k ich umiestneniu vo veľkej výške na západnej strane víťazného oblúka. Dvanásť drevených epitafov a dve mortuáriá zachovávajú pamiatku niekdajších významných mužov, ich manželiek a detí. Väčšinou sú bohato zdobené umeleckou rezbou, maľbami a sochami, doplnené textami vo veršoch i próze. Niektoré svojimi rozmermi a bohatosťou výzdoby pripomínajú oltáre.

Pre bádateľa bolo v tomto prípade veľkou výhodou, že v tunajšej evanjelickej farskej knižnici sa nachádza encyklopedické dielo bývalého ochtinského evanjelického farára, náboženského spisovateľa a historika Ladislava Bartolomaeidesa s názvom Memorabilia provinciae Csetnek, vydané v roku 1799 v Banskej Bystrici (1), v ktorom autor uvádza všetky nápisy nachádzajúce sa v tom čase v gemerských kostoloch v Štítniku a okolí. Nachádzame tam aj opisy latinských textov zo štítnických epitafov a mortuárií, súčasťou ktorých sú často elegické básne vysokej literárnej hodnoty – mnohoveršové dielka vyjadrujúce hlboký smútok nad úmrtím člena rodiny, vyzdvihujúce jeho dobré vlastnosti, ale zároveň vyjadrujúce nádej, útechu a vieru v posmrtný život v nebi vo večnej blaženosti. Vzhľadom na obdobie vzniku týchto diel (v rozmedzí rokov 1628-1769) je evidentné, že v nich nachádzame ohlasy starovekej antickej príležitostnej poézie. Z toho hľadiska sú štítnické epitafy nielen vzácnymi výtvarnými pamiatkami vysokej umeleckej hodnoty, ale aj mimoriadne zaujímavými literárnymi pamiatkami. Autorkou slovenských prekladov latinských textov epitafov, z ktorých budeme v našej prednáške citovať, je PhDr. Erika Brtáňová, CSc., ktorá pre evanjelickú cirkev v Štítniku vyhotovila slovenský preklad knihy Ladislava Bartolomaeidesa.

Je zaujímavé, že najväčší a najhonosnejší epitaf v tvare prepychového oltára s predelou, stĺpovým retabulom, nadstavcom a ušnicami, doplnený množstvom sôch a reliéfov, bohato polychrómovaný, dal, podľa nápisu v kartuši, v roku 1677 vyhotoviť akýsi Daniel Bazik, v historických reáliách Štítnika osoba úplne neznáma, spolu so svojou manželkou Alžbetou Czékusovou pre svojich adoptívnych rodičov: významného štítnického mešťana so šľachtickým címerom Jakuba Piernika a jeho manželku Dorotu, rodenú Koltuschovú z vďaky za to, že ho ako sirotu vychovali a pravdepodobne mu zanechali veľký majetok. Epitaf je doslova učebnicou neskororenesančného umeleckého rezbárstva s uplatnením celej škály výrazových prostriedkov dekoratívneho manierizmu s jeho charakteristickou pestrou koloráciou. Spôsobom umiestnenia výjavov s evanjeliovou tematikou nad sebou: Ukrižovanie a Kladenie do hrobu, kopíruje epitaf výstavbu tzv. evanjeliových oltárov, mimoriadne často sa vyskytujúcich v evanjelických kostoloch na území Gemera. Aj umiestnenie sôch starozákonných bratov Mojžiša a Árona po stranách retabula je typické pre gemerské evanjelické oltáre. V predele epitafu, kde v prípade oltárov tradične nájdeme výjav Poslednej večere Pánovej, je reliéf zobrazujúci členov rodiny donátora kľačiacich so zopätými rukami pod ústredným výjavom Ukrižovania. Aj v jeho stvárnení sa prejavuje súdobá umelecká maniera: nie je to tradičný výjav Kalvárie, kde pod krížom s Ukrižovaným Ježišom trúchlia Márie a sv. Ján. Umelec zobrazil túto strašnú popravu až naturalisticky presne, a to tesne po jej vykonaní:  z prebitých rúk a nôh troch ukrižovaných prýštia pramene krvi, pod krížmi je množstvo rímskych vojakov, pre ktorých je udalosť bežnou rutinou, takže sa nezdráhajú pod krížom hádzať kocky o Ježišovo rúcho. Zľava prichádza jazdec na bielom koni, ktorý má skontrolovať, či je hlavný ukrižovaný už mŕtvy, a to tak, že mu kopiou prebodne bok. Majstrovské dielo neznámeho rezbára zákonite vyvoláva u diváka hrôzu a bázeň zo Smrti. Ale zdvihnúc pohľad vyššie, nad reliéf, vidíme anjelov s palmami v rukách, ktoré symbolizujú slávne Vzkriesenie a víťazstvo Krista nad Smrťou. 332-ročné dielo je dnes už schátralé, hlavne polychrómia je poškodená na mnohých miestach. Kompletné reštaurovanie epitafu je akútne. 

