Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“.
V roku 1896 sa oženil s Máriou Luxovou, dcérou banského hutmana Simona Luxa. Mali spolu šesť detí, z toho troch synov. Bol starým otcom 9 vnúčatám a praotcom 13 pravnúčat.
Počas prvej svetovej vojny strážil v úpravníckych železiarskych objektoch v Biengartene ruských zajatcov a tu sa inšpiroval k tvorbe svojich básní s ruskou tematikou.
Jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. V svojich básňach sa zaoberal i politickými udalosťami, ako napr. španielskou občianskou vojnou, a to v dialógu medzi Bohom a Čertom, alebo v básni „Otčenáš.
V roku 1944 boli mnohí Dobšinčania nemeckej národnosti i proti svojej vôli vysídlení z Dobšinej do západných Čiech, on s rodinou do mesta Kraslice. Odtiaľ sa v roku 1945 vrátil do Dobšinej spolu s ostatnými vysídlenými občanmi Dobšinej, ktorí mali to šťastie, že unikli známej surovej tragickej udalosti v meste Přerov v Čechách. Žiaľ, tu je nutné uviesť, že to boli potomkovia pred stáročiami prisťahovaných nemeckých osídlencov, ktorým sa v povojnových rokoch veľmi a nespravodlivo ukrivdilo, majetky im boli skonfiškované, po návrate sa nemohli usadiť v svojich ťažkou prácou vystavaných vlastných domoch a boli i inak perzekvovaní. Veľmi ťažko to znášal i Samuel Pellionis, čoho dokladom sú i jeho básne na tieto časy, napr. báseň „Schwälimbel und Spore“ – „Lastovičky a vrabce“.
Samuel Pellionis zomrel ako 83 ročný 12.7.1953. Pochovaný je na dobšinskom cintoríne. Pohreb, tak ako i jeho už predtým zosnulej manželky, bol vtedajším pánom farárom B. Kasanickým oddslúženy v nemčine, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Na jeho hrobe je napísaný pre neho typický humorný text, ktorý si v bulinerštine sám pred svojou smrťou napísal:
Hier ruth ear, dear fat lostich boar
Och en Trauer Spass hot geben.
Ben er net gestoaben bear
Bol er secher heit noch leben.
Vo voľnom preklade: Tu odpočíva ten, čo vždy veselý bol / Aj v smútku veselosť dával / a keby nebol zomrel / bol by určite ešte dnes žil.
Samuel Pellionis bol po Samuelovi Kleinovi druhým Dobšinčanom, píšucim v dobšinskom nemeckom dialekte - „bulinerčine“ básne a divadelné hry. Je autorom mnohých básní a divadelných hier.
Veľká škoda, že väčšina jeho prác, písaných prevažne rukopisom, sa nezachovala.
S. Pellionis bol jednoduchý človek, občan banského mesta, ktoré sa stalo známym na celom svete i zásluhou technicky zdatných nemeckých prisťahovalcov pred stáročiami. Rodičia ho nemohli z finančných dôvodov dať na štúdium a preto nemal akademické vzdelanie. Bol samostatný remeselník, ktorý ale dokázal vyjadriť svojimi literárnymi schopnosťami ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity.
V roku 1993 bola na návrh Karpatskonemeckého spolku, s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, knižne vydaná jeho zbierka básní a názvom „Topscher Gakrokel“ (Košice, Dolinár 1993, 126 s.). Tento názov sa ťažko prekladá do slovenského jazyka. Prekladaný je ako „Dobšinské kotkodákanie“ (kniha Banícke mesto Dobšiná - 2008), „Dobšinské čmáranie“ (www stránka jeho vnuka Rudolfa Pellionisa - „Dobšinčan“). Osobne pokladám za vhodné preložiť tento názov knihy ako: „Život Dobšinčanov v básňach“, pretože básne sú o ich živote a ich vzťahu k mestu a udalostiam.
V knihe je predslov o diele a živote tohto básnika, ktorý napísal jeho vnuk - pán Samuel Fischer, žijúci teraz v Nemecku v meste Lenggries - Bavorsko. On i niektoré básne preložil z bulinerčiny do nemčiny.
