„Sirk leží trištvrte hodiny od Ratkovej a od Revúcej dve hodiny pešky. Pôvod mena obce vznikol od českého slova „sirka“, t.j. šváb, pretože dakedy tu boli bane na síru, po ktorých sa dnes už len slabé znaky nachádzajú.
Sirk je pod Železníkom najväčšia dedina, má 86 domov, vyše 600 duší. Je tu ev. kňaz a učiteľ. Kostol je z roku 1783 (správne 1786), vystavaný za panovania Jozefa II.
Podľa Bartholomaeidesa (1754-1825), okolo roku 1723 osadilo sa tu dakoľko baníkov, len neskoršie sa viac osadníkov na toto miesto usadilo. Už v 16. storočí stála tak ako dnes a aj cirkev má mnohé zeme a lúky v úžitku. Baníci bývali pri baniach na Železníku, pastieri na holiach a uhliari v horách okolo svojich uhlísk vo svojich chatrčiach.
Z monografie o baníctve a hutníctve v Gemeri sa dozvedáme, že blízko miesta vybudovanej zlievarne v Červeňanoch v tom čase sa nachádzajú väčšie železné odpadové haldy. Z čoho sa môže posúdiť, že tu v dávnych časoch dorábali železo a v tu ležiacej obci Csirkevágás bývali kováči a baníci. Túto malú obec v roku 1470 a neskoršie v 15. storočí podľa maďarského dejepisca Ila Bálint, mala pomenovanie Červená studňa.
Premenovanie obce na Veresvagás sa neskoršie ustálilo. Podľa Ilu Bálinta v roku 1427 mala táto obec aj pomenovanie Vereskő, t. j. Červená skala. Aj dejepisec Ladislav Bartholomaeides túto obec uvádza pod názvom Červenec.V Turskej doline na juh od Sirka, asi pol hodiny, sú povestné Červeňany. Je tu jedna lúka oddelená od ostatných a na tej lúke je studnička s najlepšom vodou v sirkovskom chotári. Toto miesto ľud volá „Ku studni“. V tejto dedine, v železných hámroch sa ozývali údery a chýry o tom široko-ďaleko lietali. Také trosky ako sú Na brode sa nachádzajú aj na iných miestach, menovite pri červeňanskom mlyne, vyše neho v kobuliarskej úžine.
Aký je život baníkov
O to krajší je život banícky ten, ktorému syn Železníka je už svojím narodením určený. Povaha Sirkovana je pevná, ustálená a vážna. Vzrastom nie je veľmi vysoký, ale pevný. Chlapi nebývajú tuční a rozrastení, ale radšej chudší, vyvinutejší, rozvinutejší a mocnejší a silou tvrdou ako tá ruda, ktorú kopú. Postavy sú strednej, ale mužnej, držania rezkého a chlapského. Všetko toto poukazuje na prácu a zamestnania, ktoré vykonávajú. Ich tvrdá práca je však len hračkou tomu, kto sa k nej narodil a v nej mužne a oddane žije.
Prvá túžba Sirkovana je dostať prácu v bani. Ak ju nedostane, hľadá si iné možnosti zárobku. Na prácu v bani sa deti už v detstve pripravujú hrami. Už ako malé deti si kopú v jednom jarku za dedinou a kto z nich vykope najväčšiu „baňu“, pochvalu dostane od všetkých detí. Ako 18 – 20 ročný šuhaj hľadá si prácu v bani a kope tam rudu s druhými baníkmi. Ale už aj predtým, od toho času, pokým chodí do školy, vozí s otcom rudu, ak ten má záprah. Ak otec nemá záprah, nosí mu každé ráno jedlo na baňu. Ani staroba ich od bane neoddelí.
Nejedného 50 aj 70 ročného starca môžeš v bani vidieť ako keby si ho videl kopať rudu. Zdalo by sa ti, že to duch otvárajúci žily bohaté na rudu, o ktorých ti baníci mnohočo vedia povedať.
