dostali. Bol  požadovačný, až prísny v požiadavkách prístupu k pacientovi, dôslednej dokumentácii a elementárnej lekárskej etiky. On prvý nás  voviedol  do praxe  prezentácie  seminárneho  diania prednáškami alebo demonštráciami. Po rokoch už ako lekár-neurológ v rokoch 1962-63 sme sa stretli druhýkrát, keď sme zaisťovali konziliárne služby striedavo z Neurologickej kliniky v Košiciach, pokým v Rožňave ešte nebol etablovaný vlastný neurológ. Tá istá osobnosť, tie isté postoje,  tá istá zanietenosť v odborných pohľadoch - len úlohy sa trošku vymenili, on sa nechal poučiť, on chcel vnikať do tajov jemu cudzieho odboru. Tretie stretnutie - on už  ako dôchodca uchádzal sa o miesto v Železničnej nemocnici v Košiciach  a prijal miesto okrskového lekára v Čiernej nad  Tisou. A zase nezmenený MUDr. Farkaš, aktívny na seminároch nielen diskusiou k problematike, aktívny v  prednáškach. Keď mohol, prichádzal na moje pracovisku nielen na “kus reči“, ale i kvôli zmysluplnejšiemu rozhovoru, keď „časy boli  všelijaké“ a reflektovali sme ich súhlasne. Nie, neboli to z jeho strany „bolestínske“ slová, len situáciu pomenovával trefne, keď komentoval situáciu na ambulancii a vzťah pacientov  k lekárovi (teda k nemu). Býval otrasený aroganciou a nekultúrnosťou prejavu, niekedy až agresivitou pri dožadovaní sa  „práceneschopnosti“. (Na vysvetlenie uvádzam, že pacienti v Čiernej nad Tisou boli v tom čase vo veľkej miere brigádnici z celej vtedajšej ČSSR bez akéhokoľvek výberu.) Aby som obraz MUDr. Farkaša  položil do kontextu významu ako chirurga, dodajme, že dlhé roky plnil funkciu krajského chirurga, že publikoval  v celoštátnych odborných periodikách, prednášal na krajských i celoštátnych stretnutiach (starej chirurgickej verejnosti dobre známe).
Nedokázal podľahnúť alienácii, nedokázal  prijať pre neho neprijateľné. Navštívil ma ešte raz, keď sa vrátil z USA, kde žil jeho syn, prišiel osviežený a oddýchnutý. Už nepracoval. Potom som sa stretol s ním ja v rozlúčke na košickej Rozálii, kde je pochovaný. V jedno nádherné slnečné včasné popoludnie 7. septembra 1984, ktoré bolo pre mňa nadmieru smutné. Pán farár - kňaz, ktorý sa s ním lúčil, povedal, čo v tej dobe sa azda dalo v mnohoznačnom význame prijať, že bol osobnosťou, ktorá išla a musela z titulu svojho presvedčenia ísť veľmi často proti prúdu. Tieto slová dlho vo mne rezonovali. Šumelo ešte letné lístie, a predsa mi bolo podjesenne clivo. Dával som zbohom človeku, o ktorom som pri poslednej návšteve  ako metodický vedúci odboru neurológie  ÚŽZ na jeho pracovisku napísal v čase, keď prichádzali neodôvodnené sťažnosti na jeho osobu, že on predstavuje  dôstojne vyšľachtenú etiku lekára, postoj nekompromisných princípov, ktoré nepodliehajú korózii, elementárnu slušnosť a kultivovanosť.
Inšpirácie tvorcov sú nevyspytateľné. Spomenul som, že slová pána farára, ako išiel MUDr. Farkaš proti dobovému prúdu, dlho vo mne rezonovali a ako skromný tvorca poézie našiel som pre ne vyjadrenie v jednej básni, ktorá dlho spočívala  v rodinnom archíve, až v roku 2005 našla svoje miesto v mojej zbierke „Na nič nezabúdam“. Nie je to báseň venovaná MUDr. Farkašovi, je to báseň, ku ktorej ma osobnosť MUDr. Farkaša a slová pána farára na košickej Rozálii  inšpirovali. Ponúkam ju tým, ktorí MUDr. Vojtecha  Farkaša  poznali  a neľutujú čas prečítať si ju. Tento rok  uplynie 100 rokov od jeho narodenia. 

MUDr. Miroslav Ďurinda
Košice, 6. januára 2011