Počas dvoch mesiacov otvoreného povstaleckého zápasu a jeho pokračovania v podobe partizánskej vojny až do príchodu vojsk Červenej armády literárne aktivity smerovali jednak k aktualizácii klasického literárneho dedičstva, jednak sa prejavovali v podobe pôvodných veršovaných i neveršovaných príspevkov a literárnej publicistiky. Tu sa názorne ukázalo, ako myšlienky ľudskosti, národnej slobody a sociálnej spravodlivosti, ktoré sa stali nosnými ideami SNP, úzko korešpondovali s najlepšími tradíciami slovenskej literatúry a ľudovej umeleckej slovesnosti. Priam sugestívne pôsobili revolučné posolstvá obsiahnuté v poézii štúrovských básnikov. Nie náhodou sa názov známej skladby Sama Chalupku Mor ho! Stal bežným povstaleckým pozdravom. V pôvodnej povstaleckej tvorbe pochopiteľne prevládali apelatívne žánre – občianska a vlastenecká lyrika, politická satira, piesňové texty, epigramy a pod.
Na poetickom poli slovenskej poézie v tomto období vyoral životom kypriacu brázdu aj Ján Brocko, ktorého život literárni historici prirovnali k českému poetovi Jiřímu Wolkrovi. Do vedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal ako básnik – povstalec a revolucionár, ako básnické svedomie bojujúceho Slovenska v Slovenskom národnom povstaní – „najrýdzejší povstalecký básnik“. Stal sa najplodnejším povstaleckým básnikom. Jeho literárna tvorba predstavuje vzácny dokument a jedinečnú poeticky ladenú kroniku Povstania od prvých dní až po boj v horách. Odzrkadlil sa v nej statočný zápas slovenského národa proti fašizmu v mene slobody, sociálnej spravodlivosti a demokracie.
Spolužiak a najbližší spolubojovník Milan Kraus hodnotil Brockovu literárnu tvorbu ako obdivuhodnú čo do počtu prác i šírky tematického záberu, pretože v rokoch 1940 až 1944 uverejnil až 174 prác – básne vlastné i preložené, literárne pásma, články, fejtóny a recenzie. Iný priateľ a spolužiak z tisovského gymnázia literárny historik Zdenko Kasáč označil Brockovu lyriku za „... najúplnejší a najbezprostrednejší básnický záznam a výraz povstaleckého pohybu, a to od neurčitého tušenia nadchádzajúcich dramatických udalostí až po vzývanie slobody a oslavu novej jari.“
Horko-sladké mlieko života začal prijímať uprostred malej doliny, medzi horami Gemera, kde uzrel jas belasých výšin 1. marca 1924 v mestečku s pokrokovými národnými tradíciami – Revúcej. Z takéhoto podnetne kultúrneho rodného prostredia spolu s rodinným zázemím si prinášal do života silné národno-vlastenecké a sociálne cítenie. Po predčasnom otcovom skone ho vychovávala od štyroch rokov matka. V Knihe priateľov vydanej v Tisovci roku 1942 charakterizoval svoj vývoj nasledovne: „Už v detstve zakorenila sa ťarcha plynutia časom v duši. Šestnásty rok rozšíril šírky obzorov: farbisté kmitanie svetiel, bubliny, tiene čierňav. Zrodili sa žeravé túžby hľadania, tvorenia a načierania do večného tajomstva žitia.“
Počas štúdia na tisovskom gymnáziu sa aktívne zapojil do prace v Samovzdelávacom krúžku Jána Bottu, v ktorom sa prezentoval básnickými prvotinami. Generačné úsilie tisovských študentov sa kvôli „poézii pohnutých časov“ nemohlo slobodne rozvíjať.
Svedectvo o tom vydávajú aj Brockove verše: „Dnes slovo krváca a duša chveje sa / Do mrakov halia sa belasé nebesá / Vidiny krásnych snov zapadli do temna / Do hlasu vkráda sa ozvena bolestná.“ Literárnu činnosť ďalej rozvíjal aj na Právnickej fakulte v Bratislave (1943), kde už ustupoval od napodobňovania básnických vzorov a začal hľadať vlastnú tvorivú cestu. Čím žilo jeho poetické slovo za vojny a pred SNP prezentujú verše z básne Slovo (Tvorba, 1944): „Za slovom blúdim v nočnom chvení / a hľadám záblesk vytúžený / lebo je márne v diaľkach žiť / a splietať prstom hviezdnu niť / lebo je márne sladké snenie / tu číha úžas pokušenie / tam planie v očiach mŕtvy jas / a zrádza vraždí tento čas.“ Verše korešpondujú so životným pocitom aj generačných druhov vstupujúcich do slovenskej literatúry na začiatku 40. rokov 20. storočia a neskoršie označených ako povstalecká generácia: popri Jánovi Brockovi patril do nej Marcel Herz, Boris Kocúr, Milan Kraus, Miloš Krno, Milan Mareček, Ctibor Štítnický, Ivan Teren, Vladimír Mináč, Zdenko Kasáč a iní.
