"Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 som sa usiloval plniť si vlasteneckú povinnosť a odísť z okupovaného územia Maďarmi. Do klérofašistickej armády som nechcel nastúpiť, mal som ísť k letectvu. V roku 1939 bola moja snaha prezradená, za čo som bol aj odsúdený. V tom istom roku som ilegálne opustil Rožňavu a začal som robiť na stavbe trate Banská Bystrica – Diviaky a v Harmanci, kde som vstúpil do ilegality. Keď som sa dozvedel o možnosti odchodu do zahraničia, rozhodol som sa odísť a zároveň sme organizovali aj ďalšiu mládež do československej zahraničnej armády v Poľsku. Pokúsili sme sa o prechod pri Rabči, dostali sa do Nového Targu a do Krakova. Na konzuláte v Krakove sme podpísali vstup do francúzskej cudzineckej légie. Keďže posledná loď odplávala bez Čechoslovákov, ostali sme ako jednotka východnej skupiny v Malých Bronowiciach pod velením pplk. L. Svobodu. Tu sme dostali aj základnú výzbroj. Pre čs. skupinu bol potom pridelený nový výcvikový tábor v Lesznej vo východnom Poľsku, cez Kroszno sme dorazili do meste Hluboczek Wielky pri Tarnopole.
Nasledujúci deň nás Nemci bombardovali, bol som zasiahnutý črepinou do stehna. Dňa 17. septembra sme začali ustupovať k rusko-rumunským hraniciam, štáb s ranenými sa prepravoval autami, sovietska strana bola o našom ústupe informovaná. Červená armáda nás zajala v noci zo 17. na 18. septembra v obci Raków, odtiaľ nás premiestnili do ZSSR do
Kamenca Podolského, kde nás čakal štáb. V Jarmolinciach nám bol vyplatený prvý žold, ale Rusi nám zloté nezamenili, lebo sme namaľovali na nich pamiatkové vojenské motívy. Jeden s podpisom milovaného veliteľa L. Svobodu som mal ako pamiatku na odboj.
V roku 1940 sme už boli v Suzdale, odkiaľ sa robil presun jednotky na Stredný východ do Hajfy. Zo Slovákov si spomínam na mená: J. Fridrich, J. Polomský od Revúcej, Kosiba, Míšutka, Päťko, Kňazovič, Vrbičan, Segiňák, Fuchs, Štric, Stručina, Bražina, Királ, Kocmánek, Rosina, Bielik a ďalší. V Suzdale sme boli internovaní, nevedeli sme či sa bude formovať naša armáda v ZSSR. V marci 1941 som bol zadelený na odstun k armáde na Stredný východ, cez Turecko do Palestíny. Naša púť do Turecka začala 24. marca cez Moskvu, Kyjev a Odesu. V priebehu plavby a priamo v Hajfe, kde sme dorazili v priebehu apríla, sme boli podrobení prísnemu výsluchu. Boli medzi nami aj neplnoletí, tak sa im nejaké tie roky pridali.
V stredisku v Hajfe nás vyzbrojili základnými zbraňami a premiestnili do výcvikového strediska našej armády v Egypte, v Agami pri Alexandrii. Tu sme si dopĺňali umenie bojovej techniky v púštnych podmienkach, boli sme súčasťou Čsl. pešieho práporu 11 pod velením pplk. K. Klapálka. Tento bol začlenený do 23. armády anglického generála Gallowaya. V máji nás ako zálohu preložili 200 km na západ, pri mestách Mersa Matruh, v Sidi Haneish a Fuka Main sme strážili letiská. Nemci v tom čase boli na egyptských hraniciach v Bardii a El Sollume. Bol som začlenený v 4. rote, kde bol veliteľom por. Nemec, ktorý mi bol veliteľom aj v ZSSR. V čase napadnutia ZSSR Nemeckom bol náš prápor premiestnený do Sýrie. Pred odchodom do Sýrie prápor dostal "tančíky" Brencarrier, ktoré boli rýchle, ale otvorené. Pri mestečku Banyas na palestínskej hranici sme kryli postup austrálskej divízie postupujúcej na Bejrút.
Proti nám stáli jednotky francúzskej armády vernej Vichy, s množstvom nemeckých legionárov. Tu boli prvé straty na živých aj bojovej technike, padol vojak Haás a mali sme 8 ranených. V bojoch náš prápor obsadil mestečká Merdžaujun, Ibeles, Saky, Chebu a ďalšie. V priestore Amig (veliteľstvo 1. roty) bolo sústredených okolo 5 000 vichistických vojakov, ktorí nechceli zložiť zbrane. Po prímerí sa pre nás boje v Sýrii skončili. Presunom cez pohraničnú časť Sýrie sme videli dediny v tvare veľkých špinavých homolí, ľudí so zdurenými viečkami, zúrila tu diftéria, malária i syfilis. Najväčším naším nepriateľom bol komár z rodu Anopheles spôsobujúci maláriu. Nepomáhali ani dezinfekcie a ochranné siete. Konštatovali sme, že Francúzi za 25 ročného panstva po hygienickej stránke tu neurobili nič. Tu sme robili kontrolnú službu sýrsko - tureckých hraníc. Naša 4. rota mala službu na hranici Azaz, El Hamman, Meidan. Bolo to pásmo barín zamorené maláriou. Aj mňa spolu s kamarátom Vojtom v 41 stupňovej horúčke odviezli do nemocnice v Aleppe s podozrením na maláriu. Teplota cez deň dosahovala až 50 stupňov C, v noci neklesla pod 35 stupňov C. Služba na tureckých hraniciach však bola pre nás podradnou, chceli sme bojovať. (Môj brat slúžil vo francúzskej armáde, padol vo Vietname ako francúzsky občan.) Po sústredení v Aleppe sa naša armáda cez Home a Bejrút dostala do Hajfy. Po prehliadke v EZ Zibu sme mali byť premiestnení do obkľúčeného Tobruku v Líbyi.