Čo do veľkosti, druhý najväčší epitaf v štítnickom kostole pôsobí na prvý pohľad tiež ako oltár. Podľa nápisu epitaf dali v roku 1635 vyhotoviť príbuzní na pamiatku váženého štítnického mešťana Jonáša Gelitnika. Trojdielne stĺpové retabulum s predelou a honosným nadstavcom pripomína priečelie renesančného chrámu. Tematická výstavba tu však už nie je evanjeliová: Na ústrednom obraze vidíme starozákonný výjav z podobenstva o Jonášovi a veľrybe (Jonáš bolo krstné meno zosnulého) v okamihu, keď veľryba vyvrhuje proroka, symbolizujúc zmŕtvychvstanie, ktoré je v programovej výstavbe epitafu umocnené ešte obrazom Zmŕtvychvstanie Krista v nadstavci a vrcholovou plastikou pelikána. Po stranách retabula sú maľované postavy apoštolov Pavla a Ondreja doplnené reliéfnymi anjelmi - svetlonosmi na ušniciach, v predele sú zobrazení príbuzní zosnulého kľačiaci pod krížom. V dekoratívnej výzdobe architektúry epitafu sa uplatňujú hádam všetky druhy neskororenesančného reliéfneho ornamentu vrátane netradičných jašterov či drakov po stranách predely a reliéfov „divých mužov“ s korunami na hlavách v ušniciach nadstavca. Napriek tomu, že sa epitaf zachoval v relatívne veľmi dobrom stave, jeho vek 374 rokov  ho logicky predurčuje na kompletné reštaurovanie. 

Tretí zo štítnických epitafov, vyhotovený v roku 1646 na pamiatku vznešeného Andreja Fabrícia, je dnes na tom veľmi dobre. V roku 2003 bol reštaurovaný v rámci diplomovej práce na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave (2). Oproti predchádzajúcim epitafom je to dielo oveľa skromnejšie, vypovedajúce aj o majetkových pomeroch rodiny bývalého štítnického farára a rektora tunajšej latinskej školy. Modliaca sa rodina zosnulého pod krížom je tu ústredným námetom jediného obrazu epitafu vloženého do manieristicky rezaného a pestro polychrómovaného rámu so stĺpmi a kartušami s maľovanými anjelskými hlavičkami a ovocím.
Podobnú výstavbu i veľkosť majú aj ďalšie epitafy. Epitaf Kataríny Baššo bez maľovaných výjavov a reliéfnej výzdoby tvorí ústredný text v architektonicky riešenom ráme s postrannými pilastrami, ušnicami a nadstavcom s maľovaným motívom košatého olisteného stromu vo vrcholovej kartuši. Oveľa zaujímavejšie je meno osoby, ktorej bol epitaf venovaný, dcére (citujem z textu na epitafe): „váženého a vznešeného muža pána Mateja Bašu z Čoltova, prísažného notára slávnej Gemerskej stolice, ... “ Tento Matej Bašo bol totiž priamym príbuzným iného Mateja Bašu, neslávne známeho „lúpežného rytiera“, kapitána muránskeho hradu, ktorého za jeho zločiny dal cisár Ferdinand I. popraviť. Podstatnou časťou textu epitafu je kompozícia, ktorú k tejto príležitosti zložil rektor latinskej školy v Štítniku Šimon Abrahamides: „Telesnú schránku pochovalo jedno dieťa zo slávneho rodu, / ktoré bolo dobrou dcérou otca. / Ako kvitnúci kvet zhltne plameň ohňa, / tak rýchlo zbožnú vzala nečakaná smrť. / Teda smútočné halúzky, smutné cyprusy hádžte, príbuzní – /  dôvod k smútku je tu! / Plačte so zarmútenými, oplakávajte Katarínu, piesne! / Zomrela, hľa, ozdoba matky a nádej otca! ... “ Aj tento zaujímavý epitaf má schátralú polychrómiu a čaká na reštaurovanie.

