Dnešného diania sa nedožil ani generál Ján Paškan. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ale jeho meno je vtesané do tabule v urnovom háji bratislavského Krematória, kde je uložená jeho urna spolu so svojou manželkou. Nie tak dávno jeho rodáci z Ochtinej na hornom Gemeri sa boli rozlúčiť na poslednej ceste s jeho synom, tiež Jánom i lekárom, a veru hrobové miesto generála Jána Paškana v urnovom háji nevedeli nájsť, také je nenápadné i skromné. Jeho syn napísal ešte vlani o svojom otcovi krátku spomienku, ktorú uverejnil spravodaj Červené barety a uvádzam ju doslovne. Takto chcem prispieť i ja k uchovaniu pamiatky generála Paškana pre súčasné i budúce generácie za to, čo vo svojom živote spravil aj ako účastník Slovenského národného povstania. Mal aj výborné organizačné schopnosti. Prezident Republiky ho povýšil ako prvého slovenského lekára na generála s účinnosťou od 1. októbra 1946.
V krátkej spomienke
by som rád uviedol niečo z jeho účasti v Slovenskom národnom povstaní. V decembri 1943 sa Vianočnou dohodou zjednotili odbojové zložky na Slovensku. Vznikla ilegálna Slovenská národná rada ako najvyšší orgán protifašistického odboja, ako aj Vojenské ústredie, ktoré malo koordinovať postup všetkých antifašistických síl vo vojenskej oblasti a pripraviť podmienky na celonárodné ozbrojené vystúpenie. Súčasťou týchto plánov bola aj príprava zdravotníckej zložky. Otca oslovili, aby sa nechal preložiť z Bratislavy do Ružomberka, že tam ho budú potrebovať. Mal tam vyhľadať posádkového veliteľa, ktorý ho mal oboznámiť s jeho novými povinnosťami. Otec dobre poznal zmýšľanie tohto dôstojníka a vedel, že pracuje pre protifašistický odboj. Pretože to sa zhodovalo aj s jeho presvedčením, krátko na to požiadal o preloženie. Stal sa veliteľom Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Akcia určená pre ružomberskú posádku v pláne prípravy ozbrojeného vystúpenia mala začať na heslo „Zuzana“. V Ružomberku sa však boj začal aj bez vyhlásenia tohto hesla.
Už 30. augusta 1944, na druhý deň po vyhlásení SNP, dostal otec telefonický príkaz, aby sa dostavil do Banskej Bystrice. Oznámili mu, že sa má ujať funkcie prednostu zdravotníckej správy Prvej česko-slovenskej armády, (ako bola premenovaná Slovenská armáda). Vojenská nemocnica v Ružomberku sa presťahovala do Korytnice a ďalšie poľné zdravotnícke zariadenia vznikli na Sliači, Starých horách, Tisovci, Dobšinej, v budove gymnázia vo Zvolene a v kláštore a gymnáziu v Banskej Bystrici.
Organizácia zdravotníckej služby
za povstania umožňovala, aby sa každému ranenému, či chorému poskytla čo najskôr najkvalitnejšia potrebná pomoc. Organizácia zdravotníckych služieb sa zmenila, keď prišiel rozkaz ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja. Bolo však potrebné postarať sa o vyše tisíc ťažko ranených a nepohyblivých pacientov, aby sa nedostali do rúk okupantov.
Otec, vtedy v hodnosti podplukovníka, vyhľadal dvoch sovietskych dôstojníkov na veliteľstve 1. čsl. armády a požiadal ich o pomoc. Navrhol, aby sovietske lietadlá, ktoré deň čo deň privážali zbrane a iné potreby zo Sovietskeho zväzu na letisko Tri duby pri Sliači, mohli prevážať ťažko ranených do vojenských nemocníc na sovietskom území. Rýchlosť, s akou sovietska strana túto požiadavku vybavila, dokumentuje skutočnosť, že sa uskutočnila hneď na druhý deň po jej predložení, t. j. 6. októbra 1944. V ten deň otcovi oznámili, že večer môžu lietadlá začať odvážať ranených. Táto iniciatíva pplk. MUDr. Jána Paškana pri zriadení leteckého mostu na prevoz ťažko ranených patrí k jeho najväčším zásluhám v SNP.
Vojenskú nemocnicu na Sliači
preorganizovali na odsunovú, do ktorej sústreďovali ťažko ranených vojakov a partizánov zo všetkých zdravotníckych zariadení na povstaleckom území.
Takýto rozsiahly letecký odsun ťažko ranených bol v histórii česko-slovenského vojenského zdravotníctva ojedinelý. Ťažko ranení vojaci boli v odsunových priestoroch nemocnice na Sliači každú noc pripravení na odsun. Na signál, že sa blížia sovietske lietadlá, ich bolo treba v noci urýchlene a bez svetiel naložiť do zdravotníckych vozidiel a previezť na letisko. Ak lietadlá pre nepriaznivé počasie nemohli pristáť, ranení sa na svitaní vracali späť do nemocnice. Z lietadiel, ktoré pristáli museli urýchlene vyložiť privezené zbrane a muníciu, čo najrýchlejšie naložiť ranených, aby lietadlá mohli ihneď odletieť. Manévrovanie so zdravotníckymi vozidlami, pristávajúcimi a odlietajúcimi lietadlami v tme, bolo zložité a nebezpečné. Za jednu noc na letisku Tri duby pristalo až 150 lietadiel.
Dvaja príslušníci Vojenskej nemocnice na Sliači pri plnení týchto úloh utrpeli zranenia, ktorým podľahli. Obete boli aj na strane posádok lietadiel. Uvedené akcie mohli byť úspešné iba vďaka všetkým, ktorí sa na tomto leteckom odsune podieľali. Bez zveličovania možno povedať, že tí, čo pomohli odsunúť takmer 800 pacientov do bezpečia, do obetavej, odbornej a nezištnej starostlivosti príslušníkov zdravotníckej služby v Sovietskom zväze, vykonali heroickú prácu, rovnakú ako hrdinovia, ktorí sa vyznamenali priamo v bojoch. Pritom ranení sa presúvali doslova pred frontom a pred postupujúcou nemeckou okupačnou armádou. Medzi ranenými okrem slovenských boli aj českí a francúzski vojaci a partizáni.
Uvedený letecký most
a odsun ťažko ranených počas SNP je len krátkou epizódou z aktívnej činnosti generála MUDr. Jána Paškana. Po porážke SNP sa ukrýval v horách. Po prechode frontu sa stal príslušníkom Prvého česko-slovenského armádneho zboru a veliteľom Prvej česko-slovenskej odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Od roku 1955 pracoval ako náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave. Popri tom pracoval ako predseda zdravotníckeho výboru Mestského národného výboru v Bratislave, podpredseda Slovenského výboru ČSČK, podpredseda Zväzu protifašistických bojovníkov na Slovensku a predseda zdravotníckeho výboru TJ Slovan Bratislava. Zomrel 1. septembra 1989.
Počas celého svojho života nezištne pomáhal každému, kto pomoc potreboval, mal rád ľudí a ľudia ho mali tiež radi a jeho žijúci pamätníci ho dodnes s láskou spomínajú. Bol človekom s veľkým Č.
Bratislava 3. 1. 2013
MUDr. Ján Paškan, CSc."
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.