I. časť
Ako preniesli traktor cez divočinu
Andrej Perdík sa narodil v Rákoši, okres Rožňava (v súčasnosti Revúca). Pochádzal z početnej rodiny. Rodičia mali spolu 7 detí. Emíliu, Jolanu, Boženu a Júliu, synov Pavla, Ladislava a Andreja. Andrej sa vyučil za mäsiara, pred druhou svetovou vojnou však robil žandára.
Narukoval a staral sa o proviant a zásobovanie vojakov stravou. Získal v tejto oblasti bohaté skúsenosti, ktoré neskôr zúročil. Po skončení vojny nastúpil do jezuitského kláštora v Ružomberku ako skúsený kuchár a vedúci kuchyne. Tam sa zoznámil aj s bratom Jozefom a spolu si vysnívali misiu v Afrike. V lete roku 1947 odišiel do Londýna naučiť sa po anglicky. Mal talent na reči, lebo ešte pred Vianocami toho istého roku nastúpil na loď v Southamptone, ktorá ho dopravila do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike. Odtiaľ cestoval vlakom 2 000 míľ do Severnej Rodézie, dnešnej Zambie.
Prišiel až do mestečka Broken Hill. Tu ho už čakali a pridelili mu miesto v misijnej stanici v Chingombe (Čingombe), 200 míľ od mesta – za horami, za dolami – najväčší zapadákov, kde nikto nechcel ísť, lebo tam neviedla žiadna cesta. Kraj odrezaný od sveta. Dokonca sa už uvažovalo aj o zrušení tejto misijnej stanice.
Bolo tam treba smelých, zocelených chlapov a Andrej taký bol. Nezľakol sa. Cesta pešo mu trvala vyše týždňa. Šiel cez vysoké hrebene hôr, hlboké doliny, les. Cesta neexistovala, predieral sa, ako vedel. Úžasný pohľad z hrebeňa na zazelenanú dolinu, bujnú vegetáciu hojne zavlažovanú riekou Chingombe, ho očaril. Takéto bohatstvo opustiť? Toto by nám Pán Boh nedovolil, to by bol veľký hriech, pomyslel si.
Realita už nebola taká idylická. Čakali ho ošarpané domy, zarastené polia a záhrady. Nefunkčný vodný mlyn, zhrdzavené píly, školy – obyčajné búdy pokryté trávou. Nevedel, kde začne skôr. Ale nezľakol sa. Bola to výzva a on mal výzvy rád. Roboty sa nebál, vyznal sa vo všeličom. Najhoršie bolo, že si s černochmi navzájom nerozumeli. Jazyk domorodého obyvateľstva nepoznal a oni nevedeli po anglicky, len pár učiteľov. Tak posunkami, rukami-nohami a vlastným príkladom sa pustil do najnaliehavejšej práce.
Misijný brat bol na takejto stanici prakticky všetkým. Musel sa vyznať v remeslách, v práci na poli, v záhradách, vedieť opraviť budovy aj stavať domy, mal na starosti robotníkov, zásoboval kuchyňu, obstarával nákupy v meste. Prvoradá však bola výchova k praktickému kresťanstvu a bolo treba venovať sa aj žiakom vo voľnom čase. Keď sa tu zorientoval, pochopil, že bez mechanizácie toho veľa neurobia. Tropické podnebie a vegetácia výdatne zavlažovaná riekou Chingombe a priľahlými potôčikmi žičili nielen kukurici, ryži, zelenine, ale aj burine a tú nestíhali trhať. Bolo treba zabezpečiť aspoň traktor a pluh. Tam, kde niet cesty, len dvesto míľ vrchov, dolín a pralesa. Ako? Neodradilo ho to. V meste súhlasili, že traktor zabezpečia, ale dopraviť si ho musia sami.
A Andrej mal už svoj plán.
Kým sa bude dať, povedie traktor sám a pod vrchmi ho budú čakať chlapi. On traktor rozoberie a potom ho v dedine poskladá. A tak to aj zrealizoval. Keď sa dostal pod hory, kde už boli len neschodné skalnaté vrchy, čakalo ho tam 40 chlapov, ktorí mali napletené povrazy z lyka stromu a pripravené mocné konáre. Brat Andrej traktor rozobral a chlapom porozdeľoval. Dvaja niesli predné koleso, štyria zadné. Šiesti niesli motor. Na dvoch veľkých konároch 12 chlapov nieslo rozvodovú skriňu. Ostatní na chrbtoch niesli kanvice s olejom, benzínom, naftou a zvyšné menšie súčiastky. To bola karavána, často odpočívali, dve noci spali v divočine, ale všetko doniesli v poriadku. Nič sa nepokazilo ani nestratilo, veď chlapi by si radšej krky dolámali, len aby sa traktoru nič nestalo. V doline ich už čakali húfy ľudí. A keď traktor prvýkrát naštartoval, všetci černosi sa poskrývali v najbližších kríkoch. Veď tá obluda ožila a šla rovno na nich.
Práca pomocou traktora začala napredovať. Všetko bolo odrazu ľahšie, jednoduchšie. Robili rýchlejšie. Záhrady ožili, neboli zaburinené, aj pri žatve kukurice im bol traktor nenahraditeľnou pomocou. Andrej čoskoro opravil vodný mlyn aj pílu. Stále však nebol spokojný.
Ďalšia veľká úloha, pre všetkých nerealizovateľná, bola postaviť cestu. Veď chodiť pešo po zásoby do mesta 200 míľ nebolo jednoduché. Táto myšlienka nedala Andrejovi spávať. Ale pre domorodcov to už nebol Andrej – volali ho Gwere, prezývka, ktorú si vyslúžil, bola poctou, znamenala chlapina, kovboj, zálesák, taký Old Shatterhand. Podučil sa ich reči. Obľúbili si ho. Chlapci sa mu chceli vyrovnať, bol im vzorom. A dievčatá? Tie sa len chichúňali a čosi si šuškali, keď išiel okolo. Vždy, keď sa vracal z mesta a niesol zásoby a nákupy, vykrikovali a výskali od radosti Gweréééé, Gwereééé...
Dvesto míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by bývali radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.
Gwere sa však nevzdával.
Gwere mal plán.
(POKRAČOVANIE)
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka pani Ivety Čobanovej-Perdíkovej
spracovala Gita Borošová.
Použitá literatúra: J. Švec, Zápisky z Afriky, spomienky súrodencov
Foto: rodinný album.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).