Veľmi podobný je ďalší epitaf z roku 1631 mimoriadne bohatý na texty vložené do architektonicky riešeného rámu s pilastrami, ornamentálnym nadstavcom a kartušami, v ploche ktorých je ďalší text. Epitaf je venovaný predčasne zosnulej dievčine, podľa úvodného citátu z evanjelia ešte dieťaťu Rebeke, dcére štítnického farára Andreja Dubniczaya, ktorý je bezpochyby aj autorom textu  epitafu:

„Mŕtva som pre vás, ale nie som mŕtva pre Krista. / V jeho svätej ochrane žijem v pokoji. / Tu mám večné dni, tu radosti detstva. / Tu mám radostný kruh svätých otcov. / Sem sa milí rodičia tiež ponáhľajte. / Tu vás túžim uzrieť mojimi očami.“

„Mŕtva čitateľovi / Tu ja, miláčik otca a potešenie matky / po skončení života, krásna Rebeka, odpočívam. / Nezdá sa mi dlhý deň, ani mladosť menej radostná / sotva Phoebus prešiel dvakrát nebesia. / Skoro kosou smrti usmrtená, skoro svet opustiť / som nútená, ale jasajúc v nádeji na lepší život. / Ani ma moja nádej nesklamala, lebo smrťou uvoľnená / s Kristom obývam blažené kráľovstvo nebies. / Ale vy smrteľníci nespoliehajte sa priveľmi na prítomný / život, ktorý unikne rýchlo ako tieň. / Ba skôr sa pokojne ponáhľajte do nebeského kráľovstva, / kde môžete samu večnosť obšťastňovať.“

Andrejovi Dubniczayovi zomrela o rok na to aj druhá dcérka Salome, ktorej sú venované nasledujúce slová: „Náhrobný pomník pri novom a druhom pohrebe veľmi ľúbeznej Salome, dcéry veľadôstojného, veľaváženého a veľmi učeného muža, / pána Andreja Dubniczaya, popredného šľachtického cirkevníka, / ktorá bola zbavená smrteľnosti; / po dovŕšení roka a týždňa bezprostredne nasledovala / svoju staršiu sestru Rebeku a bola pochovaná na tom istom mieste. / Získala večnú radosť a 4. decembra 1632 rozšírila počet nebešťanov.“

Epitaf tvorí nápisová doska v jednoduchom plochom ráme s vykrajovaným akantovým rámom, ktorý je pestro polychrómovaný, nad textom sú vedľa seba tri kruhové maľby s výjavmi: Kalvária, Zmŕtvychvstanie Krista, v treťom kruhu sa maľba úplne nezachovala. Ide však  pravdepodobne o rodinný erb (v texte sa spomína šľachtický predikát A. Dubniczaya). Epitaf bol v roku 2001 reštaurovaný v rámci bakalárskej práce na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave (3).

Vo vrchole víťazného oblúka štítnického kostola je umiestnený epitaf: „váženého a znamenitého pána Valentína Berzeviczeyho, syna kedysi vznešeného pána Mikuláša a jeho manželky, vznešenej pani Sofie Görgeyovej. Dcéry vznešeného pána Krištofa Görgeya postavili pre seba a svojich potomkov.“ Epitaf z roku 1671 typu malého oltára s predelou, ústredným obrazom v stĺpovom orámovaní, prerezávanými ornamentálnymi ušnicami v bizarných manieristických krivkách, s erbami v kartušiach a nadstavcom s obrazom Zmŕtvychvstania Krista je pozoruhodný najmä tematikou ústredného obrazu. Maľba má dve časti: v dolnej nižšej časti sú zobrazení pod krížom kľačiaci príslušníci rodiny zosnulého, v hornej časti je celkom netradičné zobrazenie Najsvätejšej Trojice: ústrednou postavou je Kristus kľačiaci na kríži položenom diagonálne na teréne v pozadí s panorámou Jeruzalema. Nahé telo má odeté len bedrovou rúškou, na hlave má tŕňovú korunu a ruky s roztrhnutými povrazmi na zápästiach dvíha k nebesiam, kde sa v oblakoch vznáša Boh otec a Duch svätý v podobe holubice. Epitaf má schátralú polychrómiu a vyžaduje reštaurátorský zásah.

