyše 80-členný detský spevokol, ako aj spevokol dospelých. Zaktivizoval folklórny súbor, ktorý úspešne vystupoval na Pohroní i na národopisných slávnostiach na Sliači. Popri zamestnaní navštevoval Poľnohospodársku školu v Brezne, aby na dedine kde pôsobil, mohol viesť ľudové poľnohospodárske kurzy. Mimoriadnu pozornosť venoval rozvoju včelárstva, záhradníctvu a chovateľstvu drobných domácich zvierat. Cenná je i jeho prednášková činnosť a práca v ochotníckom divadelnom súbore.
Patril medzi pokrokových učiteľov. Zapojil sa aj do ilegálnej protifašistickej činnosti. Spolu s Emilom Kusým viedli pomocný bezpečnostný útvar "Stráž obrany štátu" /SOŠ/ utvorený pri žandárskej stanici v Dobšinej. Na pokyn Revolučného národného výboru boli do útvaru pri žandárskej stanici v Dobšinej včleňovaní spoľahliví občania, ktorí boli tajne politicky pripravení pre potreby ozbrojeného povstania.
Do bytu učiteľa Kalického prichádzali miestni ilegálni pracovníci, rozoberali politickú situáciu a pripravovali sa na ozbrojený odpor proti fašizmu. Rozhovorov sa zúčastňovali aj ďalší dobšinskí učitelia: Ján Ušiak, Emil Kusý a Jozef Pavlík. Na týchto stretnutiach sa pripravovali na Povstanie v Dobšinej. Keď ho koncom augusta roku 1944 navštívil Ján Sirkovský z Rochoviec, okrem iného, sa zoznámil s heslom a šiframi v rozhlase, podľa ktorých sa mal riadiť.
Pred vyhlásením SNP prišiel dvakrát k nemu riaditeľ Ľudovej školy v Rejdovej Július Štrba, aby pripravili príchod dobrovoľnej posádky do Dobšinej, ktorej základ tvorili muži z Rejdovej a Vyšnej Slanej. Počas SNP sa stal členom RNV v Dobšinej. Pomáhal organizovať v prvých dňoch Povstania dobrovoľníkov na zabezpečenie poriadku v meste. |
Dňa 3. septembra 1944 priviezli do Dobšinej troch ranených vojakov z údolia Hnilca. Jeden z nich potreboval súrne lekárske ošetrenie. Raneného vojaka mal previesť autom do Brezna, kde mal na vojenskom veliteľstve doriešiť aj niektoré vojenské otázky. Vtedy sa ešte nevedelo, že Pusté Pole obsadili Nemci. Keď auto vedené vojakom Šebákom došlo na Pusté Pole, Nemci naň spustili paľbu. Kalický bol ranený a neďaleko železničnej stanice Vernár spolu i s raneným vojakom zastrelený. Šofer sa s ľahším zranením vyliečil v popradskej nemocnici.  Pochovali ho lesní robotníci v záhradke loveckého zámku na Pustom Poli, na severozápadnej strane, pri plote vedľa potoku Hnilec. Ležal v spoločnom hrobe ešte s ďalšími dvomi padlými. Exhumácia sa uskutočnila 30. septembra 1944. Exhumačná zápisnica bola podpísaná o 17,00 hod. Lekárom bola zistená strelná rana do pravej ruky, deštrukcia celej ľavej strany lebky spôsobená strelnou ranou.
Druhého októbra 1944 Štefana Kalickéhopochovali na cintoríne v Rožňavskom Bystrom. Milan Sajenko |
Vojenskú prezenčnú službu vykonával v Nitre. Bol absolventom Školy dôstojníkov v zálohe. V roku 1940 podrobil sa štátnej skúške v Banskej Bystrici. Stal sa odborným učiteľom pre predmety matematika - fyzika a prírodopis. Po zložení štátnej skúšky ho preložili v roku 1940 na Meštiansku školu v Dobšinej.
Prvého septembra 1944 odviezol ešte manželku s deťmi do Doliny pri Podbrezovej spolu s rodinou pána
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.