podrobnejšie dozvedieť najprv ako hosťujúci profesor a potom aj ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia v rokoch 1977 - 1981.
Prof. Ján Fabián: Nerastné bohatstvo Afriky
Ú v o d
Afrika je veľký a bohatý kontinent. Bohatý je najmä v nerastnom bohatstve (hoci v poslednom čase ho sužujú chudoba, hlad, choroby – najmä AIDS a veľké vykorisťovanie).
Ja som v Afrike prežil viac ako 4 roky (v Zambii 4 roky ako dekan Baníckej fakulty na University of Zambia, a potom 3 mesiace ako Expert OSN na Zlatonosných baniach v Ghane). Čiže tam som sa do hĺbky zoznámil s nerastným bohatstvom celého afrického kontinentu.
Historický vývoj v Afrike
Afrika je jedným zo siedmich kontinentov našej Zemegule. Afrika vždy priťahovala bielych občanov – najmä Európanov, aby v Afrike mohli žiť, ale najmä sa zmocniť bohatstva tohto kontinentu. Išlo o veľké nerastné bohatstvo, lákavé ovocie a zeleninu (banány, mango, búrske oriešky a pod.), lákavé poľovačky na africkú zver – safari a lacnú pracovnú silu.
Toto sa ťahalo a vyvíjalo cez niekoľko storočí. Boli to Angličania, Francúzi, Nemci, Španieli a Portugalci, ktorí si obsadili a podmanili veľké územia v Afrike. V Afrike je dnes 54 štátov (celý svet pozostáva zo 193 štátov). Posledný novovzniknutý štát v Afrike je Južný Sudán – vznikol 9. júla 2011 – teda tohto roku.
Keďže Európania boli prví čo ovládli Afriku, preto horespomínaných 5 národov Európy si podmanili ako prví Afriku, preto sa dnes na africkom kontinente hovorí oficiálne týmito 5 jazykmi v jednotlivých štátoch Afriky, a to:
Anglicky: Južná Afrika, Malawi, Zimbabwe, Zambia, Botswana, Tanzánia, Keňa, Uganda, Sudán, Ghana, Libéria a pod.,
Francúzsky: Kongo, Rwanda, Burundi, Maroko, Tunis, Alžírsko, Mali,
Španielsky: Mauretánia, Španielska Sahara, Eritrea,
Nemecky: Západná Afrika – Namíbia, Zanzibar,
Portugalsky: Mozambik, Angola.
Čiže vidíme, jazykovo je Afrika veľmi pestrá. V každej z týchto 54 krajín, resp. štátov žije niekoľko kmeňov, ktoré majú vlastný domorodý jazyk svojho kmeňa. Aby sa kmene v štáte navzájom dorozumeli, v každom konkrétnom štáte je úradný jazyk buď angličtina, francúzština, nemčina, španielčina, resp. portugalčina. Čiže školopovinné deti sa učia v jazyku svojho kmeňa a k tomu svoj úradný jazyk. Takto to dnes jazykovo v Afrike funguje.
V Afrike je dnes slabo rozvinutá infraštruktúra, t.j. cesty, železnice, telefóny, nemocnice, školy a opatrovateľská služba. Toto ubíja a skracuje priemerný vek Afričanov. K tomu za posledných 20 rokov pribudli choroby, najmä AIDS, a toto dnes decimuje populáciu Afriky veľmi podstatne.
Misionári, lekári, učitelia sú ľudia a profesie, ktoré sú žiadané a potrebné pre udržanie života aj najchudobnejších vrstiev afrického obyvateľstva po celom tomto kontinente.
Nerastné bohatstvo
Tak veľký kontinent ako je Afrika má veľmi veľké a kompletné nerastné bohatstvo. Na objavenie tohto nerastného bohatstva je treba geologický prieskum, a ten sa po stáročia v Afrike intenzívne realizoval, a tak toto veľké nerastné bohatstvo odkryl a sprístupnil k ťažbe. Afrika má ropu, plyn, meď, kobalt, urán, železo, zlato, diamanty, uhlie, ozdobné kamene, nikel a pod.
Ťažko je v jednom článku všetko do detailu opísať a rozviesť. Preto ja sa orientujem len na nerastné bohatstvo v krajinách, kde som žil a pracoval a ktoré africké krajiny som navštívil.
Južná Afrika – je to najbohatšia africká krajina na nerasty. Má veľa zlata, diamanty, uhlie, chróm, nikel, železo, meď a iné. V baníctve sa ťaží buď hlbinne (šachty, úpadnice), alebo povrchovo (ťažba priamo na zemskom povrchu pomocou povrchových lomov a výkonných povrchových veľkostrojov).
