I. časť
Ako preniesli traktor cez divočinu
Andrej Perdík sa narodil v Rákoši, okres Rožňava (v súčasnosti Revúca). Pochádzal z početnej rodiny. Rodičia mali spolu 7 detí. Emíliu, Jolanu, Boženu a Júliu, synov Pavla, Ladislava a Andreja. Andrej sa vyučil za mäsiara, pred druhou svetovou vojnou však robil žandára.
Narukoval a staral sa o proviant a zásobovanie vojakov stravou. Získal v tejto oblasti bohaté skúsenosti, ktoré neskôr zúročil. Po skončení vojny nastúpil do jezuitského kláštora v Ružomberku ako skúsený kuchár a vedúci kuchyne. Tam sa zoznámil aj s bratom Jozefom a spolu si vysnívali misiu v Afrike. V lete roku 1947 odišiel do Londýna naučiť sa po anglicky. Mal talent na reči, lebo ešte pred Vianocami toho istého roku nastúpil na loď v Southamptone, ktorá ho dopravila do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Odtiaľ cestoval vlakom 2 000 míľ do Severnej Rodézie, dnešnej Zambie.
Prišiel až do mestečka Broken Hill. Tu ho už čakali a pridelili mu miesto v misijnej stanici v Chingombe (Čingombe), 200 míľ od mesta – za horami, za dolami – najväčší zapadákov, kde nikto nechcel ísť, lebo tam neviedla žiadna cesta. Kraj odrezaný od sveta. Dokonca sa už uvažovalo aj o zrušení tejto misijnej stanice.
Bolo tam treba smelých, zocelených chlapov a Andrej taký bol. Nezľakol sa. Cesta pešo mu trvala vyše týždňa. Šiel cez vysoké hrebene hôr, hlboké doliny, les. Cesta neexistovala, predieral sa, ako vedel. Úžasný pohľad z hrebeňa na zazelenanú dolinu, bujnú vegetáciu hojne zavlažovanú riekou Chingombe, ho očaril. Takéto bohatstvo opustiť? Toto by nám Pán Boh nedovolil, to by bol veľký hriech, pomyslel si.
Realita už nebola taká idylická. Čakali ho ošarpané domy, zarastené polia a záhrady. Nefunkčný vodný mlyn, zhrdzavené píly, školy – obyčajné búdy pokryté trávou. Nevedel, kde začne skôr. Ale nezľakol sa. Bola to výzva a on mal výzvy rád. Roboty sa nebál, vyznal sa vo všeličom. Najhoršie bolo, že si s černochmi navzájom nerozumeli. Jazyk domorodého obyvateľstva nepoznal a oni nevedeli po anglicky, len pár učiteľov. Tak posunkami, rukami-nohami a vlastným príkladom sa pustil do najnaliehavejšej práce.
Misijný brat bol na takejto stanici prakticky všetkým. Musel sa vyznať v remeslách, v práci na poli, v záhradách, vedieť opraviť budovy aj stavať domy, mal na starosti robotníkov, zásoboval kuchyňu, obstarával nákupy v meste. Prvoradá však bola výchova k praktickému kresťanstvu a bolo treba venovať sa aj žiakom vo voľnom čase. Keď sa tu zorientoval, pochopil, že bez mechanizácie toho veľa neurobia. Tropické podnebie a vegetácia výdatne zavlažovaná riekou Chingombe a priľahlými potôčikmi žičili nielen kukurici, ryži, zelenine, ale aj burine a tú nestíhali trhať. Bolo treba zabezpečiť aspoň traktor a pluh. Tam, kde niet cesty, len dvesto míľ vrchov, dolín a pralesa. Ako? Neodradilo ho to. V meste súhlasili, že traktor zabezpečia, ale dopraviť si ho musia sami.
A Andrej mal už svoj plán.
Kým sa bude dať, povedie traktor sám a pod vrchmi ho budú čakať chlapi. On traktor rozoberie a potom ho v dedine poskladá. A tak to aj zrealizoval. Keď sa dostal pod hory, kde už boli len neschodné skalnaté vrchy, čakalo ho tam 40 chlapov, ktorí mali napletené povrazy z lyka stromu a pripravené mocné konáre. Brat Andrej traktor rozobral a chlapom porozdeľoval. Dvaja niesli predné koleso, štyria zadné. Šiesti niesli motor. Na dvoch veľkých konároch 12 chlapov nieslo rozvodovú skriňu. Ostatní na chrbtoch niesli kanvice s olejom, benzínom, naftou a zvyšné menšie súčiastky. To bola karavána, často odpočívali, dve noci spali v divočine, ale všetko doniesli v poriadku. Nič sa nepokazilo ani nestratilo, veď chlapi by si radšej krky dolámali, len aby sa traktoru nič nestalo. V doline ich už čakali húfy ľudí. A keď traktor prvýkrát naštartoval, všetci černosi sa poskrývali v najbližších kríkoch. Veď tá obluda ožila a šla rovno na nich.
Práca pomocou traktora začala napredovať. Všetko bolo odrazu ľahšie, jednoduchšie. Robili rýchlejšie. Záhrady ožili, neboli zaburinené, aj pri žatve kukurice im bol traktor nenahraditeľnou pomocou. Andrej čoskoro opravil vodný mlyn aj pílu. Stále však nebol spokojný.
Ďalšia veľká úloha, pre všetkých nerealizovateľná, bola postaviť cestu. Veď chodiť pešo po zásoby do mesta 200 míľ nebolo jednoduché. Táto myšlienka nedala Andrejovi spávať. Ale pre domorodcov to už nebol Andrej – volali ho Gwere, prezývka, ktorú si vyslúžil, bola poctou, znamenala chlapina, kovboj, zálesák, taký Old Shatterhand. Podučil sa ich reči. Obľúbili si ho. Chlapci sa mu chceli vyrovnať, bol im vzorom. A dievčatá? Tie sa len chichúňali a čosi si šuškali, keď išiel okolo. Vždy, keď sa vracal z mesta a niesol zásoby a nákupy, vykrikovali a výskali od radosti Gweréééé, Gwereééé...
Dvesto míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by bývali radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.
Gwere sa však nevzdával.
Gwere mal plán.
(POKRAČOVANIE)
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka pani Ivety Čobanovej-Perdíkovej
spracovala Gita Borošová.
Použitá literatúra: J. Švec, Zápisky z Afriky, spomienky súrodencov
Foto: rodinný album.

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-