Hudobník, primáš, spevák, vydavateľ, organizátor kultúrneho a spoločenského života
9.1.1934 Sirk - 19.4.2010 Revúca
Ľudovú školu v rokoch 1940-1945 vychodil v Sirku. Do meštianky chodil v rokoch 1945-1948 v Ratkovej a v školskom roku 1948/1949 do Štátnej meštianskej školy v Revúcej. Tu v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu. V Revúcej pôsobí od roku 1953. V školskom roku 1953/1954 učil na Jedenásťročnej strednej škole. V roku 1954 určitú dobu bol vedúcim Okresného domu pionierov a mládeže. Od 1. apríla 1957 pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny. Od 1. januára 1960 bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu a v tom istom roku od 1. júla sa stal vedúcim novovytvoreného závodného klubu. V rokoch 1961-1962 bol dočasne uvoľnený pre prácu redaktora okresných novín Zora Gemera, aby publikoval z oblasti bývalého Revúckeho okresu. Od 1. júna 1962 opäť pracoval na pôvodnom mieste. Od 28. februára 1964, po odovzdaní novopostavenej budovy závodného klubu, pracoval v ňom ako vedúci prevádzky. Od júla 1965 tu zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH LTZ až do odchodu do dôchodku, do roku 1993.
Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol pri zrode súťažnej prehliadky v umeleckom prednese poézie a prózy - Kukučínovej Revúcej (1966-1970) a v roku 1968 Detskej divadelnej Revúcej, prvej krajskej detskej divadelnej prehliadky v republike, ktorá v roku 1970 prerástla v prvú celoslovenskú prehliadku. V roku 1972 spoluorganizoval prvú krajskú prehliadku ochotníckych divadelných súborov, súčasnú Zochovu divadelnú Revúcu. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku, od 1. mája 1960 až do roku 1988. V šesťdesiatych rokoch bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V rokoch 1965-1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zakladajúcim členom jeho ľudovej hudby, v ktorej do roku 1984 spolu s Jánom Jasenkom bol predníkom, potom jej vedúcim a predníkom. Účinkoval v nej až do roku 1994. V období od decembra 1994 do júla 1999 pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček.
Je zberateľom a upravovateľom ľudových piesní z Gemera a Malohontu. V roku 1998 vydal svoju publikáciu Piesne stredného Gemera. V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919 od autora Jozefa Škultétyho, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk.
Ján Jasenka
Pedagóg, ľudový hudobník, primáš, spevák, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní
30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca
Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku, meštiansku školu navštevoval v Ratkovej. V školských rokoch 1942/1943 - 1946/1947 študoval na Štátnej učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici. Ako pedagóg pôsobil v Budinej, Sirku, v Ratkovskom Bystrom a v Ratkovej. V roku 1961 sa natrvalo usadil v Revúcej.
Hudbe sa venoval od detstva. Už ako študent vytvoril kapelu. V rodnom Sirku hrával s huslistom Gustávom Krištofom, v Revúcej vytvoril kapelu, ktorá existovala takmer dvadsať rokov. V rokoch 1960-
Uznesením č. 370 z 30. zasadnutia Mestského zastupiteľstva v Revúcej zo dňa 14. mája 1998 bolo Jánovi Jasenkovi in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta ZLATÝ QUIRIN MESTA REVÚCA (ev. č. 6) za tvorivú činnosť v oblasti ľudovej hudby, za zbieranie a upravovanie gemersko-malohontských ľudových piesní a propagáciu Revúcej.
Mária Prasličková – Piskoriková, rod. Kršáková
Učiteľka, dramaturgička, scenáristka, publicistka
23.10.1932 Jelšava - 17.5.2000 Langley, Kanada
Vyrastala v Muránskej Hute, kde chodila do ľudovej školy. V rokoch 1945-1948 navštevovala meštiansku školu v Revúcej. V roku 1948 nastúpila pracovať do Svitu. V januári 1949 sa stala úradníčkou na Povereníctve vnútra v Bratislave. V roku 1950 ju prijali na herecký odbor Štátneho konzervatória, ktorý v roku 1952 ukončila v Košiciach. V rokoch 1952-1953 ako herečka účinkovala v Krajskom divadle v Nitre, potom pôsobila v Bratislave. V rokoch 1953-1954 v dramatickej skupine Československého rozhlasu, v rokoch 1954-1955 pracovala v Dome osvety ako inštruktorka ľudovej umeleckej tvorivosti a v rokoch 1955 a 1956 ako herečka Dedinského divadla. Potom sa usadila v Košiciach. V roku 1964 ukončila štúdium národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v rokoch 1967-1970 si štúdiom na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove rozšírila aprobáciu o pedagogiku. Od roku 1964 pôsobila ako pedagogička na základnej škole, gymnáziu a neskôr ako odborná asistentka na Vysokej škole ekonomickej v Košiciach. V rokoch 1972-1973 študovala na Moskovskej štátnej univerzite v Moskve. Od roku 1973 pracovala ako dramaturgička v Československej televízii v Košiciach. V roku 1987 odišla do dôchodku. Od roku 1994 žila v Kanade.
