Rád sa ponevieram po kronikách, stretávam odbehnuté a niekedy aj zabudnuté. Rožňavská kronika z r. 2006 - výročia osobností - strohá poznámka: 95. výročie narodenia MUDr. Vojtecha Farkaša, primára chirurgického oddelenia v Rožňave v r. 1946 - 73.dostali. Bol požadovačný, až prísny v požiadavkách prístupu k pacientovi, dôslednej dokumentácii a elementárnej lekárskej etiky. On prvý nás voviedol do praxe prezentácie seminárneho diania prednáškami alebo demonštráciami. Po rokoch už ako lekár-neurológ v rokoch 1962-63 sme sa stretli druhýkrát, keď sme zaisťovali konziliárne služby striedavo z Neurologickej kliniky v Košiciach, pokým v Rožňave ešte nebol etablovaný vlastný neurológ. Tá istá osobnosť, tie isté postoje, tá istá zanietenosť v odborných pohľadoch - len úlohy sa trošku vymenili, on sa nechal poučiť, on chcel vnikať do tajov jemu cudzieho odboru. Tretie stretnutie - on už ako dôchodca uchádzal sa o miesto v Železničnej nemocnici v Košiciach a prijal miesto okrskového lekára v Čiernej nad Tisou. A zase nezmenený MUDr. Farkaš, aktívny na seminároch nielen diskusiou k problematike, aktívny v prednáškach. Keď mohol, prichádzal na moje pracovisku nielen na “kus reči“, ale i kvôli zmysluplnejšiemu rozhovoru, keď „časy boli všelijaké“ a reflektovali sme ich súhlasne. Nie, neboli to z jeho strany „bolestínske“ slová, len situáciu pomenovával trefne, keď komentoval situáciu na ambulancii a vzťah pacientov k lekárovi (teda k nemu). Býval otrasený aroganciou a nekultúrnosťou prejavu, niekedy až agresivitou pri dožadovaní sa „práceneschopnosti“. (Na vysvetlenie uvádzam, že pacienti v Čiernej nad Tisou boli v tom čase vo veľkej miere brigádnici z celej vtedajšej ČSSR bez akéhokoľvek výberu.) Aby som obraz MUDr. Farkaša položil do kontextu významu ako chirurga, dodajme, že dlhé roky plnil funkciu krajského chirurga, že publikoval v celoštátnych odborných periodikách, prednášal na krajských i celoštátnych stretnutiach (starej chirurgickej verejnosti dobre známe).
Nedokázal podľahnúť alienácii, nedokázal prijať pre neho neprijateľné. Navštívil ma ešte raz, keď sa vrátil z USA, kde žil jeho syn, prišiel osviežený a oddýchnutý. Už nepracoval.
Potom som sa stretol s ním ja v rozlúčke na košickej Rozálii, kde je pochovaný. V jedno nádherné slnečné včasné popoludnie 7. septembra 1984, ktoré bolo pre mňa nadmieru smutné. Pán farár - kňaz, ktorý sa s ním lúčil, povedal, čo v tej dobe sa azda dalo v mnohoznačnom význame prijať, že bol osobnosťou, ktorá išla a musela z titulu svojho presvedčenia ísť veľmi často proti prúdu. Tieto slová dlho vo mne rezonovali. Šumelo ešte letné lístie, a predsa mi bolo podjesenne clivo. Dával som zbohom človeku, o ktorom som pri poslednej návšteve ako metodický vedúci odboru neurológie ÚŽZ na jeho pracovisku napísal v čase, keď prichádzali neodôvodnené sťažnosti na jeho osobu, že on predstavuje dôstojne vyšľachtenú etiku lekára, postoj nekompromisných princípov, ktoré nepodliehajú korózii, elementárnu slušnosť a kultivovanosť.
Inšpirácie tvorcov sú nevyspytateľné. Spomenul som, že slová pána farára, ako išiel MUDr. Farkaš proti dobovému prúdu, dlho vo mne rezonovali a ako skromný tvorca poézie našiel som pre ne vyjadrenie v jednej básni, ktorá dlho spočívala v rodinnom archíve, až v roku 2005 našla svoje miesto v mojej zbierke „Na nič nezabúdam“. Nie je to báseň venovaná MUDr. Farkašovi, je to báseň, ku ktorej ma osobnosť MUDr. Farkaša a slová pána farára na košickej Rozálii inšpirovali. Ponúkam ju tým, ktorí MUDr. Vojtecha Farkaša poznali a neľutujú čas prečítať si ju. Tento rok uplynie 100 rokov od jeho narodenia.
MUDr. Miroslav Ďurinda
Košice, 6. januára 2011
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.