dostali. Bol požadovačný, až prísny v požiadavkách prístupu k pacientovi, dôslednej dokumentácii a elementárnej lekárskej etiky. On prvý nás voviedol do praxe prezentácie seminárneho diania prednáškami alebo demonštráciami. Po rokoch už ako lekár-neurológ v rokoch 1962-63 sme sa stretli druhýkrát, keď sme zaisťovali konziliárne služby striedavo z Neurologickej kliniky v Košiciach, pokým v Rožňave ešte nebol etablovaný vlastný neurológ. Tá istá osobnosť, tie isté postoje, tá istá zanietenosť v odborných pohľadoch - len úlohy sa trošku vymenili, on sa nechal poučiť, on chcel vnikať do tajov jemu cudzieho odboru. Tretie stretnutie - on už ako dôchodca uchádzal sa o miesto v Železničnej nemocnici v Košiciach a prijal miesto okrskového lekára v Čiernej nad Tisou. A zase nezmenený MUDr. Farkaš, aktívny na seminároch nielen diskusiou k problematike, aktívny v prednáškach. Keď mohol, prichádzal na moje pracovisku nielen na “kus reči“, ale i kvôli zmysluplnejšiemu rozhovoru, keď „časy boli všelijaké“ a reflektovali sme ich súhlasne. Nie, neboli to z jeho strany „bolestínske“ slová, len situáciu pomenovával trefne, keď komentoval situáciu na ambulancii a vzťah pacientov k lekárovi (teda k nemu). Býval otrasený aroganciou a nekultúrnosťou prejavu, niekedy až agresivitou pri dožadovaní sa „práceneschopnosti“. (Na vysvetlenie uvádzam, že pacienti v Čiernej nad Tisou boli v tom čase vo veľkej miere brigádnici z celej vtedajšej ČSSR bez akéhokoľvek výberu.) Aby som obraz MUDr. Farkaša položil do kontextu významu ako chirurga, dodajme, že dlhé roky plnil funkciu krajského chirurga, že publikoval v celoštátnych odborných periodikách, prednášal na krajských i celoštátnych stretnutiach (starej chirurgickej verejnosti dobre známe).
Nedokázal podľahnúť alienácii, nedokázal prijať pre neho neprijateľné. Navštívil ma ešte raz, keď sa vrátil z USA, kde žil jeho syn, prišiel osviežený a oddýchnutý. Už nepracoval.
Potom som sa stretol s ním ja v rozlúčke na košickej Rozálii, kde je pochovaný. V jedno nádherné slnečné včasné popoludnie 7. septembra 1984, ktoré bolo pre mňa nadmieru smutné. Pán farár - kňaz, ktorý sa s ním lúčil, povedal, čo v tej dobe sa azda dalo v mnohoznačnom význame prijať, že bol osobnosťou, ktorá išla a musela z titulu svojho presvedčenia ísť veľmi často proti prúdu. Tieto slová dlho vo mne rezonovali. Šumelo ešte letné lístie, a predsa mi bolo podjesenne clivo. Dával som zbohom človeku, o ktorom som pri poslednej návšteve ako metodický vedúci odboru neurológie ÚŽZ na jeho pracovisku napísal v čase, keď prichádzali neodôvodnené sťažnosti na jeho osobu, že on predstavuje dôstojne vyšľachtenú etiku lekára, postoj nekompromisných princípov, ktoré nepodliehajú korózii, elementárnu slušnosť a kultivovanosť.
Inšpirácie tvorcov sú nevyspytateľné. Spomenul som, že slová pána farára, ako išiel MUDr. Farkaš proti dobovému prúdu, dlho vo mne rezonovali a ako skromný tvorca poézie našiel som pre ne vyjadrenie v jednej básni, ktorá dlho spočívala v rodinnom archíve, až v roku 2005 našla svoje miesto v mojej zbierke „Na nič nezabúdam“. Nie je to báseň venovaná MUDr. Farkašovi, je to báseň, ku ktorej ma osobnosť MUDr. Farkaša a slová pána farára na košickej Rozálii inšpirovali. Ponúkam ju tým, ktorí MUDr. Vojtecha Farkaša poznali a neľutujú čas prečítať si ju. Tento rok uplynie 100 rokov od jeho narodenia.
MUDr. Miroslav Ďurinda
Košice, 6. januára 2011
































Rád sa ponevieram po kronikách, stretávam odbehnuté a niekedy aj zabudnuté. Rožňavská kronika z r. 2006 - výročia osobností - strohá poznámka: 95. výročie narodenia MUDr. Vojtecha Farkaša, primára chirurgického oddelenia v Rožňave v r. 1946 - 73.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-