Nezostal zabudnutý, pripomíname si ho práve v roku 70. výročia SNP, aj keď žil mimo svojho rodiska. zamestnancov Slavošovskej papierne. Plynulosť života počas SNP narušila tragédia, výbuch v partizánskom štábe, pri ktorom zahynulo vyše 30 osôb. Boli to aj jeho rovesníci, napr. bratia Belákovci, Bušniak, Barna a mnohí ďalší, ktorých mená sú uvedené na pomníku, kde stála spomínaná budova. Ich dom zostal poškodený a neskôr sa zbúral. Vyrastal tu v skromných pomeroch so svojimi súrodencami, sestrou Elenou a bratom Dodom, kým neodišiel do leteckej akadémie. Bolo o ňom napísaných mnoho článkov, ako o človeku, ktorý vo svojom živote dokázal aj nemožné, v čase SNP, ale aj vo funkcii veliteľa útvaru, v ktorom pôsobil.
Narodil sa v Slavošovciach v roku 1923, počas prvej ČSR, zomrel v Trenčíne 11.8.1990, kde žil aj so svojou rodinou. Je toho veľa, čo prežil za svojho života a dokázal aj nemožné. Na dôchodku ako pplk. v zálohe pôsobil aj ako tajomník OV SZPB v Trenčíne, staral sa o členov SZPB radou aj pomocou. Tu veľa rokov pôsobil ako veliteľ letiska a náčelník útvaru. Patril medzi tých správnych ľudí, ktorí vedeli, kde je ich miesto aj v neľahkých situáciách. Bol medzi prvými príslušníkmi leteckej školy, z ktorej všetci do posledného muža nastúpili do SNP. Za svoju odvahu si vyslúžili si prezývku „modrí diabli“, ktorú dali mladej divízii fašistickí vojaci, zvlášť po bojoch o Telgárt. Bol medzi nimi aj Fridrich Čaplický, medzi priateľmi „Fico“. Patril medzi tých príslušníkov školy, ktorá priletela do ZSSR, zúčastnila sa vytvorenia 1. čsl. leteckej divízie, ako súčasti 1. čsl. armádneho zboru. Bol účastníkom jednej z jeho najväčších operácií, bojov o kótu Polom pri Žiline. Aj takýto je s stručnosti krátky príbeh jeho bojovej činnosti, ako priameho účastníka SNP.
Bol nositeľom mnohých našich a sovietskych vyznamenaní v národno-oslobodzovacom boji, dvojnásobne vyznamenaný najvyšším Sovietom ZSSR v rokoch 1968 a 1973, Radom SNP II. triedy, Za zásluhu a obranu vlasti a za ďalšie hrdinské činy počas služby v armáde. Pôsobil vyše 20 rokov vo funkcii veliteľa útvaru v Trenčíne, počas tohto obdobia dostal vyznamenanie Ministra národnej obrany „Za statočnosť“. V roku 1974 osobne príkladne pomáhal pri záchrane života ľudí pri povodniach v Drietome. Útvar bol v tom čase po nočnom cvičení, nebolo pilota, ktorý by mohol na vrtuľníku vzlietnuť. Veliteľ útvaru pplk. Fridrich Čaplický sa dlho nerozhodoval, vzlietol ako prvý pilot a veliteľ osádky vrtuľníka. Bola zlá viditeľnosť, zo všetkých strán elektrické vedenie s vysokým napätím. Zachránení zostali natrvalo dôstojníkovi ČSĽA dlžníkmi. Obdobne o dva roky sa zúčastnil podobnej akcie pri Tlmačoch, aj vtedy sa rozvodnila rieka, ľudské životy boli v ohrození, zachraňovali sa na stromoch v okruhu niekoľkých kilometrov. Vrtuľník s veliteľom útvaru prišiel na pomoc včas, ľudia sa dostali za silného vetra na jeho palubu. Za tieto a ďalšie hrdinské činy sa mu dostalo vyznamenania „Za chrabrosť“ a následne aj ďalšie vyznamenanie od prezidenta a ministra národnej obrany.
Pod jeho velením vyrástlo mnoho výborných pilotov, odborníkov a dôstojníkov, ktorých osobným príkladom priúčal tomuto zodpovednému poslaniu. Takým bol a zostane aj v prítomnosti rodák zo Slavošoviec, letec, dôstojník Fridrich Čaplický. Stál na perutiach života ako hrdina nielen v národno-oslobodzovacom boji, ktorého 70. výročie si práve pripomíname, ale hlavne ako človek na správnom mieste. Zostáva vzorom aj v prítomnosti pre súčasnú generáciu, aby si pripomenula, že človek sa hrdinom nerodí, ale stáva sa ním aj v priebehu neľahkých životných skúšok. Od nástupu do vojenskej leteckej školy, cez úskalia v národno-oslobodzovacom boji, neskôr v zodpovednej službe v armáde, v dôchodkovom živote dokázal vždy nájsť správne miesto. Venujme mu preto aj touto cestou vďaku a úctu, ktorú si právom zasluhuje.
PaedDr. M. Sajenko,
predseda HDK Obl. výb. SZPB Rožňava
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).