PhDr. Ondrej DÁNYI, CSc., sa narodil 16.4.1930 v Rožňavskom Bystrom v baníckej rodine. V roku 1945 sa išiel učiť do Baťovej školy práce vo Svite, kde postupne pracoval ako laborant a technológ v chemickej prevádzke podniku. Od roku 1954 pracoval v službách štátu až do roku 1975. Potom pracoval 25 rokov v SAV ako vedecký pracovník, kde dosiahol vedeckú hodnosť kandidát filozofických vied. Bol ženatý a s manželkou Máriou mali dve deti. V dobe svojho pôsobenia v SAV sa zaoberal a orientoval sa na štúdium problémov politického zneužívania náboženstva, zvlášť katolicizmu, v dejinách i v súčasnosti Slovenska. Výsledky jeho vedecko-výskumnej práce boli Česť jeho pamiatke!
Príhovor, ktorý predniesol Marián Baťala, podpredseda Spoločnosti PROMETHEUS – združenie svetských humanistov, dňa 21. septembra 2012, na poslednej rozlúčke s Ondrejom Dányim v bratislavskom krematóriu
Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie, dámy a páni, priatelia.
Dovoľujem si prihovoriť sa vám niekoľkými vetami o humanizme, ktoré v tejto sieni predniesol pred niečo viac ako rokom náš priateľ Karol Fajnor.
Ľudskosť a humanizmus ako mravný a spoločenský ideál, založený na úcte človeka k človeku je jedným z najvýznamnejších a najkrajších kvetov ľudského rozumu a cítenia. Tento ideál je krehký a zraniteľný. Častokrát je zatlačovaný do úzadia. Znova a znova sa však vynára z popola spálenísk ako sila bojujúca proti násiliu, bezpráviu a všetkým podobám zla. Prichádza na historickú scénu ozdravovať vzťahy medzi ľuďmi a pripomínať, že poslaním ľudí je predovšetkým byť ľuďmi. Mnohé historické skúsenosti ukazujú, že tento atribút patrí trvalo k človečenstvu a že humanizmus je vo svojej podstate silný a nezničiteľný.
Humanizmus s prívlastkom „svetský“ je vedecky zdôvodnený myšlienkový systém, stredobodom záujmu ktorého je človek. Je to demokratický a tolerantný postoj ľudí súčasnosti. Toto konštatovanie potvrdzuje fakt, že táto skupina ľudí, všade na svete patrí k intelektuálnemu kapitálu sveta. V štíte humanistov je ľudskosť, šľachetnosť, solidarita a tolerantnosť.
Snahou svetských humanistov je rôznorodou činnosťou prispievať k tomu, aby človek nebol otrokom dogmy, aby žil slobodne a bez strachu, bez násilia, aby žil bez vojen a hladu, aby v súčasnej civilizácii dominovala veda, vzdelanie, kultúra, a to v rámci všeľudskej morálky.
Ondrej DÁNYI pracoval a žil podľa princípov svetského humanizmu. Avšak dôležité nie je len to, že podľa nich žil, ale svojou prácou a činnosťou nabádal k ich napĺňaniu nielen svoje okolie, ale aj širokú občiansku verejnosť.
Vo svojej práci sa orientoval hlavne na problémy politického zneužívania náboženstva v dejinách i v súčasnosti Slovenska. V tejto oblasti aktívne pracoval a výsledky jeho vedecko – výskumnej práce boli publikované v mnohých vedeckých a populárno spoločenských časopisoch a periodikách. Poukazoval na nebezpečenstvo zneužívania náboženstva v minulosti a aj v súčasnom období.
Ondrej DÁNYI bol tvorivý a kultivovaný publicista, ktorý dokázal reagovať na aktuálne dianie v spoločnosti. Publicisticky pracoval aj dlhé roky po odchode do dôchodku a okrem vydaných publikácii zostal aj jeden nevydaný rukopis.
Patril medzi zakladateľov Spoločnosti PROMETHEUS – združenia svetských humanistov a spolu s ďalšími priateľmi sa podieľal na rôznych aktivitách spoločnosti.
Jeho bývalí kolegovia a spolupracovníci si ho vážili a ctili pre jeho pracovitosť, skromnosť a aj vycibrený zmysel pre presnosť a citlivosť myšlienky a milý a nevtieravý humor.
Vážené smútočne zhromaždenie,
všetci, ktorí sme prišli na poslednú rozlúčku s našim priateľom Ondrejom, ale aj tí, ktorí z rôznych dôvodov prísť nemohli, sme si vedomí, že nám bude chýbať.
Jeho odchodom sa naplnila kapitola života jedného váženého a milého človeka, humanistu.
Iste sme tu mnohí, ktorí sa môžeme priradiť k jeho osobným priateľom a osobne som hrdý na to, že som medzi nich patril.
Česť jeho pamiatke !
Marián Baťala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.