zaujímavým životom, ktorý žije so svojou manželkou Ruženou v meste Rimavská Sobota.

Aká bola jeho životná púť?

Svetlo sveta sa pred ním rosvietilo dňa 6. marca 1928. Narodil sa ako prvorodené dieťa Jánovi Sládekovi a Márii, rodenej Slezákovej. (Okrem Ladislava mali rodičia ešte Agnesu, nar. 29.3.1935 a Jána, nar. 22.10.1939.) Rodičia bývali v Senci, pri železnici „v strážnom domku“, ako sa vtedy označovali domčeky, kde bývali pracovníci železníc (najčastejšie vyhybkári, spúšťači rámp na priecestiach...). V tomto meste začal chodiť v roku 1934 do Slovenskej štátnej ľudovej školy.
Zlom v živote rodiny, obdobne ako všetkým občanom Slovenska, nastal po Viedenskej arbitráži v novembri v roku 1938, kedy časť južného Slovenska musela byť odstúpená horthyovskému Maďarsku. Zo dňa na deň sa museli učiť výlučne maďarsky a prerieknutie v rodnej reči sa okamžite trestalo. Za opakované takéto previnenia hrozila oteckovi strata zamestnania u štátnej maďarskej železnice MÁV. Otecka následne v roku 1939 premiestnili do strážneho domku v Nových Zámkoch. Mladý Lacko navštevoval maďarskú meštiansku školu. No a okrem potierania materinskej reči a národneho povedomia mal nastúpiť do organizácie „Levente“ (obdoba Hlinkovej mládeže), kde sa mladí muži pripravovali na vojenské poslanie. Mladý „rebel“ postrehol akú budúcnosť by mal, keby sa podriadil vtedajšiemu režimu. Chápal nevinné deportácie ľudí nepohodlných režimu, o vojnových obetiach sa dozvedal denne... Aby ušetril rodičov od perzekúcii, bez toho, aby o svojich zámeroch niekomu niečo povedal, utiekol z domu a vybral sa smerom na východ k blížiacej sa Červenej armáde. Jeho zámerom bolo, aby sa po prejdení frontu dostal k jednotkám I. Čs. brigády v ZSSR. O jeho osude nikto nevedel, a tak bol vyhlásený za nezvestného. Príslušné maďarské inštitúcie však rodičom neverili, že o chlapcovi nič nevedia, a tak otecka, ak nechcel prísť o prácu, preventívne preložili do okupovaného Srbska.
Niekoľkotýždňová púť na východ „stopom“ nebola ľahká. Sem-tam ho zviezol nejaký furman. Živobytie si zaobstarával príležitostnou krátkodobou prácou, ale najčastejšie sa nad „chlapčiskom“ zľutovali a čo-to mu aj pridali na cestu. Cez front prešiel tak, že tvrdil, že ide na druhú stranu pre zemiaky k rodine, lebo nemajú čo jesť.
Nakoniec v polovičke roka 1944, aj keď ho cez frontovú liniu nepustili, sa pri rumunskom meste Erdély, patriace Maďarsku, dočkal Červenej armády. Po oslobodení tejto oblasti sa hlásil k veliteľovi jednotky, ktorá ich oslobodila a po prijatí žiadal, aby mu bolo umožnené zaradenie k československej jednotke.
Veliteľ jednotky ho však zaradil do vojenského výcviku, ale po viac ako mesiaci rozhodol, že ostane pri jeho jednotke pri veliteľstve ako vojak – tlmočník. Bolo to v čase, keď sa nachádzali pri meste Bereck. Prednosťou mladého Lacka bolo, že vedel okrem slovenčiny aj maďarsky a rusky, tak ako bolo vtedy v móde medzi mladými, že sa sami učili aj ruský jazyk.

Tak mladý vojak – tlmočník

so samopalom v rukách postupoval už ako vojak Červenej armády a oslobodzovali postupne mestá Kiskoros, Ábony, bývalé kráľovské sídlo (dnes študentské mestečko) Godollo, cez Rákospalotu až po Budapešť. Počas urputných bojov o Budapešť bol Lacko ranený črepinou z delostreleckého granátu do ľavej nohy. Jeho bojový druh červenoarmejec prišiel o jedno oko. Ako červenoarmejec zaradený k veliteľstvu jednotky sa zúčastňoval aj pri zabezpečovaní poriadku v oslobodených mestách, najmä v nočných hodinách, pomáhal pri zásobovaní civilným orgánom pri obnove života v obciach a mestách, pri zásobovaní potravinami, ale aj pri kontrole správania sa vojakov Červenej armády k obyvateľstvu a podobne. Vojnové dni a týždne ubiehali. Bojové stretnutia s nepriateľom na krátky čas striedal relatívny pokoj, počas oddychu sa zúčastnil zásobovania obyvateľstva a postupujúcich jednotiek.
Krok za krokom sa blížil front k vytúženým hraniciam domova. Nemci chceli Budapešť udržať za každú cenu. Silné, niekoľkostupňové pásma opevnení okolia Budapešti znemožnili mesto oslobodiť čelne útokom. Tak sa veliteľstvo maršála Malinovského zo sever na západ a maršála Tolbuchina z juhu na severozápad rozhodlo obchvatom uzavrieť prístup a zásobovanie opevnenej Budapešti. Tak sa dostala aj jednotka Ladislava Sládeka na líniu Levice-Želiezovce-Štúrovo. Po úspešnej ofenzíve nemeckých vojsk a čiastočnom ústupe vojsk Červenej armády sa podarilo obidvom frontom Nemcov obľúčiť a začiatkom februára bola Budapešť oslobodená.
Kapitulácia Nemecka a koniec 2. svetovej vojny Ladislava Sládeka zastihol na zriadenom poľnom letisku Červenej armády Sládkovičovo-Lúčny Dvor. Tak sa skončila vojnová púť mladého červenoarmejca – Slováka Ladislava Sládeka.

