Meno profesora Jána Fabiána je na Gemeri veľmi známe. Najmä v jeho hornej časti, odkiaľ pochádza. A to tak medzi inžiniermi, baníkmi, športovcami, ale aj obyčajnými ľuďmi. Vďaka svojmu odbornému vzdelaniu i vedomostiam prechodil svet hádam krížom- krážom. Všade zanechal dobré meno tak pre Slovensko, Košice i Rakovnicu, kde sa narodil a kde sa rád vracia. Z času na čas sa jeho príspevky objavujú i na stránke Maj Gemer. Rád sa podelí o všeličom, čo prináša sám život. Iba pred pár dňami nám priblížil svojho študenta z Afriky, ktorý ako vysokoškolský študent hral aktívne futbal aj za Baník Rakovnica. Teraz prispel článkom o nerastnom bohatstve tohto svetadielu, o ktorom sa moholpodrobnejšie dozvedieť najprv ako hosťujúci profesor a potom aj ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia v rokoch 1977 - 1981.
Prof. Ján Fabián: Nerastné bohatstvo Afriky
Ú v o d
Afrika je veľký a bohatý kontinent. Bohatý je najmä v nerastnom bohatstve (hoci v poslednom čase ho sužujú chudoba, hlad, choroby – najmä AIDS a veľké vykorisťovanie).
Ja som v Afrike prežil viac ako 4 roky (v Zambii 4 roky ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia, a potom 3 mesiace ako Expert OSN na Zlatonosných baniach v Ghane). Čiže tam som sa do hĺbky zoznámil s nerastným bohatstvom celého afrického kontinentu.
Historický vývoj v Afrike
Afrika je jedným zo siedmich kontinentov našej Zemegule. Afrika vždy priťahovala bielych občanov – najmä Európanov, aby v Afrike mohli žiť, ale najmä sa zmocniť bohatstva tohto kontinentu. Išlo o veľké nerastné bohatstvo, lákavé ovocie a zeleninu (banány, mango, búrske oriešky a pod.), lákavé poľovačky na africkú zver – safari a lacnú pracovnú silu.
Toto sa ťahalo a vyvíjalo cez niekoľko storočí. Boli to Angličania, Francúzi, Nemci, Španieli a Portugalci, ktorí si obsadili a podmanili veľké územia v Afrike. V Afrike je dnes 54 štátov (celý svet pozostáva zo 193 štátov). Posledný novovzniknutý štát v Afrike je Južný Sudán – vznikol 9. júla 2011 – teda tohto roku.
Keďže Európania boli prví čo ovládli Afriku, preto horespomínaných 5 národov Európy si podmanili ako prví Afriku, preto sa dnes na africkom kontinente hovorí oficiálne týmito 5 jazykmi v jednotlivých štátoch Afriky, a to:
Anglicky: Južná Afrika, Malawi, Zimbabwe, Zambia, Botswana, Tanzánia, Keňa, Uganda, Sudán, Ghana, Libéria a pod.,
Francúzsky: Kongo, Rwanda, Burundi, Maroko, Tunis, Alžírsko, Mali,
Španielsky: Mauretánia, Španielska Sahara, Eritrea,
Nemecky: Západná Afrika – Namíbia, Zanzibar,
Portugalsky: Mozambik, Angola.
Čiže vidíme, jazykovo je Afrika veľmi pestrá. V každej z týchto 54 krajín, resp. štátov žije niekoľko kmeňov, ktoré majú vlastný domorodý jazyk svojho kmeňa. Aby sa kmene v štáte navzájom dorozumeli, v každom konkrétnom štáte je úradný jazyk buď angličtina, francúzština, nemčina, španielčina, resp. portugalčina. Čiže školopovinné deti sa učia v jazyku svojho kmeňa a k tomu svoj úradný jazyk. Takto to dnes jazykovo v Afrike funguje.
V Afrike je dnes slabo rozvinutá infraštruktúra, t.j. cesty, železnice, telefóny, nemocnice, školy a opatrovateľská služba. Toto ubíja a skracuje priemerný vek Afričanov. K tomu za posledných 20 rokov pribudli choroby, najmä AIDS, a toto dnes decimuje populáciu Afriky veľmi podstatne.
Misionári, lekári, učitelia sú ľudia a profesie, ktoré sú žiadané a potrebné pre udržanie života aj najchudobnejších vrstiev afrického obyvateľstva po celom tomto kontinente.