Literárni druhovia si trpko uvedomovali, že „je márne v diaľkach žiť“ a „je márne sladké snenie“, keď svetom zmieta vojnové šialenstvo. Na jar 1944 Brocko cítil blížiace sa chvíle, keď Slovensko vojde do „plnej paľby“ dejín. Začiatkom leta sa vrátil do rodného Gemera a dobrovoľne sa prihlásil do vojenskej služby. Stal sa redaktorom revúckeho cyklostylovaného denníka Naše zprávy (vychádzal od 31. augusta do 12. októbra 1944), do ktorého prispieval básňami, úvodníkmi, politickými komentármi, aktuálnymi článkami, úvahovými a beletrizovanými príspevkami.
Z publicistických príspevkov možno pripomenúť myšlienky vyslovené v úvodníku Gemer medzi prvými (17. september 1944), v ktorom názorným príkladom aktualizoval pokrokové tradície minulosti a ich napĺňanie novým, revolučným obsahom. Od regionálnej motivácie mieril do celospoločenských súvislostí: „... rastie neopísateľné vrenie v dušiach všetkých ľudí... Rozhoduje sa o bytí a nebytí slovenského národa. V týchto časoch ostávajú slovenské hory verné. Ony zachraňujú svoj dobrý ľud. A ľud vie, že na horách zase vzpláli jánošíkovské vatry a okolo nich schádza sa družina hôrnych chlapcov – partizánov. Gemer dokázal, že je ozaj kusom slovenského tela. V krvi jeho ľudu od vekov až podnes búši hrdé národné povedomie a zmysel pre národné povinnosti. Gemerčan dokázal, že je hodný mena Slovák. Dokazuje to stále nielen slovami, ale i vtedy, keď treba prinášať obete krvi.“
Vtedajší svet však reflektoval predovšetkým v poézii, ktorú podstatne preladil a vtlačil jej nové ideové intencie. Z jemného lyrika Jána Brocku sa stal revolučný básnik, antifašistický tribún – Ján Rok –, v ktorého veršoch sa jeho „vnútorný človek“ otváral vonkajšiemu svetu.
Ústrednej myšlienke síce podriadil všetky znaky príležitostnej básnickej výpovede, ale podľa Zdenka Kasáča „... dodával tejto úzko príležitostnej tvorbe popri nespornej ideovej hodnote aj estetický význam.“ V uvedených intenciách vyjadril napríklad nadšenie, spontánny nástup a bojové odhodlanie prvých povstaleckých dní v básni Mobilizácia, kde autenticky rezonovala veľkosť prítomnej chvíle: „Je prvý september 1944 / po našich mestečkách / po našich dedinách / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / cit s citom radostne sa víri / bubnujú / bubnujú / na poplach / Hrdosťou zrak nám svieti / bubnujú / na bubnoch / bubnujú / národu zvestujú / Mužovia Ženy Deti / Mobilizácia / Mobilizácia // Do zbrane udatní Národ musí rásť / Treba ísť chrániť vlasť.“
Po ústupe povstaleckých snažení do „verných hôr“ sa uchýlil do týchto vrchárskych „kasární“ aj Ján Brocko. V poetických reflexiách udalostí zaznieva menej výziev a ozývajú sa boľavé vzlyky, ale s iskierkami novej nádeje... V básňach okrem iného konfrontoval napr. mierové večery s vojnovými najmä detí, ktoré namiesto rozprávok materí počúvajú mrazivú vravu „neúprosných“ čias, „úzkostlivo načúvajú // víchru tejto zimy // čo divo duje // a hádže smršte smrti do okien“. V ťažkých horských podmienkach krutej zimy napísal aj jednu zo svojich najvýznamnejších povstaleckých básní Chlieb každodenný partizánsky: „Velebím ťa / chlieb každodenný partizánsky / jediný dobrý pokrm poroby našej / najkrajšie ovocie srdca / ty čo zaplavuješ predstavu smrti / a dávaš národu žiť / žiť a dočkávať sa úsvitu / napájaš ma miazgou nádeje / a chutíš ústam našim / volajúcim / po slobode“ (úryvok). V básnickej tvorbe nachádzal útechu aj útočište, bojového priateľa, ktorý mu pomáhal vymaňovať sa z osídiel vražedného času.
Jednoducho jeho život za vojny a Povstania splýval s jeho poéziou a jeho poézia splývala s jeho životom.
Do povojnových dní vstúpil síce s rozochveným srdcom, ale s vážne podlomeným zdravím. Nestačil už zaspievať hymnus na „život novou jarou preoraný“. Zomrel 7. júla 1946 v rodnej Revúcej, kde je aj pochovaný. Nad hrobom recitoval Juraj Šebok báseň Básnikovo bohatstvo (z literárnej pozostalosti Jána Brocku), ktorá je umeleckým svedectvom jeho básnického nadania, citového a myšlienkového sveta: „Len srdce tlčúce a dušu boľavú / omakáš mu v súcite. / Záblesk a šťastie rozbité / túžbu a sen a vízie a blen / Však výšok zástavy vejú mu na slávu / má hviezdu zrak a nevinu / chmáry a dažde slnka povodeň / more a brehy nepoznané / i kvety ktoré nehynú / má lásku plam a vzdych / závoj a trosky pých / žihadlá a lieky k rane / má kotvu a zakuklený dvor / a milióny metafor.“
doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD.
(Poznámka MG: Príspevok odznel na spomienkovom podujatí venovanom 70. výročiu úmrtia povstaleckého básnika a revúckeho rodáka Jána Brocku 7. júla 2016 v Revúcej.)
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).