Nezostal zabudnutý, pripomíname si ho práve v roku 70. výročia SNP, aj keď žil mimo svojho rodiska. zamestnancov Slavošovskej papierne. Plynulosť života počas SNP narušila tragédia, výbuch v partizánskom štábe, pri ktorom zahynulo vyše 30 osôb. Boli to aj jeho rovesníci, napr. bratia Belákovci, Bušniak, Barna a mnohí ďalší, ktorých mená sú uvedené na pomníku, kde stála spomínaná budova. Ich dom zostal poškodený a neskôr sa zbúral. Vyrastal tu v skromných pomeroch so svojimi súrodencami, sestrou Elenou a bratom Dodom, kým neodišiel do leteckej akadémie. Bolo o ňom napísaných mnoho článkov, ako o človeku, ktorý vo svojom živote dokázal aj nemožné, v čase SNP, ale aj vo funkcii veliteľa útvaru, v ktorom pôsobil.
Narodil sa v Slavošovciach v roku 1923, počas prvej ČSR, zomrel v Trenčíne 11.8.1990, kde žil aj so svojou rodinou. Je toho veľa, čo prežil za svojho života a dokázal aj nemožné. Na dôchodku ako pplk. v zálohe pôsobil aj ako tajomník OV SZPB v Trenčíne, staral sa o členov SZPB radou aj pomocou. Tu veľa rokov pôsobil ako veliteľ letiska a náčelník útvaru. Patril medzi tých správnych ľudí, ktorí vedeli, kde je ich miesto aj v neľahkých situáciách. Bol medzi prvými príslušníkmi leteckej školy, z ktorej všetci do posledného muža nastúpili do SNP. Za svoju odvahu si vyslúžili si prezývku „modrí diabli“, ktorú dali mladej divízii fašistickí vojaci, zvlášť po bojoch o Telgárt. Bol medzi nimi aj Fridrich Čaplický, medzi priateľmi „Fico“. Patril medzi tých príslušníkov školy, ktorá priletela do ZSSR, zúčastnila sa vytvorenia 1. čsl. leteckej divízie, ako súčasti 1. čsl. armádneho zboru. Bol účastníkom jednej z jeho najväčších operácií, bojov o kótu Polom pri Žiline. Aj takýto je s stručnosti krátky príbeh jeho bojovej činnosti, ako priameho účastníka SNP.
Bol nositeľom mnohých našich a sovietskych vyznamenaní v národno-oslobodzovacom boji, dvojnásobne vyznamenaný najvyšším Sovietom ZSSR v rokoch 1968 a 1973, Radom SNP II. triedy, Za zásluhu a obranu vlasti a za ďalšie hrdinské činy počas služby v armáde. Pôsobil vyše 20 rokov vo funkcii veliteľa útvaru v Trenčíne, počas tohto obdobia dostal vyznamenanie Ministra národnej obrany „Za statočnosť“. V roku 1974 osobne príkladne pomáhal pri záchrane života ľudí pri povodniach v Drietome. Útvar bol v tom čase po nočnom cvičení, nebolo pilota, ktorý by mohol na vrtuľníku vzlietnuť. Veliteľ útvaru pplk. Fridrich Čaplický sa dlho nerozhodoval, vzlietol ako prvý pilot a veliteľ osádky vrtuľníka. Bola zlá viditeľnosť, zo všetkých strán elektrické vedenie s vysokým napätím. Zachránení zostali natrvalo dôstojníkovi ČSĽA dlžníkmi. Obdobne o dva roky sa zúčastnil podobnej akcie pri Tlmačoch, aj vtedy sa rozvodnila rieka, ľudské životy boli v ohrození, zachraňovali sa na stromoch v okruhu niekoľkých kilometrov. Vrtuľník s veliteľom útvaru prišiel na pomoc včas, ľudia sa dostali za silného vetra na jeho palubu. Za tieto a ďalšie hrdinské činy sa mu dostalo vyznamenania „Za chrabrosť“ a následne aj ďalšie vyznamenanie od prezidenta a ministra národnej obrany.
Pod jeho velením vyrástlo mnoho výborných pilotov, odborníkov a dôstojníkov, ktorých osobným príkladom priúčal tomuto zodpovednému poslaniu. Takým bol a zostane aj v prítomnosti rodák zo Slavošoviec, letec, dôstojník Fridrich Čaplický. Stál na perutiach života ako hrdina nielen v národno-oslobodzovacom boji, ktorého 70. výročie si práve pripomíname, ale hlavne ako človek na správnom mieste. Zostáva vzorom aj v prítomnosti pre súčasnú generáciu, aby si pripomenula, že človek sa hrdinom nerodí, ale stáva sa ním aj v priebehu neľahkých životných skúšok. Od nástupu do vojenskej leteckej školy, cez úskalia v národno-oslobodzovacom boji, neskôr v zodpovednej službe v armáde, v dôchodkovom živote dokázal vždy nájsť správne miesto. Venujme mu preto aj touto cestou vďaku a úctu, ktorú si právom zasluhuje.
PaedDr. M. Sajenko,
predseda HDK Obl. výb. SZPB Rožňava
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.