Dnešného diania sa nedožil ani generál Ján Paškan. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ale jeho meno je vtesané do tabule v urnovom háji bratislavského Krematória, kde je uložená jeho urna spolu so svojou manželkou. Nie tak dávno jeho rodáci z Ochtinej na hornom Gemeri sa boli rozlúčiť na poslednej ceste s jeho synom, tiež Jánom i lekárom, a veru hrobové miesto generála Jána Paškana v urnovom háji nevedeli nájsť, také je nenápadné i skromné. Jeho syn napísal ešte vlani o svojom otcovi krátku spomienku, ktorú uverejnil spravodaj Červené barety a uvádzam ju doslovne. Takto chcem prispieť i ja k uchovaniu pamiatky generála Paškana pre súčasné i budúce generácie za to, čo vo svojom živote spravil aj ako účastník Slovenského národného povstania. Mal aj výborné organizačné schopnosti. Prezident Republiky ho povýšil ako prvého slovenského lekára na generála s účinnosťou od 1. októbra 1946.
V krátkej spomienke
by som rád uviedol niečo z jeho účasti v Slovenskom národnom povstaní. V decembri 1943 sa Vianočnou dohodou zjednotili odbojové zložky na Slovensku. Vznikla ilegálna Slovenská národná rada ako najvyšší orgán protifašistického odboja, ako aj Vojenské ústredie, ktoré malo koordinovať postup všetkých antifašistických síl vo vojenskej oblasti a pripraviť podmienky na celonárodné ozbrojené vystúpenie. Súčasťou týchto plánov bola aj príprava zdravotníckej zložky. Otca oslovili, aby sa nechal preložiť z Bratislavy do Ružomberka, že tam ho budú potrebovať. Mal tam vyhľadať posádkového veliteľa, ktorý ho mal oboznámiť s jeho novými povinnosťami. Otec dobre poznal zmýšľanie tohto dôstojníka a vedel, že pracuje pre protifašistický odboj. Pretože to sa zhodovalo aj s jeho presvedčením, krátko na to požiadal o preloženie. Stal sa veliteľom Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Akcia určená pre ružomberskú posádku v pláne prípravy ozbrojeného vystúpenia mala začať na heslo „Zuzana“. V Ružomberku sa však boj začal aj bez vyhlásenia tohto hesla.
Už 30. augusta 1944, na druhý deň po vyhlásení SNP, dostal otec telefonický príkaz, aby sa dostavil do Banskej Bystrice. Oznámili mu, že sa má ujať funkcie prednostu zdravotníckej správy Prvej česko-slovenskej armády, (ako bola premenovaná Slovenská armáda). Vojenská nemocnica v Ružomberku sa presťahovala do Korytnice a ďalšie poľné zdravotnícke zariadenia vznikli na Sliači, Starých horách, Tisovci, Dobšinej, v budove gymnázia vo Zvolene a v kláštore a gymnáziu v Banskej Bystrici.
Organizácia zdravotníckej služby
za povstania umožňovala, aby sa každému ranenému, či chorému poskytla čo najskôr najkvalitnejšia potrebná pomoc. Organizácia zdravotníckych služieb sa zmenila, keď prišiel rozkaz ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja. Bolo však potrebné postarať sa o vyše tisíc ťažko ranených a nepohyblivých pacientov, aby sa nedostali do rúk okupantov.
Otec, vtedy v hodnosti podplukovníka, vyhľadal dvoch sovietskych dôstojníkov na veliteľstve 1. čsl. armády a požiadal ich o pomoc. Navrhol, aby sovietske lietadlá, ktoré deň čo deň privážali zbrane a iné potreby zo Sovietskeho zväzu na letisko Tri duby pri Sliači, mohli prevážať ťažko ranených do vojenských nemocníc na sovietskom území. Rýchlosť, s akou sovietska strana túto požiadavku vybavila, dokumentuje skutočnosť, že sa uskutočnila hneď na druhý deň po jej predložení, t. j. 6. októbra 1944. V ten deň otcovi oznámili, že večer môžu lietadlá začať odvážať ranených. Táto iniciatíva pplk. MUDr. Jána Paškana pri zriadení leteckého mostu na prevoz ťažko ranených patrí k jeho najväčším zásluhám v SNP.
Vojenskú nemocnicu na Sliači
preorganizovali na odsunovú, do ktorej sústreďovali ťažko ranených vojakov a partizánov zo všetkých zdravotníckych zariadení na povstaleckom území.
Takýto rozsiahly letecký odsun ťažko ranených bol v histórii česko-slovenského vojenského zdravotníctva ojedinelý. Ťažko ranení vojaci boli v odsunových priestoroch nemocnice na Sliači každú noc pripravení na odsun. Na signál, že sa blížia sovietske lietadlá, ich bolo treba v noci urýchlene a bez svetiel naložiť do zdravotníckych vozidiel a previezť na letisko. Ak lietadlá pre nepriaznivé počasie nemohli pristáť, ranení sa na svitaní vracali späť do nemocnice. Z lietadiel, ktoré pristáli museli urýchlene vyložiť privezené zbrane a muníciu, čo najrýchlejšie naložiť ranených, aby lietadlá mohli ihneď odletieť. Manévrovanie so zdravotníckymi vozidlami, pristávajúcimi a odlietajúcimi lietadlami v tme, bolo zložité a nebezpečné. Za jednu noc na letisku Tri duby pristalo až 150 lietadiel.
Dvaja príslušníci Vojenskej nemocnice na Sliači pri plnení týchto úloh utrpeli zranenia, ktorým podľahli. Obete boli aj na strane posádok lietadiel. Uvedené akcie mohli byť úspešné iba vďaka všetkým, ktorí sa na tomto leteckom odsune podieľali. Bez zveličovania možno povedať, že tí, čo pomohli odsunúť takmer 800 pacientov do bezpečia, do obetavej, odbornej a nezištnej starostlivosti príslušníkov zdravotníckej služby v Sovietskom zväze, vykonali heroickú prácu, rovnakú ako hrdinovia, ktorí sa vyznamenali priamo v bojoch. Pritom ranení sa presúvali doslova pred frontom a pred postupujúcou nemeckou okupačnou armádou. Medzi ranenými okrem slovenských boli aj českí a francúzski vojaci a partizáni.
Uvedený letecký most
a odsun ťažko ranených počas SNP je len krátkou epizódou z aktívnej činnosti generála MUDr. Jána Paškana. Po porážke SNP sa ukrýval v horách. Po prechode frontu sa stal príslušníkom Prvého česko-slovenského armádneho zboru a veliteľom Prvej česko-slovenskej odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Od roku 1955 pracoval ako náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave. Popri tom pracoval ako predseda zdravotníckeho výboru Mestského národného výboru v Bratislave, podpredseda Slovenského výboru ČSČK, podpredseda Zväzu protifašistických bojovníkov na Slovensku a predseda zdravotníckeho výboru TJ Slovan Bratislava. Zomrel 1. septembra 1989.
Počas celého svojho života nezištne pomáhal každému, kto pomoc potreboval, mal rád ľudí a ľudia ho mali tiež radi a jeho žijúci pamätníci ho dodnes s láskou spomínajú. Bol človekom s veľkým Č.
Bratislava 3. 1. 2013
MUDr. Ján Paškan, CSc."
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).