Bane sú na severozápadnej strane Železníka a sú kráľovské, či komorské, unické a koalícionárske. Na kráľovských baniach robia okrem Sirkovanov aj haviari z Tisovca, ktorí tu dochádzajú na týždňovky. V koalicionálnych baniach robili hlavne Turčania.
Každá spoločnosť má svoje polia, na ktorých má vymerané kopať. Okrem spomenutých sú ešte ďalší páni, ktorí majú bane, ako Latinák, Švarc a ďalší.
Práca je v bani ťažká
Spôsob práce, vlastne už samotné bane, sú dvojaké: vlastné bane (šachtičky) a štôlne. Šachtičky sa kopú do hlboka na štyri uhly a pokladajú – štempujú (vystužujú) sa drevami. Štôlne sú vodorovné a ťahajú sa ďaleko popod zem a vystužené sú tiež dubovým a bukovým drevom.
I v jednych i v druhých sú do strán idúce vykopané priestranstvá, odkiaľ sa ruda kopala, často vraj aj takých veľkých akoby kostol vykopal. V niektorých sú steny vraj ešte krajšie uhladené ako múry kostola. Na jednom pracovisku v bani pracujú štyria – piati chlapi a keď už dosť rudy nakopali, vtedy traja vyjdú von. Ten, čo dnu ostane, hrnie nakopanú alebo nastrieľanú hrudu do košiarov, dvaja to v košoch na povraze hore ťahajú a štvrtý rudu rozdeľuje a kladie na svoje miesto.
Robia najviac v noci nad ránom. Okolo ôsmej ráno vychádzajú z bane na fruštik (raňajky), ktoré im gazdiné posielajú. Potom sa zase chytia do práce a prestanú pracovať až pred večerom. Potom si buď drevo na oheň hotujú, alebo koše opravujú, pokým večer zase nejdú do bane, kde niekoľko hodín pracujú a potom vyjdú a spia v kráme. Krámy sú búdy z dreva, alebo murované. Budujú si ich haviari. Krám je taký veľký, aby v ňom štyria baníci mohli ležať.
Na severnej strane Železníka iné nepočuješ, len vŕzganie rudných vozov a hlasy sluhov a gazdov, ktorí svoje záprahy poháňajú. Občas vyjde baník s fúrikom naplneným rudou zo štôlne. Rudu poukladá, hneď sa ukáže druhý na námele (haldy) a vysýpa zem vynesenú zo štôlne. Pred večerom ich vídať pliesť koše, alebo v kolibe kovať a ostriť čakany a dláta, alebo spokojne pri ohníčku sedieť a oddychovať. Niekedy sa sem donesie hlas zvonkov oviec, ktoré sa vracajú z paše.
Každá baňa má svoje meno, lenže nekrstia ich baníci, ale páni baní. Lenže baníci volajú bane po svojom, ktoré im sami dali, napr. Pekarka, Petrmanka, V brezú, Nad Sirkom, Do lámanice, Na trajle atď.
Znaky starodávnych baní sa nachádzajú na východnej strane Železníka na tzv. Rovniach, kde vidno staré prepadliská, na ktorých časom narástol vysoký les a bol už aj vyrúbaný.
Prepadliská svedčia o starodávnom spôsobe ťažby, kde sa ruda neťažila tak hlboko ako teraz, ale len z hĺbky niekoľko siah. Vlastne to neboli bane, len sa zem rozrývala a všelijaké jamy po nej robili. Teraz sa tu kopú nové bane a tie sú bohatšie na rudu.