Kniha obsahuje 54 básní (s mojím prekladom názvov z bulinerčiny do slovenčiny):
Vorwort – Predslov, napísaný v nemčine pánom S. Fischerom a ním preložené básne do nemčiny (S.F.)Stoodt Topscha von Stempelschaajer aus putrocht on an Sonnankloaren Moagen (Mesto D Dobšiná zo Štempelšajeru počas slnečného rána), Topschrisch reden (Dobšinská reč), Der naaia Heiduk von Schmalmäune (Nový Hajdúk z ?), Zum Erntedankfest (K oslave žatvy), Ausflug zur Dobschauer Eishöhle (Výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne, preklad (S.F.), Tombola (Tombola), Dischkurs met Taibels Grossmotter ( Diskusia s čertom starej mamy), A Stel! zu vorgeben (Dať zamestnanie), Jesulein komm (Ježiško, príď), Es Goldfeschl (Zlatá rybka), Die Pfändung (Konfiškácia), Der Oberknecht hot obgadonkt, die Stell es bieder frei (Vedúci sluha dal výpoveď, miesto je znova voľné), On die Peakleit (O baníkoch), Die Mottersproch (Materinská reč), Sommerszeit - Streit (Leto – hádky), Ons rode Kreiz (Náš červený kríž), Karpathen (Karpaty), Dohanfossen (Prídel tabaku), Mottergapeet (Materinská modlitba), Brief on R. Spangel (List R. Spanglovi), Of der Russenboch (Stráženie Rusov), Unser Glocken (Naše zvony), Die Flucht (Útek), Topscher Glocken (Dobšinské zvony, preklad (S.F.), Na komm nor (No príď len), Zum Andenken an Dobschauer Dichter Samuel Klein (K spomienke dobšinského básnika Samuela Kleina), Topschrisches (Dobšinské), Gagamst (?), Mei Vaterunser (Môj Otčenáš), A Joahr es viel a Joahr es nischt (Rok je veľa a rok je nič), Der Pass (Pas), Zur Sechshundertjahrfeier der Stadt Dobschau
(K 600 ročnici Dobšinej, preklad (S.F.), Biegenlied (Uspávanka), As leben en Himmel (Život v nebi), Zirkus (Cirkus, preklad (S.F.), Der Esel (Somár), Der Stefan on der Himmelstihr (Štefan na rohoch býka), Gruss on die heiliche Barbara - Glück auf (Pozdrav pre Svätú Barboru - Zdar Boh), Der Scheederjung (Vyberač rudy (vyberal úžitkovú rudu z jaloviny - z nepotrebnej horniny), Der Erdenpächter vor Gehör - Dialog zwischen Herrgott und Teutel (Nájomca zeme pred výsluchom - dialóg medzi Bohom a Čertom, preklad (S.F.), As Older (Staroba), Sefentz der Heemuhtlosen - Seutzer der Heimatlosen (Povzdych nad opusteným domovom), Freiheit und Gleichheit (Sloboda a rovnosť), Kloglied von an Greis (Žalobná pieseň starca), Slovenski und deutsch (Slovensky a nemecky), Jägerlied (Poľovnícka pieseň), En Hona titt der Pockzont beeh (Hansa bolí zub, stolička), Dreinochzich Lebensjoahr (83 ročné životné výročie), Die naia Heemut (Nová odvaha), Obschied (Rozlúčka), Heimatklage (Žaloba za domovinou, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Sterbegebet (Modlitba smrti, preklad (S.F.), Mei letzt Gakrokel (Moje posledné Gakrokel, preklad (S.F.).
RNDr. Ondrej Rozložník
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - zabudnutý gemerský básnik z Dobšinej
































Samuel Pellionis sa narodil 27.6.1870 v Dobšinej v rodine baníka Samuela Pellionisa a jeho manželky Márie, rodenej Mikulik. Už ako dieťa vynikal svojím slovným prejavom, keď sa hral s rovesníkmi. Jeho stará mama vtedy v nemeckom dialekte – „bulinerčine“ hovorila: „Spuckt mer en die Aagen, ben doss net stimmt, dear Jung biert a Glaukler.“ V preklade: „Napľujte mi do očí, keď to nebude pravda, že ten chlapec sa stane komedianto
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-