Vedecká a umelecká tvorba PhDr. Márie Prasličkovej - Piskorikovej siaha do roku 1963. Venovala sa rodnému kraju, najmä jeho remeslám a duchovnej kultúre. Spracovala drevorezbu, voštinárstvo, vápenkárstvo, furmanstvo, košikárstvo, brdárstvo. V roku 1979 jej vyšla národopisná monografia Brdárstvo a voštinárstvo v západnom Gemeri. V roku 1986 to bola monografia Za chlebom, v ktorej predstavila manželov, vápenkára Ondreja a ľudovú spisovateľku Juditu Urbanovcov. V neskoršom období sa práce stali podkladom pre jej scenáre a dramaturgiu k televíznym národopisným filmom.
Venovala sa viacerým zvykloslovným a obradovým javom. Zaujal ju život a dielo revúckeho rodáka, povstaleckého básnika Jána Brocku. Mala veľký podiel na príprave filmov, úprave televíznych inscenácií, ako aj pri priamych prenosoch rôznych programov, najmä z tvorby folklórnych skupín a súborov na rôznych regionálnych, národných, celoštátnych, ale aj na intervíznych prehliadkach a festivaloch. Ako autorka a dramaturgička dosiahla výrazné úspechy. Pre tlač pripravila a zostavila výber zo spomienok a diela k nedožitým 75. narodeninám manžela Prof. MUDr. Milana Prasličku, DrSc., zakladateľa slovenskej rádiobiológie, kozmickej biológie a kozmickej medicíny. Publikácia Odkaz od Zeme k hviezdam vyšla v roku 1997.
Mikuláš Senko
Choreograf, zberateľ ľudových piesní a zvyklostí
10.9.1922 Muránska Lehota - 5.6.1990 Rimavská Sobota. Pochovaný je v Muránskej Lehote.
V rokoch 1965-1966 viedol folklórny súbor Revúčan pri Závodnom klube ROH v Revúcej, kde spolupracoval s Jánom Jasenkom a Ondrejom Herichom. Ako významný slovenský choreograf viedol folklórne súbory Čierťažeň, Rimavan, Sinec a predovšetkým Vršatec v Dubnici nad Váhom. V tomto jednom z najstarších amatérskych súborov na Slovensku pôsobil v rokoch 1967-1985. Súbor sa postupne prepracoval medzi najlepšie na Slovensku a priviedol ho k mnohým, aj medzinárodným úspechom a oceneniam. Na Folklórnom festivale vo Východnej v rokoch 1967-1982 súbor získaval prvé ceny takmer za všetky bloky. V tomto období takmer tridsaťkrát reprezentoval Slovensko v zahraničí. Od roku 1985 pôsobil v súbore Rimavan v Rimavskej Sobote.
Pre svoju prácu čerpal námety takmer zo všetkých regiónov republiky, ako aj z folklóru iných národov. Pre členov folklórnych súborov bol nielen choreografom a vedúcim, ale aj pedagógom a psychológom. Na jeho počesť sa v Dubnici nad Váhom každoročne koná Dubnický folklórny festival s medzinárodnou účasťou, kde sa udeľuje Cena Mikuláša Senku.
Pavol Škerdiak
strojár, divadelník, recitátor, priekopník detských divadelných prehliadok na Slovensku.
2.7.1928 Mokrá Lúka - 8.9.2002
Do ľudovej školy chodil vo svojom rodisku a v Revúcej, kde navštevoval aj meštiansku školu. V rokoch 1945-1948 študoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach. V závere štúdia sa formovala jeho politická orientácia. Stal sa politicky nespoľahlivým, preto v období rokov 1949-1953 bol začas väznený a pracoval v handlovských baniach. Počas základnej vojenskej služby ho zaradili do pracovného technického tábora a pracoval v ostravsko-karvínskych baniach. Keďže potom nemohol dostať prácu, opäť pracoval v bani v Železníku, neskôr na rôznych pracoviskách ako príležitostný robotník a drevorubač. V rokoch 1954-1956 bol zamestnaný na oddelení nákupu investičných strojov v Lubeníckom Novom Závode (LUNZ), v dnešnej akciovej spoločnosti Slovmag v Lubeníku. Od júla 1962 do novembra 1963 vykonával funkciu vedúceho Závodného klubu v Prakovciach. Od novembra 1963 býva v Revúcej. Začal pracovať v národnom podniku Pradiareň a trepárne ľanu v Revúcej, aby sa po otvorení novopostaveného závodného klubu 28. februára 1964 stal jeho profesionálnym pracovníkom. V rokoch 1976-1982 sa venoval umeleckému stolárstvu v Okresnom podniku komunálnych služieb so sídlom v Dobšinej. Od roku 1983 až do odchodu do dôchodku, do konca roka 1988, pracoval v Technických službách v Revúcej.