O ťažbe železnej rudy sú prvé písomné správy zo 16. storočia v Železníku na planine Rovné. Podľa znalcov baníctva, najmenej pred 500 – 700 rokov mali tu byť prvé bane. Ale najstarodávnejšie bane neboli tu, ale na západnej strane pri spodku Železníka, nad dolinkou Potok, na tom mieste, kde sa teraz menuje Banište a leží na úbočí nad dedinou Sirk. Tu kopali rudu pod povrchom menej na jednu – dve siahy (1,8 až
Nech teraz bude dosť to povedať, že ľud železnícky žije v mravoch a obyčajoch otcov, medzi poľami a lúkami, horami a dolinami, kde každý krok prichádza k starej pamiatke, ktorá ti pripomenie predošlú krásu a slávu týchto krajov a jeho slovenstva. Dnes sa tu veľmi nezaraduješ, všetko ťa bude len na milosť rozpamätúvať.“
Niekoľko pár viet rečou a pravopisom P. E. Dobšinského:
„Toto sú kraje rodinnje, kraje okolo staroslávneho Železníka. Predstav som ich ako odblesk skutočnosti a toho, čo sa v pamäti mojej večne zašilo, predstaviv som ich jako tie raje mojho prvjeho žitja, ktorje v duši hlboko zavitje nosím. A duch muoj, ten tam v divoplnom Zelezníku tvorí sveti novje. Len jedno víťazstvo nad kljatbou tisicovekou a budú večne oživuje duchom Tatier, ktorí z višin priletjac sadá v zorách na temená huor a vrchou rodinnich. Zeleznicki.“
P. E. Dobšinský – muž, ktorého poznala celá kultúrna Európa – slovenský Homér, mládenecké roky prežil v Sirku. Z jeho tvorby sú známe diela: Lomidrevo, Mahuliena, krásna panna, Zlatá priadka, Valibuk a všetky ostatné slovenské perly, ktoré sa odovzdávali podľa odkazu predkov aj budúcim pokoleniam. Jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883).
Pavol E. Dobšinský do gymnázia chodil v Rožňave a v Miškolci. V rokoch 1840 – 1848 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kandidátsku skúšku v Revúcej pri Samuelovi Reussovi, ktorý si ho v novembri toho istého roku vzal k sebe za kaplána. Dňa 17. júla 1852 opustil Revúcu, aby sa stal pomocným redaktorom Slovenských pohľadov v Trnave. V rokoch 1853 – 1855 bol kaplánom v Brezne, potom v Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858 – 1861 bol profesorom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch.
Počas pôsobenia v Revúcej sa pričinil o založenie putovného ochotníckeho divadla v Ratkovej. V Revúcej od Reussovcov získal cenné podnety pre folkloristiku. Nimi zozbierané rozprávky a povesti, ktoré sa stali súčasťou rukopisných zborníkov Codex revúcky A, B, C, neskôr spracoval do známych slovenských prostonárodných rozprávok a povestí (1858 – 1861). Jeho vrcholným dielom sú Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883).
Treba povedať, že sa narodil 16.3.1828 v Slavošovciach a ako päťročný prišiel bývať na faru v Sirku. Jeho otec Pavel Dobšinský, po 59 ročnom kazateľskom účinkovaní 25. septembra 1892 v Sirku z úradu zaďakoval.
P. E. Dobšinský zomrel 22.10.1885 v Drienčanoch.
(Z publikácie Ondrej Herich: Z histórie obce Sirk, 2005)
{jcomments on}































Čo spája známeho slovenského rozprávkara, spisovateľa a evanjelického kňaza Pavla Dobšinského so Sirkom? Jeho otec Pavel Dobšinský, ktorý sa narodil 11. septembra 1798 v Turčoku, bol osem rokov učiteľom v cirkvi slavošovskej, kde sa v roku 1831 stal farárom. V Slavošovciach sa mu 16. marca 1828 narodil syn Pavol Emanuel Dobšinský. Keď mal malý Pavol päť rokov, stal sa jeho otec farárom v Sirku, kde pôsobil od roku 1833 až do roku 1892, plných 59 rokov. Svoje detské roky tak Pavol Emanuel prežil v Sirku, navštevoval tu aj ľudovú školu a do Sirku sa pravidelne vracal aj počas svojich ďalších štúdií.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-