Dňa 21. októbra 1941 sme vyplávali z Alexandrie na dvoch torpédoborcoch, na treťom boli Angličania. Tobruk v tom čase bránili Čechoslováci, Poliaci, Angličania, Austrálčania a Indovia. Vojská podliehali 70. britskej divízii pod velením gen. Ronalda MacKenzie Scobie. V Tobruku proti nám po celej dĺžke boli rozmiestnené vojská talianskej divízie, zosilnené nemeckými oddielmi. Nemci nás nazvali krysami, a tak nám zostalo pomenovanie tobruckých krýs (Tobruk-Rats). Náš prápor bol začlenený do poľskej brigády karpatských strelcov. V polovici novembra britská armáda zahájila ofenzívu. Maršal Montgomery nadviazal spojenie s Tobrukom zásahom novozélandských vojsk. Naša brigáda prenasledovala fašistov a pritom sme chránili aj postup Poliakov. Prápor okrem iných úloh mal brániť prístav v Tobruku a letisko Sidi Rezegh. Boje pokračovali na celom tomto úseku. Tu došlo k premenovaniu práporu na Československý ľahký protiletecký pluk. V septembri ma odvelili k letectvu RAF (Royal Air Force) v Anglicku.
Do Anglicka sme sa plavili cez Suezský prieplav s medzipristátím v Adene, Mombase, na ostrove Madagaskar, Durban, Cape Town, Freetown, Gibraltár. Na miesto určenia sme dorazili 3.1.1943. Plavili sme sa loďou Orduna, na lodi bola aj grécka princezná z Adenu a cisár Haile Selassie, na ktorého pri Džibuti už čakalo plavidlo. V podpalubí bolo aj do tisíca
talianskych zajatcov. Dostal som sa do Anglicka, kde som absolvoval základnú teoretickú leteckú školu. Angličtinu sme preberali na letisku St. Athan pri Barry vo Walese, keď už Nemci raketami V 2 začali bombardovať Londýn. Základy lietania sme mali v Shillingforde, 12 základných hodín. Dlhodobý výcvik sme absolvovali v Kanade na letisku De Winton.
V Calgari sme mali pohovory o našom poslaní a o vysielaní v rádiotelegrafii. Žilo tu veľa slovenských vysťahovalcov, z našich inštruktorov som si zachoval mená: por. Mokrejší, kpt. Kubák, por. Flekal, ďalej sme tu mali anglických dôstojníkov, veliteľov letiska. Kurz strelca a palubného mechanika som si urobil v Severnom Írsku. Ako československý dobrovoľník som bol pridelený k 311. bombardovacej peruti. Peruť lietala na amerických 4 - motorových lietadlách typu Liberátor. Lietali sme až na Shetlandy, doprevádzali konvoje cez Severné more do ZSSR. Pri našom pobyte na leteckej základni Predannack v južnom Anglicku sa už nevrátila 8-členná posádka z Biskajského zálivu. Často sme absolvovali aj 10 hodinové lety. Do ČSR, slobodnej vlasti, som sa vrátil s veliteľom 311. bombardovacej perute, bol to môj posledný let.
Na východe sa povyšovali príslušníci podľa bojovej účasti, na západe platila kategória A – 1 – 1. Znamenalo to úspešné ukončenie kurzu F/E palubného technika, vykonanie pohovoru z inteligencie a ukončenie kurzu podporučíka. To by som dostal, ak by som bol zostal u RAF. U nás sa trvalo aj na maturite. Doma nás povýšili len do hodnosti rotného, preto sme už viacerí nezostali u letectva. Ako účastník zahraničného západného odboja som preto požiadal o uvoľnenie z armády dňom 6.1.1946. Za bojovú činnosť som dostal viaceré vojenské vyznamenania, ako napr. Medaila za chrabrosť, Medaila za zásluhy v zahraničnom odboji, Čsl. Pamätná medaila 1939 – 1945 a ďalšie iné.
Takto vyzerali moje aktivity počas pobytu v zahraničnej armáde v boji proti fašistickým okupantom a za oslobodenie ČSR. Spomínam si aj na mená niektorých mojich zahraničných spolubojovníkov, ktoré by mali byť zapamätané. Z okresu Rožňava sa bojov v zahraničnej armáde na západe a v Afrike zúčastnili: J. Žorna zo Štítnika, P. Koleskár z Ochtinej, Štefan Fafrák z Nižnej Slanej, O. Petergáč z Henckoviec, JUDr. J. Weis, Schvarc a Lebovics z Rožňavy. V pôsobení na Strednom východe bol ešte aj príslušník J. Polomský z Revúcej, prípadne z Jelšavy, ďalší z Dobšinej. Mená ostatných som si už rokmi nezapamätal."
Bola to bojová cesta muža, ktorý neváhal nasadiť svoj život a ako dobrovoľník prešiel bojovým krstom na západnom fronte. Jeho príbehy svedčia nielen o odvahe, ale aj o mužnosti v rozhodnutí, v ktorom nezaváhal, dokázal sa vhodne orientovať a našiel si správnu, aj keď neľahkú cestu.
PaedDr. Milan Sajenko
(Zdroj: Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, dec. 1915)
Foto: internet + M. S.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).