200 míľ neschodnou krajinou. Nikto nechcel financovať cestu, pre každého to bolo nákladné. Aj napriek tomu, že teraz už nikto z vedúcich nechcel misijnú stanicu zrušiť a boli by radi, keby sa toto krásne údolie začlenilo do rozvíjajúcej sa krajiny. Ale postaviť cestu bolo pre nich nerealizovateľné.Gwere sa však nevzdával.Gwere mal plán.
Už pred jeho príchodom na misiu mnohí uvažovali urobiť cestu do tohto krásneho údolia rieky Chingombe. Koloniálne úrady tiež videli, že by bolo dobré postaviť cestu. Poslali tam inžinierov, aby preskúmali možnosti. Rozhodnutie však znelo: Za daných podmienok sa to neoplatí. Bolo by to príliš nákladné. Tak sa vedúci misie tejto myšlienky vzdali. Gwere sa však neprestal pohrávať s touto myšlienkou a hľadal spôsob ako by to šlo. Každý problém má riešenie, len ho treba nájsť.
A mať odvahu a vieru.
Gwere bol aj poľovník, dokonca takto zabezpečoval aj mäso pre školu a celú misiu. Zvery bolo dosť všade naokolo. Rád chodil na potulky po horách. A okrem poľovačky si začal krajinu viac všímať a zakresľovať si najschodnejšie miesta. Dokonca si značil jednotlivé stromy a úseky. Potom začal chodiť na poľovačky ďalej od doliny. Bral so sebou vždy jedného domorodca, ktorý niesol vodu, niečo na zjedenie, brokovnicu a sekeru. Chodil s ním po svahoch a dolinách a tam kde sa mu trasa zdala schodná, kázal do stromov urobiť záseky. Tak sa mu pomaly začala črtať celkom schodná trasa.
Tento výskum mu trval niekoľko mesiacov. A keď si bol istý, že bude vedieť zrealizovať výstavbu novej cesty, bolo potrebné presvedčiť úrady. Úrady súhlasili, ale peniaze dať nechceli. Skúšal šťastie u vedúceho misie. A toho presvedčilo nielen nadšenie a odhodlanie začať túto ťažkú robotu, ale aj všetky tie prípravné práce, ktoré už Andrej urobil. Trasa bola vymeraná a brat Andrej mal jasnú predstavu o realizácii v teréne. Vedúci misie napokon poskytol potrebné financie. Hneď po období dažďov najal 50 robotníkov. Na podomácky vyrobenú vlečku naložili fúriky, lopaty, čakany, sekery, kliny, zásoby potravy, múku, soľ a mnoho ďalšieho potrebného a vybrali sa do hôr. Do večera si postavili koliby. Jedni kosili trávu, druhí stínali stromy. Keď príbytky pokryli trávou a obložili silnými konármi ako ochranu pred divou zverou, ľahli si spať a ráno mohli začať robotu. Okrem dvoch kuchárov a jedného nosiča vody všetci robili cestu.
Gwere mal presný plán práce. Jedni rúbali stromy, čo stáli v ceste, druhí klčovali terén, ďalší skopávali svah a iní stavali zo skál bočné múry, aby sa svah nezosypal na cestu. O pár dní už sami chlapi vedeli čo a ako majú robiť. Gwere sa mohol pustiť na poľovačku, aby mali mäso a chlapi vládali ťažko pracovať. Na poľovačku šli dvaja, ale každý inou stranou. Robotníci podľa zvuku vedeli kto strieľa, či Gwere či domorodec a či je poľujú na veľké zviera alebo len na niečo menšie. Vždy však doniesli dostatok zásob mäsa a chlapi sa dosýta najedli. Keď prišli konečne na hrebene hôr, práca bola jednoduchšia. Len sem tam bolo treba vyrúbať strom a vyrovnať terén. Vystavali si nové koliby, aby mali ku robote bližšie, staré nechali, neskôr slúžili pocestným, ktorých zastihla noc. Robili aj mosty, brvien na ne mali naozaj dostatok. Novú trasu začali aj využívať. Raz za čas išiel Gwere domov na traktore pre zásoby. Vo všetkom ostatnom však bol ako jeden z nich. Radil síce čo ako treba robiť, ale keď bolo treba, ťažkej roboty sa nebál. Uprostred terénu bolo 
nemálo veľkých balvanov, ktoré museli otĺkať. Mali štvorkilové kladivo. Keď sa to nedalo kladivom, tak na balvan nakládli vatru a všetky vedrá naplnili vodou. Keď bola skala rozpálená poliali ju vodou, aby praskla, toto opakovali niekoľkokrát a zvyšok pootĺkali. Keď bolo treba, postup opakovali donekonečna. Za dva mesiace urobili najväčšiu časť trasy a 15 mostov. Ale pred nimi bola najťažšia časť, dole na strmej stráni vykopať serpentínu. Mesiac im to trvalo. Ale serpentínu urobili. To bola práca, to bola brigáda! Nadšenie, elán a chuť do roboty nikomu nechýbal. Veľmi dobre si uvedomovali, že si cestu robia pre seba, pre svoju krajinu. Dostávali dokonca aj menšiu mzdu. Inak ubytovanie a strava boli zdarma. Konečne bola dolina, v ktorej žilo 5000 obyvateľov, spojená s civilizovaným svetom. Vedeli, že teraz po ceste budú chodiť autá a tie odvezú všetky tie ťažké náklady, ktoré doteraz nosili na chrbtoch. Aj oni môžu ísť do mesta a predávať svoje výrobky. Gwere a 50 odhodlaných čiernych chlapov urobilo za tri mesiace to, čo úradníci a inžinieri považovali za nemožné. Už týždeň pred skončením prác poslal Gwere správu do mesta, že cesta je hotová. Prišli džípy. Prvý prišiel arcibiskup z Lusaky. Štátny úradníci udelili Gweremu pochvalu za plán a vykonanie náročných prác.
14. októbra 1964 vyhlásila Zambia svoju nezávislosť, prestala byť anglickou kolóniou. Pri 1. výročí nezávislosti v roku 1965 zambijská vláda udelila vyznamenania svojim zaslúžilým občanom, ktorí sa podieľali na rozvoji krajiny. Na zozname ocenených bolo aj meno misionára Slováka Andreja Perdíka. Za veľkej parády sám prezident Dr. Kenneth Kaunda odovzdal zlatú medailu bratovi Andrejovi Perdíkovi. Brat Andrej si ju veľmi vážil, bola dôkazom uznania jeho práce a snaženia. Andrej Perdík sa stal občanom Zambie. Na Slovensko sa však vracal často, aby potešil starnúcich rodičov a svojich milovaných súrodencov. Jeho slová zakaždým pripomenuli, aby sme si vážili všetko, čo máme, lebo nie všade vo svete je samozrejmosť mať dostatok jedla, možnosť vzdelávať sa a mať spokojný život plný radosti.
S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala S láskavým dovolením od netere Andreja Perdíka, pani Ivety Čobanovej - Perdíkovej spracovala
Gita Borošová
Literatúra J. Švec, Zápisky z Afriky, foto: rodinný album
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).