Na ľavej strane víťazného oblúka je zavesený epitaf z roku 1639, podľa nápisu ďalšieho zo štítnických evanjelických duchovných Martina Waxmanna. Tvorí ho tabuľový obraz s výjavom kľačiacich príbuzných zosnulého pod krížom, ktorý je umiestnený vo vysokej miestnosti s trámovým stropom. Niektoré zo zobrazených osôb už nie sú medzi živými – maliar ich nad hlavami označil červeným krížikom. Obraz je vložený do rámu doplnenom pestro polychrómovanými akantovými ušnicami a oválnymi nápisovými kartušami.

Na pravej strane víťazného oblúka je umiestnený mladší epitaf z roku 1699, tvarovo  príbuzný predchádzajúcemu. Nápis na ňom hovorí, že ho dal vyhotoviť vážený a vznešený pán Štefan Törék na pamiatku svojej zosnulej manželky vznešenej pani Roziny Šoltýsovej. Maľovaný epitaf v tvare vysokého obdĺžnika je vložený do ornamentálne rezaného rámu s esovitými ušnicami a obrazom žehnajúceho Krista Spasiteľa v kruhovej kartuši nadstavca. Nad textom epitafu je zobrazený rodový erb na renesančnom štíte so zlátenými prikrývkami a klenotom. 

Jediný neskorobarokový epitaf v štítnickom kostole je z roku 1769: „So smútkom postavený na večnú pamiatku vznešenej pani Márie Zimermanovej, manželky vznešného a váženého pána Gašpara Szontagha staršieho, popredného prísediaceho súdnej tabule  Gemerskej stolice, ktorá bola prvorodenou otca vznešeného a váženého Adama Zimermana z Čeloviec, prísediaceho súdnej tabule Šarišskej stolice, matky, urodzenej pani Kláry Mariássyovej z Markušoviec, staršej dcéry Františka, syna Andreja Mariássyho z Markušoviec a vznešenej Margarety Görgeyovej, dcéry Krištofa a Sofie Csetnekyovej, dcéry Štefana Csetnekyho, prvorodeného dediča a ratolesti. Zomrela v Štítniku vo veku 50 rokov a 9 mesiacov... Pochovaná bola v tomto kostole... do krypty rodiny Csetnekyovcov pod oltárom, odpočíva v pokoji pod náhrobným stĺpom Bakošovcov...“ Epitaf v tvare trojlaločnej kartuše vyplnenej hustým nápisom je vložený do bohato rezaného vykrajovaného rokokového rámu so zlátenými akantmi, rokajmi a volútami. V hornej časti rám vystupuje do volútového tympanónu s erbom s klenotom a korunkou. Na štylizovaný obláčik s hlavičkou anjela v dolnej časti rámu je zavesená kruhová bronzová plaketa s portrétom Martina Luthera. Epitaf sa zachoval v pozoruhodne dobrom stave. 

Dva posledné epitafy sú rozmerovo najmenšie, ale najzaujímavejšie. Obidva sú napísané a namaľované na tenkom hodvábnom papieri nalepenom na drevenú podložku. Obidva boli donedávna v havarijnom stave, dnes sú obidva reštaurované.
Väčší z nich bol vyhotovený na pamiatku veľkej tragédie: predčasnej smrti troch dcérok štítnického farára Michala Fabrícia, jednej trojročnej a dvoch dvojročných, ktoré zomreli v priebehu dvoch rokov. Táto udalosť musela hlboko zasiahnuť celé štítnické evanjelické okolie, keď na vyhotovení epitafu týmto trom deťom sa podieľali až piati miestni duchovní, ktorí sú na epitafe vlastnoručne podpísaní. Boli to: Juraj Lányi, Adam Proser, Michal Fabrícius, Šimon Dubniczay a Michal Nikolai.Obdĺžniková doska epitafu je vložená do volútového polychrómovaného rámu, ktorý je v hornej časti zvýšený do nadstavca. Horná štvrtina plochy so základným textom epitafu je popísaná v celej šírke väčším písmom: „Epicedion na predčasný skon a  odchod do nebeského spoločenstva dobrej staršej dcérky Michala Fabricia, narodenej 8. decembra 1624 o  9. hodine ráno, zosnulej 16. februára 1626 o  7. hodine večer;  a  mladšej dcérky Michala Fabricia, narodenej 19. novembra 1626 o  2. hodine popoludní, zosnulej 23. októbra 1628 o  3. hodine v  noci; a  tiež veľmi roztomilého dievčatka Kataríny Fabriciovej, narodenej 26. mája 1623 o  7. hodine ráno, zosnulej 4. mája 1626 o  7. hodine večer –– detí dôstojného, váženého a  veľmi učeného muža, pána Michala Fabricia, veľmi bedlivého štítnického obyvateľa. Amen. Amen.“

