200 míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.Gwere sa však nevzdával.Gwere mal plán.
Už pred jeho príchodom na misiu mnohí uvažovali urobiť cestu do tohto krásneho údolia rieky Chingombe. Koloniálne úrady tiež videli, že by bolo dobré postaviť cestu. Poslali tam inžinierov, aby preskúmali možnosti. Rozhodnutie však znelo: Za daných podmienok sa to neoplatí. Bolo by to príliš nákladné. Tak sa vedúci misie tejto myšlienky vzdali. Gwere sa však neprestal pohrávať s touto myšlienkou a hľadal spôsob ako by to šlo. Každý problém má riešenie, len ho treba nájsť.
A mať odvahu a vieru.
Gwere bol aj poľovník, dokonca takto zabezpečoval aj mäso pre školu a celú misiu. Zvery bolo dosť všade naokolo. Rád chodil na potulky po horách. A okrem poľovačky si začal krajinu viac všímať a zakresľovať si najschodnejšie miesta. Dokonca si značil jednotlivé stromy a úseky. Potom začal chodiť na poľovačky ďalej od doliny. Bral so sebou vždy jedného domorodca, ktorý niesol vodu, niečo na zjedenie, brokovnicu a sekeru. Chodil s ním po svahoch a dolinách a tam kde sa mu trasa zdala schodná, kázal do stromov urobiť záseky. Tak sa mu pomaly začala črtať celkom schodná trasa.
Tento výskum mu trval niekoľko mesiacov. A keď si bol istý, že bude vedieť zrealizovať výstavbu novej cesty, bolo potrebné presvedčiť úrady. Úrady súhlasili, ale peniaze dať nechceli. Skúšal šťastie u vedúceho misie. A toho presvedčilo nielen nadšenie a odhodlanie začať túto ťažkú robotu, ale aj všetky tie prípravné práce, ktoré už Andrej urobil. Trasa bola vymeraná a brat Andrej mal jasnú predstavu o realizácii v teréne. Vedúci misie napokon poskytol potrebné financie. Hneď po období dažďov najal 50 robotníkov. Na podomácky vyrobenú vlečku naložili fúriky, lopaty, čakany, sekery, kliny, zásoby potravy, múku, soľ a mnoho ďalšieho potrebného a vybrali sa do hôr. Do večera si postavili koliby. Jedni kosili trávu, druhí stínali stromy. Keď príbytky pokryli trávou a obložili silnými konármi ako ochranu pred divou zverou, ľahli si spať a ráno mohli začať robotu. Okrem dvoch kuchárov a jedného nosiča vody všetci robili cestu.
Gwere mal presný plán práce. Jedni rúbali stromy, čo stáli v ceste, druhí klčovali terén, ďalší skopávali svah a iní stavali zo skál bočné múry, aby sa svah nezosypal na cestu. O pár dní už sami chlapi vedeli čo a ako majú robiť. Gwere sa mohol pustiť na poľovačku, aby mali mäso a chlapi vládali ťažko pracovať. Na poľovačku šli dvaja, ale každý inou stranou. Robotníci podľa zvuku vedeli kto strieľa, či Gwere či domorodec a či je poľujú na veľké zviera alebo len na niečo menšie. Vždy však doniesli dostatok zásob mäsa a chlapi sa dosýta najedli. Keď prišli konečne na hrebene hôr, práca bola jednoduchšia. Len sem tam bolo treba vyrúbať strom a vyrovnať terén. Vystavali si nové koliby, aby mali ku robote bližšie, staré nechali, neskôr slúžili pocestným, ktorých zastihla noc. Robili aj mosty, brvien na ne mali naozaj dostatok. Novú trasu začali aj využívať. Raz za čas išiel Gwere domov na traktore pre zásoby. Vo všetkom ostatnom však bol ako jeden z nich. Radil síce čo ako treba robiť, ale keď bolo treba, ťažkej roboty sa nebál. Uprostred terénu bolo
nemálo veľkých balvanov, ktoré museli otĺkať. Mali štvorkilové kladivo. Keď sa to nedalo kladivom, tak na balvan nakládli vatru a všetky vedrá naplnili vodou. Keď bola skala rozpálená poliali ju vodou, aby praskla, toto opakovali niekoľkokrát a zvyšok pootĺkali. Keď bolo treba, postup opakovali donekonečna. Za dva mesiace urobili najväčšiu časť trasy a 15 mostov. Ale pred nimi bola najťažšia časť, dole na strmej stráni vykopať serpentínu. Mesiac im to trvalo. Ale serpentínu urobili. To bola práca, to bola brigáda! Nadšenie, elán a chuť do roboty nikomu nechýbal. Veľmi dobre si uvedomovali, že si cestu robia pre seba, pre svoju krajinu. Dostávali dokonca aj menšiu mzdu. Inak ubytovanie a strava boli zdarma. Konečne bola dolina, v ktorej žilo 5000 obyvateľov, spojená s civilizovaným svetom. Vedeli, že teraz po ceste budú chodiť autá a tie odvezú všetky tie ťažké náklady, ktoré doteraz nosili na chrbtoch. Aj oni môžu ísť do mesta a predávať svoje výrobky. Gwere a 50 odhodlaných čiernych chlapov urobilo za tri mesiace to, čo úradníci a inžinieri považovali za nemožné. Už týždeň pred skončením prác poslal Gwere správu do mesta, že cesta je hotová. Prišli džípy. Prvý prišiel arcibiskup z Lusaky. Štátny úradníci udelili Gweremu pochvalu za plán a vykonanie náročných prác.
14. októbra 1964 vyhlásila Zambia svoju nezávislosť, prestala byť anglickou kolóniou. Pri 1. výročí nezávislosti v roku 1965 zambijská vláda udelila vyznamenania svojim zaslúžilým občanom, ktorí sa podieľali na rozvoji krajiny. Na zozname ocenených bolo aj meno misionára Slováka Andreja Perdíka. Za veľkej parády sám prezident Dr. Kenneth Kaunda odovzdal zlatú medailu bratovi Andrejovi Perdíkovi. Brat Andrej si ju veľmi vážil, bola dôkazom uznania jeho práce a snaženia. Andrej Perdík sa stal občanom Zambie. Na Slovensko sa však vracal často, aby potešil starnúcich rodičov a svojich milovaných súrodencov. Jeho slová zakaždým pripomenuli, aby sme si vážili všetko, čo máme, lebo nie všade vo svete je samozrejmosť mať dostatok jedla, možnosť vzdelávať sa a mať spokojný život plný radosti.
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala
Gita Borošová
Literatúra J. Švec, Zápisky z Afriky, foto: rodinný album
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-