Nerastné bohatstvo
Tak veľký kontinent ako je Afrika má veľmi veľké a kompletné nerastné bohatstvo. Na objavenie tohto nerastného bohatstva je treba geologický prieskum, a ten sa po stáročia v Afrike intenzívne realizoval, a tak toto veľké nerastné bohatstvo odkryl a sprístupnil k ťažbe. Afrika má ropu, plyn, meď, kobalt, urán, železo, zlato, diamanty, uhlie, ozdobné kamene, nikel a pod.
Ťažko je v jednom článku všetko do detailu opísať a rozviesť. Preto ja sa orientujem len na nerastné bohatstvo v krajinách, kde som žil a pracoval a ktoré africké krajiny som navštívil.
Južná Afrika – je to najbohatšia africká krajina na nerasty. Má veľa zlata, diamanty, uhlie, chróm, nikel, železo, meď a iné. V baníctve sa ťaží buď hlbinne (šachty, úpadnice), alebo povrchovo (ťažba priamo na zemskom povrchu pomocou povrchových lomov a výkonných povrchových veľkostrojov).
Južná Afrika má dnes hlbinné bane až do hĺbky 3 200 metrov (na Slovensku len do 300 metrov, v Čechách do hĺbky 1 000 metrov). V Južnej Afrike bol apartheid (oddelenie bielej rasy od černochov). Toto všetko prelomil Dr. Nelson Mandela (černoch, ktorý za tento boj bol belochmi odsúdený na 27 rokov väzenia). Bieli tu boli páni a černosi len lacná pracovná sila. Dnes sa toto konečne čiastočne vyrovnalo.
Zambia – pôvodný názov krajiny je Severné Rodézia. Nezávislosť má od roku 1964 pod vedením prezidenta krajiny Dr. Kennetha Kaundu. V ťažbe medi je na 4. mieste na svete. Veľké bane na meď sú v severnej časti Zambie – Copperbelt (medený pás). Ako odpad po flotácii medi je kobalt, ktorý dnes je drahší ako meď. Zambia má názov štátu podľa rieky Zambezi. Dnes má 23 mil. obyvateľov. Pred 10 rokmi to bolo len 11 mil.
Dnes zambijské medené bane získala Čína, ktorá po hrubej privatizácii (tak ako u nás na Slovensku v roku 1990) si privlastnila toto veľké nerastné bohatstvo. K domácim – zambijským baníkom sa chovajú hrubo a platia týchto baníkov horšie, ako za anglickej nadvlády.
Zimbabwe – je to pôvodne Rodézia, hlavné mesto Harare. Majú veľa uhlia, chróm, meď a zlato. Od roku 1980 získali samostatnosť. Prezident odvtedy je Robert Mugabe, ktorý je novodobý diktátor a životná úroveň ľudu veľmi poklesla. Na rieke Zambezi (medzi Zambiou a Zimbabwe) sú svetoznáme Viktoriine vodopády. V Zimbabwe je veľa bielych farmárov – Angličanov. Prezident Mugabe im zoštátnil ich vlastné farmy a pozemky. Čiže je tam ekonomický chaos a neporiadok.
Ghana – pôvodný názov bol Gold Coast (Zlatonosné pobrežie). Hlavné mesto Accra. Majú enormné množstvo zlata v hlbinných baniach (7 km zlatonosný pás), okolo Tarkwa, Prestea a Kumasi. Obsah zlata v rude je až 180 g v tone rudy. Kremnica má len 3 gramy v tone rudy. Aký je to rozdiel medzi ťažbou zlata v Európe a Afrike. Majú diamaty v pieskoch riek.
Ghana má nezávislosť od roku 1961, ako prvá na africkom kontinente. Toto vybojoval prezident Dr. Kwame Nkrumah. V Ghane je ešte aj dnes kráľovstvo Ašanti v meste Kumasi a okolie.
Maroko – je to bohatá krajina na severe Afriky. Hovorí sa tu francúzsky. Veľké mestá Casablanca, Fes, Marakesh. Je to cez Gibraltar najbližšie do Európy. Je tu vidieť dlhoročný vplyv Francúzov.
Veľké nerastné bohatstvo je v Koregu – farebné kovy a diamanty. Nafta a plyn je pod púšťou Sahara (Lýbia, Alžírsko, Sudán). V severozápadnej Afrike – Namíbia je urán, diamanty, zlato a farebné kovy.
Záver
Nerastné bohatstvo Afriky aj dnes láka svetové veľmoci, aby sa ho zmocnili. Mnohé miestne vojny a nepokoje sú „podfarbené“ aj vonkajšími záujmami iných štátov. Takto to bolo od dávna a tak to bude aj v budúcnosti.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.