Južná Afrika má dnes hlbinné bane až do hĺbky 3 200 metrov (na Slovensku len do 300 metrov, v Čechách do hĺbky 1 000 metrov). V Južnej Afrike bol apartheid (oddelenie bielej rasy od černochov). Toto všetko prelomil Dr. Nelson Mandela (černoch, ktorý za tento boj bol belochmi odsúdený na 27 rokov väzenia). Bieli tu boli páni a černosi len lacná pracovná sila. Dnes sa toto konečne čiastočne vyrovnalo.
Zambia – pôvodný názov krajiny je Severné Rodézia. Nezávislosť má od roku 1964 pod vedením prezidenta krajiny Dr. Kennetha Kaundu. V ťažbe medi je na 4. mieste na svete. Veľké bane na meď sú v severnej časti Zambie – Copperbelt (medený pás). Ako odpad po flotácii medi je kobalt, ktorý dnes je drahší ako meď. Zambia má názov štátu podľa rieky Zambezi. Dnes má 23 mil. obyvateľov. Pred 10 rokmi to bolo len 11 mil.
Dnes zambijské medené bane získala Čína, ktorá po hrubej privatizácii (tak ako u nás na Slovensku v roku 1990) si privlastnila toto veľké nerastné bohatstvo. K domácim – zambijským baníkom sa chovajú hrubo a platia týchto baníkov horšie, ako za anglickej nadvlády.
Zimbabwe – je to pôvodne Rodézia, hlavné mesto Harare. Majú veľa uhlia, chróm, meď a zlato. Od roku 1980 získali samostatnosť. Prezident odvtedy je Robert Mugabe, ktorý je novodobý diktátor a životná úroveň ľudu veľmi poklesla. Na rieke Zambezi (medzi Zambiou a Zimbabwe) sú svetoznáme Viktoriine vodopády. V Zimbabwe je veľa bielych farmárov – Angličanov. Prezident Mugabe im zoštátnil ich vlastné farmy a pozemky. Čiže je tam ekonomický chaos a neporiadok.
Ghana – pôvodný názov bol Gold Coast (Zlatonosné pobrežie). Hlavné mesto Accra. Majú enormné množstvo zlata v hlbinných baniach (7 km zlatonosný pás), okolo Tarkwa, Prestea a Kumasi. Obsah zlata v rude je až 180 g v tone rudy. Kremnica má len 3 gramy v tone rudy. Aký je to rozdiel medzi ťažbou zlata v Európe a Afrike. Majú diamaty v pieskoch riek.
Ghana má nezávislosť od roku 1961, ako prvá na africkom kontinente. Toto vybojoval prezident Dr. Kwame Nkrumah. V Ghane je ešte aj dnes kráľovstvo Ašanti v meste Kumasi a okolie.
Maroko – je to bohatá krajina na severe Afriky. Hovorí sa tu francúzsky. Veľké mestá Casablanca, Fes, Marakesh. Je to cez Gibraltar najbližšie do Európy. Je tu vidieť dlhoročný vplyv Francúzov.
Veľké nerastné bohatstvo je v Koregu – farebné kovy a diamanty. Nafta a plyn je pod púšťou Sahara (Lýbia, Alžírsko, Sudán). V severozápadnej Afrike – Namíbia je urán, diamanty, zlato a farebné kovy.
Záver
Nerastné bohatstvo Afriky aj dnes láka svetové veľmoci, aby sa ho zmocnili. Mnohé miestne vojny a nepokoje sú „podfarbené“ aj vonkajšími záujmami iných štátov. Takto to bolo od dávna a tak to bude aj v budúcnosti.
{jcomments on}
































Meno profesora Jána Fabiána je na Gemeri veľmi známe. Najmä v jeho hornej časti, odkiaľ pochádza. A to tak medzi inžiniermi, baníkmi, športovcami, ale aj obyčajnými ľuďmi. Vďaka svojmu odbornému vzdelaniu i vedomostiam prechodil svet hádam krížom- krážom. Všade zanechal dobré meno tak pre Slovensko, Košice i Rakovnicu, kde sa narodil a kde sa rád vracia. Z času na čas sa jeho príspevky objavujú i na stránke Maj Gemer. Rád sa podelí o všeličom, čo prináša sám život. Iba pred pár dňami nám priblížil svojho študenta z Afriky, ktorý ako vysokoškolský študent hral aktívne futbal aj za Baník Rakovnica. Teraz prispel článkom o nerastnom bohatstve tohto svetadielu, o ktorom sa mohol
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).