V rokoch 1956-1959 sa stal členom činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V rokoch 1966-1975 bol vedúcim Stálej gemerskej ochotníckej scény v Revúcej, ktorá vznikla z jeho iniciatívy ako prvá vo vtedajšom Rožňavskom okrese. K hovorenému slovu sa dostával už ako žiak, keď recitovával pri rôznych spoločenských udalostiach. To bol prvý krok k divadelnej činnosti. S ňou začínal vo svojom rodisku pod vedením evanjelického farára Štefana Juretiča, po ktorom začal režírovať. Vypracoval sa na umelecky všestranne založeného divadelníka. Ochotníckemu divadlu sa venoval ako herec, režisér, maskér, scénograf, javiskový technik, metodik, inštruktor a organizátor. Zúčastnil sa viacerých odborných divadelných školení. Medzi nimi v rokoch 1964-1968 absolvoval externe na Osvetovom ústave v Bratislave školenie režisérov amatérskych divadelných súborov. Pracoval v poradných zboroch od okresných až po celoslovenské divadelné prehliadky. Medzi najväčšie prínosy pre jeho prácu v divadelníctve patrilo účinkovanie v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Zároveň pracoval v okresnom poradnom zbore pre ochotnícke divadlo. Ako inštruktor pre ochotnícke divadelné súbory sa podieľal na založení stálej ochotníckej scény v Sabinove. Počas pôsobenia v Prakovciach pod jeho vedením divadelný súbor naštudoval hru Igora Tokára Maľovaná lopta, s ktorou sa v roku 1963 zúčastnil 33. ročníka Jiráskovho Hronova na vrcholnej prehliadke ochotníckeho divadla v Československej socialistickej republike. V Revúcej v rokoch 1956-1959 externe režíroval v Pradiarni a trepárňach ľanu, neskôr v revúckom Dome osvety. Popri divadelných hrách v roku 1959 naštudoval operetu Mamzelle Nitouche, prvú operetu v meste, v ktorej zároveň účinkoval. Keď sa natrvalo usadil v Revúcej, založil v roku 1963 Divadelný súbor Martina Kukučína. V období rokov 1956-1969 v Revúcej naštudoval 17 divadelných hier a jednu operetu a urobil niekoľko desiatok repríz. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadelnými súbormi v Jelšave a v blízkych obciach - v Lubeníku, Muráni, Muránskej Lehote, Muránskej Zdychave, ako i v mestách a obciach vtedajšieho Rožňavského okresu. Počas 30 ročnej práce v ochotníckom divadle naštudoval viac ako 50 inscenácií. Pričinil sa o založenie Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS). V Spišskej Novej Vsi v júni 1968 pri vytváraní samostatného zväzu sa stal členom dočasného ústredného výboru. Keď v roku 1969 vznikol ZDOS, bol dve funkčné obdobia zvolený za jeho podpredsedu. Jeho zásluhou v októbri 1969 vyšlo nulté číslo nového časopisu ZDOS-u Ochotník. Je spoluzakladateľom a organizátorom súťažnej prehliadky v umeleckom prednese poézie a prózy - Kukučínovej Revúcej (1966-1970) a v roku 1972 krajskej prehliadky ochotníckych divadelných súborov, súčasnej Zochovej divadelnej Revúcej. V roku 1968 boli spolu s Andrejom Gregom spoluzakladateľmi Detskej divadelnej Revúcej, prvej krajskej detskej divadelnej prehliadky v republike, ktorá v roku 1970 prerástla v prvú celoslovenskú prehliadku. Venoval sa písaniu článkov a úvah o divadelníctve, ktorými prispieval do periodík Zora Gemera, Východoslovenské noviny, Ochotník, Umelecké slovo a Javisko.
Za dlhoročnú prácu v ochotníckom divadle dostal viacero významných republikových ocenení. V roku 1998 bolo Mestským zastupiteľstvom v Revúcej Pavlovi Škerdiakovi udelené ocenenie - Plaketa mesta Revúca za rozvoj ochotníckeho divadelníctva v Revúcej a položenie základov detských divadelných festivalov na Slovensku. Medzi významné ocenenia, ktoré dostal, patria: Odznak Samuela Jurkoviča, Čestné uznanie Ministerstva kultúry a informácií v Prahe (1968), Čestné uznanie a zápis do Knihy cti Ústredného výboru Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska (1989), Čestné uznanie Ústredného výboru Združenia divadelných ochotníkov Slovenska (1993) a Ďakovný list Ministra kultúry Slovenskej republiky (1999).
(Zdroj: Dušan Dubovský: Bibliografický lexikón mesta Revúca, 2000)
Ján Bendo
{jcomments on}




























Vo videogalérii stránky Maj Gemer sa nachádza aj video, ktoré vzniklo vďaka dokumentu Československej televízie nakrútenom v roku 1975 v košickom štúdiu pod názvom Šťastný Nový rok. Niektorí jeho účastníci z neho už nie sú medzi nami a najmä našim mladým návštevníkom stránky už máločo povedia také mená ako: Pavol Škerdiak, Ján Jasenka, Ondrej Herich, Mikuláš Senko, či Mária Prasličková, ktorí, o.i., boli spolutvorcami dokumentu. Bude preto namieste týmto článkom pripomenúť si najmä to, že patrili medzi jedných z tvorcov, či propagátorov gemerského folklóru. Zastavme sa teraz pri mene každého zo spomínaných a zamyslime sa nad ich tvorivým životom.
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-