„umeleckým portrétom“, ani nie „medailónom“ ako žánrom vecnej literatúry, ale prostým slovom – o komsi čosi dopovedať, apostrofujúc čas v odviatom nielen z histórie portálu Maj Gemer, ale i v širších súvislostiach - predstavujúc osobnosť konkrétnu:
Mgr. Marta Mikitová – autorka, bibliografka, redaktorka, korektorka, publicistka, milovníčka hudby - okúzlená starou hudbou i interpretka zároveň, milovníčka výtvarného umenia, organizátorka spoločensko-kultúrnych dianí.

S každou kategorizáciou kráčala životom plná toho konkrétneho, čo pojem skrýva v sebe zakódované – v zložitosti väzieb, v účasti pohnútok, s prepojením na dosiahnutie cieľov. Jej priam pracovnou potrebou, dynamickým, priam neutíchajúcim mladistvým úsilím bolo tiež prinášať aj radosť či potešenie na kultúrne-osvetovom poli na akomkoľvek poste zaradenia v priebehu rokov, kdekoľvek a komukoľvek v kom nezadriemal záujem o pekné, krásne či ušľachtilé. I v utajenej poézii vlastnej tvorby, z ktorej odhalila len zlomok - z prapodstaty verša zaznieva akoby závan jemne citlivo poodhaleného vlastného „emočného naturelu“. Ona bola tým “spiritum movens“, ktorá všade kam vstúpila, dá sa o nej povedať: „bola v obraze neprehliadnuteľná, potrebná a povolaná“. Úchytkom nesumarizujme, len v miere nutnej, v rýchlom slede, spomeňme z mnohých niektoré autorkine aktivity - vydané knihy bibliografickej proveniencie: Hudba na Slovensku 1918-1928, séria vydaných publikácií personálnej bibliografie o významných slovenských literátoch - prozaikoch, básnikoch, kritikoch atď. (Milo Urban, Eduard Urx, Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jozef Melichar, Ivan Kadlečík, Samuel Godra a iní). Je autorkou palety portrétov - profilov mnohých známych literárnych osobností (Jozef Bob, Tomáš Janovic, Michal Chuda, Pavol Števček, Rudolf Čižmárik, Ľubomír Feldek a ďalších nemenovaných). Participovala na metodickej príručke pre retrospektívnu bibliografiu článkov zo slovenských novín a časopisov od r. 1919 do r. 1944. V bibliografickom zborníku (r. 2006) prezentovala svoj hodnotiaci i koncepčný postoj k bibliografii výtvarného umenia v rámci SNK (Slovenskej národnej knižnice). Jej dielom je viacdielna bibliografia publikačnej činnosti pracovníkov VŠDS v Žiline, či výberová bibliografia o problémoch narkománie Kroky do tmy. Je autorkou a tvorcom “Kalendára významných osobností Gemera“ (biografické profily na stránke Maj Gemer).


Autorkou článkov v rôznych časopisoch, mnohých publikácií v rámci levickej knižnice, redakčných aktivít v rámci pukanskej knižnice, článkov na webovej stránke Maj Gemer. Jej umelecké zázemie (hudobné, výtvarné, poetické) sa prejavilo nielen v jej prozaických textoch, ale aj v niekoľkých lyrických veršoch. Dopovedzme, že po promócii v r. 1966 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pôsobila v Bibliografickom ústave Matice slovenskej v Martine, na vedúcich postoch knižnice VŠDS v Žiline a v Tekovskej knižnici v Leviciach.
Ak je čas svojou dochvíľnosťou raz milým návštevníkom, raz pripomínajúci chvíle a okamihy slávnostnej príležitosti - tak Marte Mikitovej podajme dnes spolu s ním na striebornom podnose úprimné poďakovanie za všetko, čo vytvorila, na čom sa podieľala, na čom participovala, koncepčne korigovala v najvšeobecnejšom kontexte realizácie predovšetkým rozvoja či tvorby bibliografických publikácií v premisách modernej koncepcie, raz s dosahom v celoslovenskom meradle, raz z obsahu pokladne kultúry – kultúrnosti v gradiente adekvátnom tekovsko–levickej regionálnej úrovni, a vôbec nie v poslednom rade na stránkach Maj Gemer. Najvzácnejšími žičlivými prianiami do dní v rokoch budúcich, najúprimnejšími želaniami k chvíľam očakávaným či tušeným v daroch od spravodlivo v priehrštiach vážiacej zásluhy mýtickej bohyne Nemesis a aj nespochybniteľnými osobnými priateľskými pozdravmi tých, ktorí ju poznajú, podajme z amfor poetických trópov k vetám i pohár skutočného číreho vína podriemkavajúceho v pivničkách – „ľochoch“ z pahorkov levicko - pukanských vinohradov. Tu oslávenkyňa žije (Levice) a odtiaľto sa prihovára denno-denne čitateľom portálu Maj Gemer nie vždy viditeľnou, ale vždy prítomnou rukou, zrakom, umom... pozorovateľa, sprievodcu i korektorského literárneho kustóda. Na Vaše zdravie - pani Marta Mikitová – k Vášmu sviatku za všetkých Vašich priateľov - priaznivcov - autorov z portálu Maj Gemer!
Miroslav Ďurinda, Košice
{jcomments on}































Rád navštevujem vyprofilovaný internetový portál Ondreja Doboša – Maj Gemer. Občas i ako autor - účelovo. Ak ktokoľvek zavíta cez jeho stránky do ktorýchkoľvek „zákutí krajiny“ nášho krásne prítulného Gemera ako hosť, patriot, či blúdiaci „tranzitórny pasant“ alebo aktér – autor konkrétnej správy, článku v próze, verši či fotodokumentácii, mal by vedieť, že text bol sprevádzaný a šťastne dovedený neviditeľnou rukou, skrytým pohľadom kohosi až k čitateľovi. Ten ako tajomný kustód pohládzal slová, vety, súvetia láskavou rukou odborníka – profesionála, odiaty v redaktorsko-korektorskom plášti, podávajúc „rozhrešenia“ za previnenie či prehrešky. Zostával utajený a ako „súputník“ ošetroval v gramatike, diakritike, „sanoval“ v dikcii textu. Odhaľujúc takto svoj zámer, neskryte chcem porozumieť účasti kohosi dnes v dobe a čase tak povediac „marketingového ťaženia“. Kohosi, kto v nočných - prevažne po polnočných hodinách „len tak“ - bez akéhokoľvek nároku na čokoľvek, len z priazne a lásky venuje sa a stále rozdáva svoj čas, chvíle v dávkach nemeraných už viac ako 6 rokov v tom, o čom som obrazne – neobrazne či metaforicky skicoval vyššie. Dovoľme si v skratke, nie
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-