Pod týmto textom v troch stĺpcoch a samostatných odstavcoch sú ďalšie nápisy drobným písmom obsahujúce elegické latinské básne a smútočné príhovory. Nakoľko je to text značne dlhý, vybrali sme len niektoré pasáže: Nárek rodiča / Deti mne drahšie / Ako moje uslzené oči.  / Ale čo je najdrahšie / To vám vždy osud zoberie.  / Kvôli náhlej smrti/ Zanechali život v ranej mladosti. / .... Jemnučký majorán/ Vydýchla urna i bohatú saturejku, / Aj kvety narcisu i ružu plnú nežnej ľalie. / Keď vás tak mladučkých  / Zobrala na seba neľútostná bárka ...

Utešujúci žalospev / Právom sa sužuješ Michal, zbožne dokazuješ otcovskú lásku / Oplakávaním troch zomrelých detí. / Ale tebe sa nepatrí upadnúť do smútku, / Ani chcieť nejako zadržať slzy. / Ako sa vytrhneš z tohto? Čím zničíš odev hriešnika? / Kam sa rútiš do smútku, prečo sa ponáhľaš natrieť si tvár? / Na tomto mieste bol Evander z Turnu, premožený ranou... / ...Na toto miesto bol kedysi Apollo zahnaný ohňami Jupitera. / Vodami Pádu bol zasiahnutý Phaeton. / Čo žiadaš od osudu? .... / Či nie si smrteľný človek a ľahko padajúci kvet? / Na všetkých čaká rovnaká cesta do zabudnutia! / Nepochybne všetkých očakáva prievozník na člne Persefóny. / Ani plač, ani bolesť nepohne neľútostným osudom. / Čo znášaš, deje sa z Božej vôle, aj čokoľvek robíš...“

Dolná štvrtina plochy epitafu je rozdelená na tri polia s figurálnymi maľbami: v strednom poli kľačia a modlia sa pod krížom umiestneným v interiéri tri dievčatká, v postranných poliach sú postavy apoštolov sv. Petra a Pavla. Epitaf bol v roku 2001 reštaurovaný v rámci diplomovej práce na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave (4). 

Druhý papierový epitaf z roku 1639 je čisto nápisový, bez malieb. Nápisová doska je vložená do vyrezávaného volútového rámu zdobeného jemnými linkami bieleho ornamentu na čiernom podklade. V úvode textu čítame: „Epicedion na rýchlu smrť a odchod znamenitého, veľaváženého, najmä kvôli neobyčajnej zbožnosti, rozvážnosti, dôstojnosti, múdrosti, statočnosti veľmi cteného a chváleného pána Valentína Nebesta, veľmi zaslúžilého a dôstojného obyvateľa mesta Štítnik, ktorý po naplnení sedemdesiateho roku života, premožený veľkými a ťažkými bolesťami, medzi siedmou a ôsmou hodinou rannou 27. februára 1639 ukončil blažene, pokojne a zbožne posledný deň svojho života... Venované, opatrené a prijaté kvôli svedectvu o zaslúženej úcte, mravnosti, láske a tiež kvôli nehynúcej pamiatke.“

Pod týmto textom je elegická báseň napísaná v dvoch stĺpcoch hustým drobným písmom. Jej autor je neznámy, ale z textu je zrejmé, že to bol niektorý z univerzitne vzdelaných  rektorov štítnickej latinskej školy, ktorá mala v 17. stor. v Uhorsku takú vynikajúcu povesť, že na nej študovali chlapci aj zo vzdialenejších stolíc (5). Epitaf bol v roku 2001 reštaurovaný v rámci diplomovej práce na Katedre reštaurovania VŠVU v Bratislave (6).

