Obec Drienčany, CZ ECAV Drienčany a OZ Valgata Drienčany si v dňoch 20. – 21. a 23.10.2015 dôstojným spôsobom pripomenuli 130. výročie úmrtia svojho občana Pavla Emanuela Dobšinského, ktorý tu pôsobil vyše 24 rokov, tu zomrel a je aj pochovaný. Drienčany a Slavošovce ešte počas svojho života nevedome označil svojim pseudonymom Slavoj Drienčanský, kde spomenul dve gemerské dediny: Slavošovce, miesto svojho rodiska a Drienčany, miesto svojho skonu a mohyly svojej. Už každoročne Gemersko – malohontské stredisko v Rimavskej Sobote, obec Drienčany, OZ Valgata, ECAV Drienčany, Dom Matice slovenskej v R. Sobote, aj v tomto roku uskutočnili XII. ročník regionálnej a X. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky ZLATÁ PODKOVA, ZLATÉ PERO, ZLATÝ VLAS, na počesť Pavla E. Dobšinského. Nebolo tomu ináč ani pri príležitosti 120. výročia úmrtia Pavla Dobšinského s bohatou účasťou súťažiacich nielen z tohto regiónu, ale možno s potešením konštatovať že aj z celého Slovenska. Bol to skutočný umelecký zážitok, potvrdzujúci slová národného umelca, spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý ešte na celoslovenských oslavách narodenia Dobšinského povedal, že k Dobšinskému budeme nielen prichádzať ale neustále s k nemu budeme vracať.Dňa 23.10.2015 o 13,00 hod oslavy vyvrcholili hodnotným a pútavým programom, ktorý dôstojne pripravila obec Drienčany p. starosta a obecného zastupiteľstva s CZ ECAV v Drienčanoch. O 13,00 hod účastníkov osláv privítal starosta obce p. Peter Švoňava, osobitne privítal poslanca NR Slovenskej republiky Mgr. Michala Bagačku – primátora Hnúšte a prednostu Okresného samosprávneho kraja, vedúceho expozície Rodného domu P. Dobšinského PaedDr. Milana Sajenka, ako aj všetkých ďalších prítomných účastníkov a občanov Drienčan. V slávnostnom príhovore vystúpil poslanec NR SR Mgr. Michal Bagačka. Významného rodáka, kráľa slovenskej rozprávky pripomenul následne starosta obce p. Peter Švoňava, ktorý vyzdvihol osobnosť, ktorou aj v prítomnosti je Pavol Dobšinský.
Spomienkové služby Božie dôstojne zabezpečil miestny pán farár Mgr. Štefan Gabčan spoločne s prítomnými ev. bratmi farármi z Kokavy n/ Rimavicou a Hrachova. Účastníkom v chráme Božom, kde bolo cítiť dôstojnosť muža, ktorý tu skoro štvrťstoročie pôsobil, sa predstavil aj miestny spevokol CZ ECAV. Úvodom bolo oslovenie a privítanie hostí i domácich, motivačná a zaujímavá kázeň p. farára z Kokavy n/ Rimavicou, tiež pieseň spevokolu. Po ukončení s následným podaním rúk sa prítomní odobrali k hrobu P. E. Dobšinského, kde túto ďalšiu časť vydarenej spomienkovej slávnosti otvoril miestny p. farár Mgr. Štefan Gabčan, básňou ev. kňaza a národovca Martina Rázusa. Po tomto požiadal o príhovor zástupcu obce Slavošovce PaedDr. Milana Sajenka. Oficiálna časť bola ukončená spoločným zaspievaním hymnickej piesne členmi spevokolu a prítomnými "Kto za pravdu horí“. Po pietnom akte pri hrobe P. E. Dobšinského spojenom s položením vencov s národnou trikolórou sa návštevníci odobrali k prehliadke múzea slovenskej rozprávky na reinštalovanom interiéri pôvodnej fary, kde Dobšinský v dôstojnosti dožil posledné roky svojho života, po ťažkej a nevyliečiteľnej chorobe.
O 18,00 hod. bolo dôstojné podujatie ukončené predstavením divadelného súboru T. Vansovej z Rimavskej Píli – komédiou „STARUŠ PLESNIVEC“, alebo štyri svadby na jednom pohrebe.
Dobšinskému sa už tradične v Slavošovciach a Drienčanoch dostáva pocty, ktorá mu patrí a ktorú mu národ odovzdáva. Ak by sme sa domnievali, že Dobšinského „ KRÁĽA SLOVENSKEJ ROZPRÁVKY si na Slovensku pripomíname len v Drienčanoch a Slavošovciach, mýlili by sme sa. Svedectvom toho bola aj milá pozvánka vedúcemu rodného domu Dobšinského od Divadelného súboru D efekt Dúbové, ktoré dňa 25. októbra 2015 o 17,00 hod. uviedlo v Kultúrnom dome v Dubovom divadelné predstavenie na počesť 130.výročia smrti spisovateľa a zberateľa ľudovej slovesnosti P. Dobšinského ( Múdry Maťko a blázni). Aj to nesporne patrí k milej spomienke na tohto velikána, vtedy malého slovenského národa. Potvrdzuje to aj citát v Dobšinského Sokole z r. 1861 „ Slávnych a zaslúžilých mužov a ženy pomníkmi ctiť a potomstvu ich takto do pamäti uvádzať je toľko, ako národ v jeho pokroku a národnosti stužovať a silniť“ /J. Čajak ml. MISCELANEA/.
Osudný rok 1885, ktorého 130. výročie úmrtia si Drienčany spoločne s prítomnými účastníkmi pripomenuli, bol pre Dobšinského smutný a tragický. Odpočíva v Drienčanoch vedľa artikulárneho chrámu, v ktorom hlásal vernosť a lásku k národu, mravnosť a úctu k večným zákonom. „Milovať slobodu, bojovať proti zlu v sebe a všade, kde diabol kazí nás, bojovať o ľudskosť, to nech je našou alfou i omegou!“ kázal.
Dnes v areáli chrámu, kde sme boli účastníkmi, stojí pomník s bustou Dobšinského. Vôkol neho symboly slovenských prostonárodných povestí. Všetko je z tvrdého kameňa. Ubezpečuje nás, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás ale aj pre budúce pokolenia. /J. Čajak ml. čestný občan Slavošoviec./
PaedDr. Milan Sajenko
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).