Po oslobodení Nových Zámkov

veliteľ Ladislava poslal do zálohy s povzbudením, že oslobodená vlasť bude takých statočných ľudí potrebovať. (Vlastne až tu sa jeho veliteľ dozvedel skutočný vek Lacka, ktorý sa robil starším, aby ho prijali k vojakom a neposlali domov.) Návrat domov bol neopakovateľný. Strážny domček č. 2 v Nových Zámkoch, kde bývali rodičia, bol poškodený od bômb. Keď sa objavil vo dverách mladý červenoarmejec, ani rodičia ani súrodenci v prvom momente nespoznávali v ňom syna, súrodenca. O to krajšie a radostnejšie bolo zvítanie, že všetci prežili hrôzy vojny!
Mladý Lacko však dlho na domácej lavici neobsedel. Vojnou zničené mesto Nové Zámky, najmä železničná stanica, križovatka do piatich smerov, si vyžadovali rýchlu obnovu. Mladý,
vojnou „ostrieľaný“ Lacko sa zapojil do mestskej poriadkovej polície už 17. mája 1945.
Vydýchol si, však vojny už mal dosť. Táto „ilúzia“ trvala len do roku 1951, kedy koncom roka 1951 dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, pretože ju neabsolvoval. Tak sa opäť obliekol do uniformy. No a zo „skrátenej základnej vojenskej služby“ sa stala „dočasná“. Trvala od roku 1951 do 1. novembra 1979, celkom 28 rokov a jeden mesiac.

Vojenská kariéra v Československej armáde

začala v októbri 1951 nástupom do Vojenského učilišťa Školy dôstojníkov v zálohe, ktorú úspečne ukončil v roku 1952, nasledovala dráha profesionálneho vojaka a striedanie útvarov od Prahy, cez Olomouc, Milovice, Malacky, Pezinok, Košice, Galanta, Komárno až po Bratislavu, kde v roku 1979 odišiel do zálohy v hodnosti podplukovníka.
Jeho statočný podiel na boji za slobodu bol ocenený takmer tromi desiatkami vyznamenaní, nielen československých, ale aj poľských, rumunských, maďarských. No najcennejšie vznamenania na jeho hrudi sú „Prvý stupeň Veľkej vlastenejckej vojny“, „Čestný odznak účastníka Veľkej vlastenejckej vojny“, medaila „Za chrabrosť vo vojne 1941-1945“.
Okrem vojenských spomienok k najvýznamnejším patria spomienky pri záchranných prácach vojakov Čs. armády pri povodniach v roku 1965 v okolí Komárna, na stretnutia s hrdinami Veľkej vlastenejckej vojny, ako napr. s legendárným stíhačom, trojnásobným hrdinom ZSSR gen. plk. Alexandrom Ivanovičom Pokriškinom v roku 1972 v Banskej Bystrici.
Napriek krásnemu veku sa každým rokom podelí o svoje spomienky a názory na besedách so žiakmi základných škôl v okrese, ale aj mimo okres (Poltár, Cinobaňa...) Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľuje, osobne sa zúčastňuje pietnych spomienok pri významných miestach 2. svetovej vojny v Rimavskej Sobote, Banskej Bystrici, Dukle, v posledných rokoch aj v Tornali, kde je pamätník vojakom Červenej armády, kde mal jeho najvyšší veliteľ maršál ZSSR R. J. Malinovský v dňoch 20.12.1944 až 15.1.1945 svoj štáb, a ZO SZPB organizuje už niekoľko rokov streleckú súťaž „Memoriál maršála Malinovského“. Pri týchto stretnutiach, pokiaľ sa ich zúčastňujú zástupcovia Veľvyslanectva RF v SR, náš „červenoarmejec“ akoby ožil a vrátil sa do reálií spred 71 rokov. Nevšedným a prekvapujúcim sa stalo stretnutie Ladislava Sládeka pri pietnej spomienke na obete fašizmu v roku 2014 v novembri v Čiernom Potoku, keď na pietny akt prišiel zástupca Veľvyslanectva RF v SR pán Sergej Valerijevič Nikitin a pri spoločnej debate skonštatovali, že počas bojov o Budapešť v úseku bojov Ladislava Sládeka padol aj jeho starý otecko.

Myslíme si,

že by Mestské zastupiteľstvo v Rimavskej Sobote mohlo zvážiť možnosť udeliť čestné občianstvo mesta plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi, ktorý sa podieľal na oslobodení Rumunska, Maďarska a Slovenska. Iste by mu k výročiu krásnych 88. narodenín takéto ocenenie patrilo.
Ku gratulácii k jubileu nášho „červenoarmejca“ sa pripájajú aj členovia ZO SZPB v Čiernom Potoku.

V Čiernom Potoku 1. 3. 2016, predseda ZO SZPB Čierny Potok a predseda HdKo ObV SZPB

JUDr. Jozef Pupala