Z básne, kvôli jej rozsahu, vyberáme len niektoré pasáže:

„Ach! Ako počas krátkeho života ubehne neodvolateľný
vek! Ponáhľa sa úzkym prúdom život plynúci rýchlejšie ako plameň!
Ach, míňa sa ako pominuteľná bublina.
Je nestály, plný zákrut, neistejší ako breh mora,
premenlivý ako dym, rýchlejší ako juhovýchodný vietor.
Kto si žiada skutočne pravdivé dôkazy,
nech svoju pozornosť obráti smerom na jedného
Valentína, ktorý má priezvisko Nebest,
vynikajúceho mravmi, žiariaceho najväčšou zbožnosťou,
čistého a bezúhonného, obdarovaného cnosťami.
Od milých priateľov ho zúrivo oddelila strašná,
divoká Sudička, ktorá neušetrí nikoho z ľudí.
Ó, nenávidená smrť, ktorá sama trestajúcimi zbraňami
ničíš ušľachtilé duše, držiac všetky žezlá
celého rodu, zachovávajúc večné zákony,
ktorá mladíkov a spravodlivých starcov nútiš ísť 
pod poľutovaniahodným jarmom krutého zákona nešťastne sa trápiac.
Ktorá zotročuješ vládcov, zrovnávaš slabých a nevzdelaných so silnými a učenými,
pôvabnú tvár zohavuješ,
ktorá si bez vypočutia donútila vytrhnúť aj nášho poetu,
ozdobu vlasti a živiteľa zverencov.
Valentín, starče, vynikajúci muž, ochranca dobra,
čo ťa ťahá do ríše zabudnutia?
Komu v prázdnom kruhu tichej spálne zanechávaš
smrteľnú manželku, ktorá vyprázdňuje čaše plné bolesti?
...

Tak Valentín zahubený nevľúdnou smrťou
... iste jagavejšie ako v hrobe ... tak sa bude ligotať aj na
zlatožltom vysokom nebi ako svetlo spravodlivosti a pravej múdrosti...
Ó, vtedy sa bude tešiť píšuc krásne básne z vďačnej duše Bohu.
Vtedy rozradostený dostane svoju odmenu.
Teda vyžeňte veľké starosti zo skľúčeného srdca
Modlite sa ... a kráčajte rýchlo, aby ste sa ponáhľali k jeho cieľu.
Silu a pomoc daj nám láskavo, Sudca vládnuci nad všetkými,
aby sme nesmrteľní mohli žiť ten život posvätnejšie,
uctievajúc dogmy Slova a tešiť sa tam, kde sú slasti bez konca.“ 

V štítnickom kostole sa nachádzajú dve mortuáriá. Oválne barokové mortuárium lemuje okolo ústredného erbu nápis: „Vznešený a vážený pán František Bano z Lúčky, popredný prísediaci stoličnej tabule, zomrel v Štítniku 30. januára 1768 vo svojom 41. roku.“ 

Kruhové renesančné mortuárium s erbom a reliéfmi vojenských trofejí je doplnené časťami výzbroje nebohého. Toto mortuárium bolo svedkom pohrebu Gabriela Bakoša z Oždian, ktorý zomrel ako 59 ročný na svojom hrade v Štítniku. Bol to významný šľachtic a mecén štítnického kostola, protestant a zakladateľ oždianskeho gymnázia, vojenský veliteľ Juraja Rákócziho, pre ktorého dodával zbrane vyrobené v jeho štítnickej železiarni. Spolu so svojou manželkou Máriou Bornemissza darovali štítnickému kostolu veľkolepý oltár, ktorý je, podobne ako prvé dva epitafy z nášho zoznamu, reprezentačnou ukážkou umenia neskororenesančného manierizmu na našom území. To je však už ďalšia kapitola z dejín výtvarného umenia štítnického kostola, ktorá si zasluhuje osobitný príspevok.
Edita Kušnierová

Poznámky:
Latinské texty epitafov sú prevzaté z diela L. Bartolomaeidesa: Memorabilia provinciae      Csetnek, Neosolii Anno 1799; pri porovnávaní na mieste - v ev. a. v. kostole - sme však aj      v tomto historickom texte objavili niektoré nepresnosti, ktoré sme opravili podľa   originálu. Celé dielo pre ev. a. v. cirkev v Štítniku preložila do slovenčiny PhDr. Erika Brtáňová, CSc. – citované slovenské preklady nápisov na epitafoch uvádzame podľa tohto prekladu.

