Dnešného diania sa nedožil ani generál Ján Paškan. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ale jeho meno je vtesané do tabule v urnovom háji bratislavského Krematória, kde je uložená jeho urna spolu so svojou manželkou. Nie tak dávno jeho rodáci z Ochtinej na hornom Gemeri sa boli rozlúčiť na poslednej ceste s jeho synom, tiež Jánom i lekárom, a veru hrobové miesto generála Jána Paškana v urnovom háji nevedeli nájsť, také je nenápadné i skromné. Jeho syn napísal ešte vlani o svojom otcovi krátku spomienku, ktorú uverejnil spravodaj Červené barety a uvádzam ju doslovne. Takto chcem prispieť i ja k uchovaniu pamiatky generála Paškana pre súčasné i budúce generácie za to, čo vo svojom živote spravil aj ako účastník Slovenského národného povstania. Mal aj výborné organizačné schopnosti. Prezident Republiky ho povýšil ako prvého slovenského lekára na generála s účinnosťou od 1. októbra 1946.
V krátkej spomienke
by som rád uviedol niečo z jeho účasti v Slovenskom národnom povstaní. V decembri 1943 sa Vianočnou dohodou zjednotili odbojové zložky na Slovensku. Vznikla ilegálna Slovenská národná rada ako najvyšší orgán protifašistického odboja, ako aj Vojenské ústredie, ktoré malo koordinovať postup všetkých antifašistických síl vo vojenskej oblasti a pripraviť podmienky na celonárodné ozbrojené vystúpenie. Súčasťou týchto plánov bola aj príprava zdravotníckej zložky. Otca oslovili, aby sa nechal preložiť z Bratislavy do Ružomberka, že tam ho budú potrebovať. Mal tam vyhľadať posádkového veliteľa, ktorý ho mal oboznámiť s jeho novými povinnosťami. Otec dobre poznal zmýšľanie tohto dôstojníka a vedel, že pracuje pre protifašistický odboj. Pretože to sa zhodovalo aj s jeho presvedčením, krátko na to požiadal o preloženie. Stal sa veliteľom Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Akcia určená pre ružomberskú posádku v pláne prípravy ozbrojeného vystúpenia mala začať na heslo „Zuzana“. V Ružomberku sa však boj začal aj bez vyhlásenia tohto hesla.
Už 30. augusta 1944, na druhý deň po vyhlásení SNP, dostal otec telefonický príkaz, aby sa dostavil do Banskej Bystrice. Oznámili mu, že sa má ujať funkcie prednostu zdravotníckej správy Prvej česko-slovenskej armády, (ako bola premenovaná Slovenská armáda). Vojenská nemocnica v Ružomberku sa presťahovala do Korytnice a ďalšie poľné zdravotnícke zariadenia vznikli na Sliači, Starých horách, Tisovci, Dobšinej, v budove gymnázia vo Zvolene a v kláštore a gymnáziu v Banskej Bystrici.
Organizácia zdravotníckej služby
za povstania umožňovala, aby sa každému ranenému, či chorému poskytla čo najskôr najkvalitnejšia potrebná pomoc. Organizácia zdravotníckych služieb sa zmenila, keď prišiel rozkaz ustúpiť do hôr a prejsť na partizánsky spôsob boja. Bolo však potrebné postarať sa o vyše tisíc ťažko ranených a nepohyblivých pacientov, aby sa nedostali do rúk okupantov.
Otec, vtedy v hodnosti podplukovníka, vyhľadal dvoch sovietskych dôstojníkov na veliteľstve 1. čsl. armády a požiadal ich o pomoc. Navrhol, aby sovietske lietadlá, ktoré deň čo deň privážali zbrane a iné potreby zo Sovietskeho zväzu na letisko Tri duby pri Sliači, mohli prevážať ťažko ranených do vojenských nemocníc na sovietskom území. Rýchlosť, s akou sovietska strana túto požiadavku vybavila, dokumentuje skutočnosť, že sa uskutočnila hneď na druhý deň po jej predložení, t. j. 6. októbra 1944. V ten deň otcovi oznámili, že večer môžu lietadlá začať odvážať ranených. Táto iniciatíva pplk. MUDr. Jána Paškana pri zriadení leteckého mostu na prevoz ťažko ranených patrí k jeho najväčším zásluhám v SNP.
Vojenskú nemocnicu na Sliači
preorganizovali na odsunovú, do ktorej sústreďovali ťažko ranených vojakov a partizánov zo všetkých zdravotníckych zariadení na povstaleckom území.
Takýto rozsiahly letecký odsun ťažko ranených bol v histórii česko-slovenského vojenského zdravotníctva ojedinelý. Ťažko ranení vojaci boli v odsunových priestoroch nemocnice na Sliači každú noc pripravení na odsun. Na signál, že sa blížia sovietske lietadlá, ich bolo treba v noci urýchlene a bez svetiel naložiť do zdravotníckych vozidiel a previezť na letisko. Ak lietadlá pre nepriaznivé počasie nemohli pristáť, ranení sa na svitaní vracali späť do nemocnice. Z lietadiel, ktoré pristáli museli urýchlene vyložiť privezené zbrane a muníciu, čo najrýchlejšie naložiť ranených, aby lietadlá mohli ihneď odletieť. Manévrovanie so zdravotníckymi vozidlami, pristávajúcimi a odlietajúcimi lietadlami v tme, bolo zložité a nebezpečné. Za jednu noc na letisku Tri duby pristalo až 150 lietadiel.
Dvaja príslušníci Vojenskej nemocnice na Sliači pri plnení týchto úloh utrpeli zranenia, ktorým podľahli. Obete boli aj na strane posádok lietadiel. Uvedené akcie mohli byť úspešné iba vďaka všetkým, ktorí sa na tomto leteckom odsune podieľali. Bez zveličovania možno povedať, že tí, čo pomohli odsunúť takmer 800 pacientov do bezpečia, do obetavej, odbornej a nezištnej starostlivosti príslušníkov zdravotníckej služby v Sovietskom zväze, vykonali heroickú prácu, rovnakú ako hrdinovia, ktorí sa vyznamenali priamo v bojoch. Pritom ranení sa presúvali doslova pred frontom a pred postupujúcou nemeckou okupačnou armádou. Medzi ranenými okrem slovenských boli aj českí a francúzski vojaci a partizáni.
Uvedený letecký most
a odsun ťažko ranených počas SNP je len krátkou epizódou z aktívnej činnosti generála MUDr. Jána Paškana. Po porážke SNP sa ukrýval v horách. Po prechode frontu sa stal príslušníkom Prvého česko-slovenského armádneho zboru a veliteľom Prvej česko-slovenskej odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch. Od roku 1955 pracoval ako náčelník Vojenskej nemocnice v Bratislave. Popri tom pracoval ako predseda zdravotníckeho výboru Mestského národného výboru v Bratislave, podpredseda Slovenského výboru ČSČK, podpredseda Zväzu protifašistických bojovníkov na Slovensku a predseda zdravotníckeho výboru TJ Slovan Bratislava. Zomrel 1. septembra 1989.
Počas celého svojho života nezištne pomáhal každému, kto pomoc potreboval, mal rád ľudí a ľudia ho mali tiež radi a jeho žijúci pamätníci ho dodnes s láskou spomínajú. Bol človekom s veľkým Č.
Bratislava 3. 1. 2013
MUDr. Ján Paškan, CSc."
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.