Mal aj výborné organizačné schopnosti. Prezident Republiky ho povýšil ako prvého slovenského lekára na generála s účinnosťou od 1. októbra 1946.
V krátkej spomienke
by som rád uviedol niečo z jeho účasti v Slovenskom národnom povstaní. V decembri 1943 sa Vianočnou dohodou zjednotili odbojové zložky na Slovensku. Vznikla ilegálna Slovenská národná rada ako najvyšší orgán protifašistického odboja, ako aj Vojenské ústredie, ktoré malo koordinovať postup všetkých antifašistických síl vo vojenskej oblasti a pripraviť podmienky na celonárodné ozbrojené vystúpenie. Súčasťou týchto plánov bola aj príprava zdravotníckej zložky. Otca oslovili, aby sa nechal preložiť z Bratislavy do Ružomberka, že tam ho budú potrebovať. Mal tam vyhľadať posádkového veliteľa, ktorý ho mal oboznámiť s jeho novými povinnosťami. Otec dobre poznal zmýšľanie tohto dôstojníka a vedel, že pracuje pre protifašistický odboj. Pretože to sa zhodovalo aj s jeho presvedčením, krátko na to požiadal o preloženie. Stal sa veliteľom Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Akcia určená pre ružomberskú posádku v pláne prípravy ozbrojeného vystúpenia mala začať na heslo „Zuzana“. V Ružomberku sa však boj začal aj bez vyhlásenia tohto hesla.
Už 30. augusta 1944, na druhý deň po vyhlásení SNP, dostal otec telefonický príkaz, aby sa dostavil do Banskej Bystrice. Oznámili mu, že sa má ujať funkcie prednostu zdravotníckej správy Prvej česko-slovenskej armády, (ako bola premenovaná Slovenská armáda). Vojenská nemocnica v Ružomberku sa presťahovala do Korytnice a ďalšie poľné zdravotnícke zariadenia vznikli na Sliači, Starých horách, Tisovci, Dobšinej, v budove gymnázia vo Zvolene a v kláštore a gymnáziu v Banskej Bystrici.

Organizácia zdravotníckej služby
za povstania umožňovala, aby sa každému ranenému, či chorému poskytla čo najskôr najkvalitnejšia potrebná pomoc. Organizácia zdravotníckych služieb sa zmenila, keď prišiel rozkaz ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja. Bolo však potrebné postarať sa o vyše tisíc ťažko ranených a nepohyblivých pacientov, aby sa nedostali do rúk okupantov.
Otec, vtedy v hodnosti podplukovníka, vyhľadal dvoch sovietskych dôstojníkov na veliteľstve 1. čsl. armády a požiadal ich o pomoc. Navrhol, aby sovietske lietadlá, ktoré deň čo deň privážali zbrane a iné potreby zo Sovietskeho zväzu na letisko Tri duby pri Sliači, mohli prevážať ťažko ranených do vojenských nemocníc na sovietskom území. Rýchlosť, s akou sovietska strana túto požiadavku vybavila, dokumentuje skutočnosť, že sa uskutočnila hneď na druhý deň po jej predložení, t. j. 6. októbra 1944. V ten deň otcovi oznámili, že večer môžu lietadlá začať odvážať ranených. Táto iniciatíva pplk. MUDr. Jána Paškana pri zriadení leteckého mostu na prevoz ťažko ranených patrí k jeho najväčším zásluhám v SNP.
Vojenskú nemocnicu na Sliači
preorganizovali na odsunovú, do ktorej sústreďovali ťažko ranených vojakov a partizánov zo všetkých zdravotníckych zariadení na povstaleckom území.
Takýto rozsiahly letecký odsun ťažko ranených bol v histórii česko-slovenského vojenského zdravotníctva ojedinelý. Ťažko ranení vojaci boli v odsunových priestoroch nemocnice na Sliači každú noc pripravení na odsun. Na signál, že sa blížia sovietske lietadlá, ich bolo treba v noci urýchlene a bez svetiel naložiť do zdravotníckych vozidiel a previezť na letisko. Ak lietadlá pre nepriaznivé počasie nemohli pristáť, ranení sa na svitaní vracali späť do nemocnice. Z lietadiel, ktoré pristáli museli urýchlene vyložiť privezené zbrane a muníciu, čo najrýchlejšie naložiť ranených, aby lietadlá mohli ihneď odletieť. Manévrovanie so zdravotníckymi vozidlami, pristávajúcimi a odlietajúcimi lietadlami v tme, bolo zložité a nebezpečné. Za jednu noc na letisku Tri duby pristalo až 150 lietadiel.
Dvaja príslušníci Vojenskej nemocnice na Sliači pri plnení týchto úloh utrpeli zranenia, ktorým podľahli. Obete boli aj na strane posádok lietadiel. Uvedené akcie mohli byť úspešné iba vďaka všetkým, ktorí sa na tomto leteckom odsune podieľali. Bez zveličovania možno povedať, že tí, čo pomohli odsunúť takmer 800 pacientov do bezpečia, do obetavej, odbornej a nezištnej starostlivosti príslušníkov zdravotníckej služby v Sovietskom zväze, vykonali heroickú prácu, rovnakú ako hrdinovia, ktorí sa vyznamenali priamo v bojoch. Pritom ranení sa presúvali doslova pred frontom a pred postupujúcou nemeckou okupačnou armádou. Medzi ranenými okrem slovenských boli aj českí a francúzski vojaci a partizáni.
Uvedený letecký most
a odsun ťažko ranených počas SNP je len krátkou epizódou z aktívnej činnosti generála MUDr. Jána Paškana. Po porážke SNP sa ukrýval v horách. Po prechode frontu sa stal príslušníkom Prvého česko-slovenského armádneho zboru a veliteľom Prvej česko-slovenskej odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Od roku 1955 pracoval ako náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave. Popri tom pracoval ako predseda zdravotníckeho výboru Mestského národného výboru v Bratislave, podpredseda Slovenského výboru ČSČK, podpredseda Zväzu protifašistických bojovníkov na Slovensku a predseda zdravotníckeho výboru TJ Slovan Bratislava. Zomrel 1. septembra 1989.
Počas celého svojho života nezištne pomáhal každému, kto pomoc potreboval, mal rád ľudí a ľudia ho mali tiež radi a jeho žijúci pamätníci ho dodnes s láskou spomínajú. Bol človekom s veľkým Č.
Bratislava 3. 1. 2013
MUDr. Ján Paškan, CSc."


































Dnešného diania sa nedožil ani generál Ján Paškan. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ale jeho meno je vtesané do tabule v urnovom háji bratislavského Krematória, kde je uložená jeho urna spolu so svojou manželkou. Nie tak dávno jeho rodáci z Ochtinej na hornom Gemeri sa boli rozlúčiť na poslednej ceste s jeho synom, tiež Jánom i lekárom, a veru hrobové miesto generála Jána Paškana v urnovom háji nevedeli nájsť, také je nenápadné i skromné. Jeho syn napísal ešte vlani o svojom otcovi krátku spomienku, ktorú uverejnil spravodaj Červené barety a uvádzam ju doslovne. Takto chcem prispieť i ja k uchovaniu pamiatky generála Paškana pre súčasné i budúce generácie za to, čo vo svojom živote spravil aj ako účastník Slovenského národného povstania.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-