1. Protokolárny záznam o priebehu reštaurovania epitafu Andreja Fabrícia, ev. a. v. cirkev     Štítnik, Ingrid Soboslayová, absolventská práca, 2001-2003; VŠVU Bratislava, Katedra   reštaurovania, ateliér reštaurovania maľby, vedúci: doc. Vladimír Plekanec, akad. mal., odb. asistent: Ján Hromada, Mgr. art.. Archív KPÚ Košice, prac. Rožňava, arch. č.128 R.
2. Protokolárny záznam o priebehu reštaurovania tabuľovej maľby: renesančný epitaf  z kostola v Štítniku, Andrea Fillová, bakalárska diplomová práca, šk. rok 2000/2001; VŠVU Bratislava, Katedra reštaurovania, ateliér reštaurovania maľby, školiteľ: doc. Vladimír Plekanec, akad. mal.; archív KPÚ Košice, prac. Rožňava, arch. č.101 R.
3. Protokolárny záznam o priebehu reštaurovania epitafu Michaela Fabrícia, Aneta Španová, magisterská diplomová práca, šk. rok 2000/2001; VŠVU Bratislava, Katedra reštaurovania. Ateliér: reštaurovanie umeleckých diel na papierovej podložke, vedúci: Boris Kvasnica, akad. mal.; archív KPÚ Košice, prac. Rožňava, arch. č.102 R.
4. Doc. PhDr. Ján Gallo, CSc..: Štítnik 750, vydal Obecný úrad v Štítniku, 1993; pozri tiež:   Galo, J.: Dejiny stredných škôl v Gemeri do pol. 19. stor. Martin, Osveta 1977.
5. Protokolárny záznam o priebehu reštaurovania papierového renesančného epitafu   Valentína Nebesta, Peter Hrachovský, magisterská diplomová práca, šk. rok 2000/2001;  VŠVU Bratislava, Katedra reštaurovania. Ateliér: reštaurovanie umeleckých diel na papierovej podložke, vedúci: Boris Kvasnica, akad. mal.; archív KPÚ Košice, prac.  Rožňava, arch. č.103 R.

akant  - rod tropických rastlín; dekoratívna výzdoba hlavice antických stĺpov v podobe listu akantu 
elegický - bolestný, trúchlivý
empora - galéria v sakrálnom priestore
epitaf  - nápis na náhrobnom kameni
evanjelium - radostná správa, zvesť; svedectvo o Kristovi alebo spisy o ňom
freska - maľba na mokrej omietke; nástenná maľba 
kartuš, kartuša  - ozdobný plastický alebo ornamentálny rámec okolo erbov, nápisov a pod.
maniera - spoločenské vystupovanie, spôsoby, chovanie
manierizmus - slohové obdobie medzi renesanciou a barokom
mobiliár - zariadenie objektu; prenosné zariadenie 
mortuárium – pohrebný, smrtný štít, erb zosnulých
pilaster - stĺpovitý výstupok z múra, členený na päticu, driek a hlavicu
polychrómia - mnohofarebnosť: výtvarná dekoratívna, výrazová, symbolická a iná farebná
prava umeleckých a architektonických diel dotvárajúca účinok diela
reliéf -  plastika vystupujúca z plôch
retabulum, etábel - oltárny nástavec
rokaj - v rokokovej architektúre ornamentálny motív vychádzajúci z tvaru mušle 
stallum - chórová lavica
tympanon - trojuholníková alebo segmentovaná plocha ako výplň štítu, často ozdobená reliéfom
volúta - dekoračný architektonický prvok v tvare špirálovitého lineárneho alebo priestorového závitu

{gallery}kultura/umenie/stitnik/epitafy{/gallery}
{jcomments on}